Aktuálne malé zamyslenie nad malým domčekom.
Na výborovej schôdzi našej Spoločnosti v apríli tohto roku navrhol podpredseda Slavomír Zamboj, aby sme sa podívali do domčeku, ktorý je súčasťou ním obývaného dvora na Viničnej ceste. Po smrti jeho majiteľa Jána Zamboja, zvaného pre odlíšenie z veľkého počtu pukanských evanjelických aj katolíckych Zambojovcov prezývkou Krkan a jeho manželky, bol domček celé desaťročia zatvorený. Kým sa vybavila pozostalosť na úradoch stratil sa kľúč a tak dôležitý podnet, podívať dovnútra len jeho jednoduchým otočením v zámku, odpadol. Ako to tak býva, celú dobu máme niečo pred očami a nevšímame si to, keď to nepotrebujeme. Tak plynuli roky a zatvorený domček všetkým na očiach nikomu nechýbal ani neprekážal. Obrat prišiel až v súvislosti s tým, že naša Spoločnosť začala vyhľadávať veci, ktoré by sme mohli umiestniť v novo zriaďovanom múzeu. Tam by niečo mohlo byť - zhodli sa všetci prítomní.
A tak, 22. apríľa nastal deň D. Vstup do vnútra bol možný len cez okno. Ten uľahčila rozbitá tabuľka skla a Slavomírova štíhla postava, ktorá sa pretiahla cez polku starodávneho okna. Komplikácie so zámkom boli znútra prekonané a dvere sa pred dychtivými prieskumníkmi otvorili. Pred ich zrakom vyvstalo číre 19. storočie roľníckeho bývania v Pukanci aj na Slovensku, nepoškodené modernizáciami nepokojného dvadsiateho storočia.
Po prekročení prahu domu sa vchádza do pitvora a priamo rovno do studenej kuchyne s kotlom a priestorom na varenie. Vľavo je predná chyža, dnes tomu hovoríme obývačka. Pretože sa v tej dobe so všetkým šetrilo, aj s kúrením, tak sa tu aj spalo. Pre také denné pospanie, hlavne v zime, keď bol čas, bolo k dispozícii kanape a celkom pekne tvarovaná sedačka.
Konča postelí je jedálny stôl s ohýbanými stoličkami značky Thonet. Na obleky stačila jedna skriňa a na bielizeň veľmi pekná truhlica. Na drobnosti boli nočné stolíky. Veci, ktoré sa bežne nosili, sa vešali na vešiaky na stene. Tak tam visia dodnes možno už tridsať rokov. Najkrajšou stavebnou súčasťou miestnosti je kachľová pec, určite výtvor pukanského kachliarskeho majstra. Medzi dvomi malými oknami je priestor pre fotografie ľudí, ktorých bezdetní manželia mali radi, hlavne deti šťastnejších príbuzných. Tak tam bola aj fotka mladého synovca Jaromíra Zamboja od naproti a deti príbuzných z Bohuníc.
A tak, 22. apríľa nastal deň D. Vstup do vnútra bol možný len cez okno. Ten uľahčila rozbitá tabuľka skla a Slavomírova štíhla postava, ktorá sa pretiahla cez polku starodávneho okna. Komplikácie so zámkom boli znútra prekonané a dvere sa pred dychtivými prieskumníkmi otvorili. Pred ich zrakom vyvstalo číre 19. storočie roľníckeho bývania v Pukanci aj na Slovensku, nepoškodené modernizáciami nepokojného dvadsiateho storočia.
Po prekročení prahu domu sa vchádza do pitvora a priamo rovno do studenej kuchyne s kotlom a priestorom na varenie. Vľavo je predná chyža, dnes tomu hovoríme obývačka. Pretože sa v tej dobe so všetkým šetrilo, aj s kúrením, tak sa tu aj spalo. Pre také denné pospanie, hlavne v zime, keď bol čas, bolo k dispozícii kanape a celkom pekne tvarovaná sedačka.
Konča postelí je jedálny stôl s ohýbanými stoličkami značky Thonet. Na obleky stačila jedna skriňa a na bielizeň veľmi pekná truhlica. Na drobnosti boli nočné stolíky. Veci, ktoré sa bežne nosili, sa vešali na vešiaky na stene. Tak tam visia dodnes možno už tridsať rokov. Najkrajšou stavebnou súčasťou miestnosti je kachľová pec, určite výtvor pukanského kachliarskeho majstra. Medzi dvomi malými oknami je priestor pre fotografie ľudí, ktorých bezdetní manželia mali radi, hlavne deti šťastnejších príbuzných. Tak tam bola aj fotka mladého synovca Jaromíra Zamboja od naproti a deti príbuzných z Bohuníc.
Zambojovci boli pracovití roľníci a zbožní evanjelici. Tak sa v ich pozostalosti nachádzajú aj cenné tlače náboženských kníh spred sto rokov, biblia, funebrál a spevníky. Štúdium predstavovalo ich čítanie a upevňovanie sa vo viere. Na rozptýlenie a poučenie sa kupoval Tranovského kalendár, kde boli poviedky, príbehy a poučenia, ako aj miesto pre hospodárske záznamy a iné. Najstarší exemplár je z roku 1917. Jeho čítanie potvrdzuje starú skúsenosť, že vždy sa ľudia žalovali na osud, nespravodlivosť a nešťastie, chudobu a nedostatok peňazí, ako aj presvedčenie, že doba, keď bolo dobre, je už dávno preč. Na iné knihy vtedy neboli peniaze. Až generácia, ktorá prišla po nich, prepadla čaru kníh.
Aj vďaka ich pracovitosti a šporovlivosti bola bohatšia a mohla si dovoliť „vyhadzovať“ peniaze za „knižke“.
Zadná časť domu bola komora na úschovu potravín, domácich a hospodárskych potrieb a sezónneho oblečenia. Tu sa uschovávali vrecia múky, zomleté z vlastného obilia u mlynára Turčana v Bohunickej doline, či niekde inde, aj obilie pre hydinu na dvore a prasce v chlieve. Zo stropu viseli potom na hambálku zavesené klobásky, slaninka a stehná zo zabíjačky, zaúdené v komíne v studenej kuchyni. A ešte ďalej vzadu boli maštale pre úžitkový i ťažný dobytok. Pod krovom na stene boli holubníky s kŕdľom holubov. Po dvore behala stále hladná hydina s kohútom na čele. Vtedy sa jedla len domáca ekologická strava. Iná ešte nebola.
Také bolo bývanie slovenského stredného roľníka a jeho prostredie, v ktorom žil až do päťdesiatych rokov 20. storočia. Zambojovci boli v tej dobe už príliš starí, aby sa pod náporom boľševizácie slovenského poľnohospodárstva menili. Zrejme usúdili, že to nestojí za to, že to už nie je ich svet. Deti nemali a tak si na nich komunisti nemohli došliapnuť. Posilou im bola viera. Ako dieťa pamätám si na hlas tetky Zambojovej, ktorým slávila Boha v kostole každú nedeľu.
Preto sa ich domček a jeho zariadenie zachovalo v neporušenej podobe tak, ako ho oni prevzali od svojich rodičov a tí od prarodičov z 19. storočia. Možno je to unikát aj v celokrajovom meradle. To by nám mali povedať odborníci. My si myslíme, že stojí za to zachovať túto chalúpku pre budúce generácie, aby videli, odkiaľ vyšli a aby si s rozhľadom mohli vybrať kam chcú ísť, nestrácajúc korene.
Čo je však podstatné na celej tejto veci? Zambojovci a stovky takých rodín v Pukanci i na okolí neboli chudobní ľudia v mierach svojej doby. Nehladovali, mali čo jesť, mali čo potrebovali k životu. Uživili sa prácou svojich rúk v tom patriarchálnom svete, do ktorého sa narodili a ešte mohli iným ponúknuť niečo na výmenu. Pre porovnanie: dnes ľudia z takého prostredia majú vzdelanie a sú takisto hodnotní ako ich predkovia preto, že prevzali odkaz ich pracovitosti. Iní, ktorí to nestihli, sú buď politici, kriminálnici, alebo žijú na štátnej podpore. Aj to je známka toho, ako sa zhruba pred sto rokmi začal meniť svet pod vplyvom rôznych pravých i nepravých ideí.
Aj vďaka ich pracovitosti a šporovlivosti bola bohatšia a mohla si dovoliť „vyhadzovať“ peniaze za „knižke“.
Zadná časť domu bola komora na úschovu potravín, domácich a hospodárskych potrieb a sezónneho oblečenia. Tu sa uschovávali vrecia múky, zomleté z vlastného obilia u mlynára Turčana v Bohunickej doline, či niekde inde, aj obilie pre hydinu na dvore a prasce v chlieve. Zo stropu viseli potom na hambálku zavesené klobásky, slaninka a stehná zo zabíjačky, zaúdené v komíne v studenej kuchyni. A ešte ďalej vzadu boli maštale pre úžitkový i ťažný dobytok. Pod krovom na stene boli holubníky s kŕdľom holubov. Po dvore behala stále hladná hydina s kohútom na čele. Vtedy sa jedla len domáca ekologická strava. Iná ešte nebola.
Také bolo bývanie slovenského stredného roľníka a jeho prostredie, v ktorom žil až do päťdesiatych rokov 20. storočia. Zambojovci boli v tej dobe už príliš starí, aby sa pod náporom boľševizácie slovenského poľnohospodárstva menili. Zrejme usúdili, že to nestojí za to, že to už nie je ich svet. Deti nemali a tak si na nich komunisti nemohli došliapnuť. Posilou im bola viera. Ako dieťa pamätám si na hlas tetky Zambojovej, ktorým slávila Boha v kostole každú nedeľu.
Preto sa ich domček a jeho zariadenie zachovalo v neporušenej podobe tak, ako ho oni prevzali od svojich rodičov a tí od prarodičov z 19. storočia. Možno je to unikát aj v celokrajovom meradle. To by nám mali povedať odborníci. My si myslíme, že stojí za to zachovať túto chalúpku pre budúce generácie, aby videli, odkiaľ vyšli a aby si s rozhľadom mohli vybrať kam chcú ísť, nestrácajúc korene.
Čo je však podstatné na celej tejto veci? Zambojovci a stovky takých rodín v Pukanci i na okolí neboli chudobní ľudia v mierach svojej doby. Nehladovali, mali čo jesť, mali čo potrebovali k životu. Uživili sa prácou svojich rúk v tom patriarchálnom svete, do ktorého sa narodili a ešte mohli iným ponúknuť niečo na výmenu. Pre porovnanie: dnes ľudia z takého prostredia majú vzdelanie a sú takisto hodnotní ako ich predkovia preto, že prevzali odkaz ich pracovitosti. Iní, ktorí to nestihli, sú buď politici, kriminálnici, alebo žijú na štátnej podpore. Aj to je známka toho, ako sa zhruba pred sto rokmi začal meniť svet pod vplyvom rôznych pravých i nepravých ideí.
Ladislav Maľa
