Ľudia vždy venovali veciam posledným veľkú pozornosť. Pochovávali do zeme, do vetví, do ohňa, do vody a tak to robia dodnes. Najväčšie pamätníky ľudskej civilizácie sú spojené s nádejou na spokojný posmrtný život - egyptské pyramídy, Tadž Mahál, mauzóleum v Halikarnase… Aj my v Pukanci si potrpíme na dôstojné miesta posledného odpočinku. Kam naša pamäť siaha vieme, že sa pochovávalo okolo rímskokatolíckeho kostola, na Madáčke a na dnešných dvoch cintorínoch. Pamätám sa, ako vyzeral starý cintorín, dnešný nový. Miesto bolo porastené veľkými stromami, hlavne gaštanmi, okolo kopčeky bezmenných hrobov, zarastené trávou, striedané pomníkmi. Tých nebolo veľa, prevažovali drevené kríže, ktoré však podliehali rýchlej skaze a tak hroby zostali skoro bez mena a neskôr aj bez kríža. Potom niekedy po roku 1950 prišli drevorubači a robotníci, stromy do jedného vyrúbali, popílili, pomníky vyvalili a všetko odpratali bohviekam. Zostala po nich planina, na ktorej vzniklo dnešné parádne kamenné mesto mŕtvych, nový cintorín. Aj to je známka toho, ako sa časy zmenili. Teraz, keď sa pripravuje revitalizácia dnešného starého cintorína, nechceme, aby sa postupovalo týmto spôsobom. Chceme zachovať zeleň i hroby našich dejateľov, ktorí dali Pukancu cenné duchovné hodnoty, vtlačili mu historickú pamäť a zaslúžia si, aby sme ich hroby ochránili, aby sme ich mená my aj naši potomkovia uchovali vo svojej pamäti.
Revitalizácia cintorína, iné aktivity
Kontakt: Ľudmila Ponická
