Za Jánom Králikom
Nie vždy sa podarí osudu zinscenovať to tak, ako v tomto prípade, keď dĺžka života človeka a veľkosť jeho diela sú priamo úmerné. V nedeľu 22. marca 2020 o 13 hodine a 45 minúte zomrel v levickej nemocnici vo veku 98 rokov, 6 mesiacov a 24 dní Ján Králik, čestný občan Pukanca, človek čistej duše a tvorivej práce.
Človek si nemôže vyberať dobu, do ktorej sa chce, či nechce narodiť. Jeho otec, tiež Ján(1892 - 1973), sa vrátil z Veľkej vojny 1914 -1918 a založil rodinu s Annou Vavríkovou, v ktorej sa 27. augusta 1921 narodil syn Janko. Jankov otec bol čižmár a matka dámskou krajčírkou.
Práve v tej dobe doznievala pandémia španielskej chrípky, ktorá pripravila v celom svete o život milióny ľudí, vyčerpaných a oslabených štyri roky trvajúcou vojnou. Dnes máme na scéne pandémiu koronavírusu, ktorá si opäť vyberá svoju ľudskú daň. V týchto takmer 100 rokoch, orámovaných dvomi civilizačnými katastrofami, žil svoj vyrovnaný život pracujúceho človeka, zasvätený prírode a mladým ľuďom, lesník, botanik a pedagóg, riaditeľ a profesor lesníckej školy Ján Králik, rodák z Dlhej ulice v Pukanci. Tento svoj život opísal v autorskej spolupráci so svojím vnukom v pútavej knihe Moje lesnícke decéniá.
Keď vstupoval do života ako 18 ročný mladý muž, začala sa ďalšia svetová vojna a tí, ktorí ešte pred koncom minulej vojny boli proti vzniku Československa, sa stali slovenskými vlastencami a vládli v novom slovenskom štáte (1939 -1945) podľa nových poriadkov. Prekážky, ktoré ako občan patriaci do druhej kategórie musel prekonať, našli v ňom ohlas a silu uskutočniť svoju túžbu po poznaní a vzdelaní. Vtedy sa ešte nešlo zo školy do školy ako v povojnovom období až dodnes. Boli nejaké kurzy, potom prax, potom opäť škola popri zamestnaní a tak podobne. Hlavná bola pracovitosť a schopnosť chcieť dosiahnuť stanovený cieľ. Rodina žila skromne, a tak Janko vedel už z domova, že keď niečo chce, musí pre to aj niečo urobiť, že nič mu život nedá zadarmo.
Kľudná sila jeho osobnosti, vyžarujúca vysoký morálny kredit, vysokú odbornosť v práci a až asketickú mravnosť, tak aj v dobe po roku 1948, keď sa viac cenila vernosť komunistickej strane ako profesionalita, mu umožnila zaujať post riaditeľa strednej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. Pre neho bola podstatná práca a jej výsledky, nafúknuté „partajníčenie“ a prázdne heslá mu boli vždy cudzie. Preto po roku 1989 ťažko niesol devastáciu diela, vybudovaného aj s jeho pričinením za desiatky rokov.
Jeho milovaný Pukanec vždy hral nezastupiteľnú úlohu v jeho živote nielen ako rodisko, ale aj ako predmet odborného záujmu. Možno povedať, že zatiaľ, čo jeho otec mal ako samouk hlboký vzťah k bohatej histórii Pukanca, on zdedil tento vzťah v rovine historicko-botanickej.
V milovanej vedeckej práci neustal ani po odchode na dôchodok v roku 1984. Sám o tom píše v spomenutej knihe takto: „Ako Pukančanovi mi vždy na srdci ležal osud moruší čiernych - pukanských „viničných jahôd“. K Pukancu patria rovnako neodmysliteľne ako javor ku Kanade, je to totiž najväčšia lokalita tejto dreviny nielen na Slovensku, ale v celej strednej Európe. Keď im v osemdesiatych rokoch v súvislosti s pripravovanou technicko - hospodárskou úpravou pôdy hrozil zánik, s priateľom Jánom Rosenbergerom sme sa rozhodli konať. Spočítali sme všetky exempláre v pukanskom chotári, zaznačili ich polohu do katastrálnej mapy a správu odovzdali na vtedajšom ONV. Aj vďaka nášmu úsiliu bol tento pukanský unikát v roku 1988 vyhlásený za chránený prírodný výtvor.“
Pokračoval v publikačnej činnosti aj po roku 1989 v celoštátnej i lokálnej tlači. Hodne článkov z jeho pera o pukanskej flóre a ľudových zvykoch je na stránkach Pukanských novín. Bol prítomný pri akciách našej Spoločnosti priateľov cestovateľa Samuela Šikeťa a pukanskej histórie a tešilo ho, že sa objavila skupinka ľudí, ktorým pukanská minulosť nie je ľahostajná a chcú ju povzniesť do povedomia súčasných generácií. Pomáhal radou i činom. Prispel inšpiráciou k vzniku vynikajúcej a výnimočnej publikácie zostavenej úsilím a prácou členov našej Spoločnosti „Pukanskuo nárečia-Čriepky z nárečového fondu“. Bol nositeľom rezortných a odborných cien a medailí.
Veľký význam má zbierka historických fotografií Pukanca, ktoré sú autorským dielom otca aj syna už od 30. rokov minulého storočia a graficky zachycujú premeny obce, prírody a okolia. Naša osobná spolupráca začala práve digitalizáciou tejto zbierky, ktorá publikáciou na FB vyvolala veľký záujem verejnosti a bola viac ako 100 krát zdieľaná.
Pre veľké zásluhy o Pukanec sme menom našej Spoločnosti pred štyrmi rokmi navrhli obecnému zastupiteľstvu, aby pri príležitosti 95. narodenín udelilo profesorovi Jánovi Králikovi titul Čestný občan Pukanca. Pri tejto príležitosti som jubilantovi venoval menom Spoločnosti album, zostavený z výberu historických zdigitalizovaných fotografií. Album podnietil aj naše osobné priateľstvo a pri mojich návštevách domoviny som nikdy nevynechal návštevu manželov Králikovcov v ich levickom byte. Každá návšteva trvala hodiny a prebrali sme dopodrobna všetko, čo nás o Pukanci mohlo napadnúť. Energia z oboch manželov vyžarovala neuveriteľná.
Bohužiaľ, v minulom roku na jar som ich obidvoch našiel už v Dome sociálnych služieb v Levicach na Komenského ulici. Zdravíčko začalo spôsobovať problémy. Stále som však dúfal, že tento rok na tie dve deviatky prídem pogratulovať, poďakovať a popriať najmä to zdravíčko. Ale tajne som dúfal aj v tú 100 - ročnicu Jána Králika.
Do posledných chvíľ hlava, pamäť, úsudok, duch boli nedotknuté časom. A samozrejme, ako vždy, pracoval na pukanských témach. Tentokrát to boli zbúrané objekty pukanské.
Súčasťou výnimočného života bolo aj výnimočné manželstvo. S manželkou Zuzanou sa vzali v roku 1950 a o pár dní, 8. apríla, by oslávili požehnaných 70 rokov spoločného života.
Tohto roku som sa ako obvykle chystal posledný marcový týždeň do Pukanca aj do Levíc navštíviť svojich priateľov. Všetko prekazila pandémia koronavírusu. Potom prišla správa, že zomrel priateľ... Aj také správy chodia, a je treba ich aj v mojom veku už očakávať. Napriek tomu ma táto nemilo prekvapila.
Privítajme ho do panteónu významných pukanských rodákov a udržujme jeho pamiatku aj v povedomí súčasných a budúcich generácií.
Ladislav Maľa, Praha 30.3.2020
Človek si nemôže vyberať dobu, do ktorej sa chce, či nechce narodiť. Jeho otec, tiež Ján(1892 - 1973), sa vrátil z Veľkej vojny 1914 -1918 a založil rodinu s Annou Vavríkovou, v ktorej sa 27. augusta 1921 narodil syn Janko. Jankov otec bol čižmár a matka dámskou krajčírkou.
Práve v tej dobe doznievala pandémia španielskej chrípky, ktorá pripravila v celom svete o život milióny ľudí, vyčerpaných a oslabených štyri roky trvajúcou vojnou. Dnes máme na scéne pandémiu koronavírusu, ktorá si opäť vyberá svoju ľudskú daň. V týchto takmer 100 rokoch, orámovaných dvomi civilizačnými katastrofami, žil svoj vyrovnaný život pracujúceho človeka, zasvätený prírode a mladým ľuďom, lesník, botanik a pedagóg, riaditeľ a profesor lesníckej školy Ján Králik, rodák z Dlhej ulice v Pukanci. Tento svoj život opísal v autorskej spolupráci so svojím vnukom v pútavej knihe Moje lesnícke decéniá.
Keď vstupoval do života ako 18 ročný mladý muž, začala sa ďalšia svetová vojna a tí, ktorí ešte pred koncom minulej vojny boli proti vzniku Československa, sa stali slovenskými vlastencami a vládli v novom slovenskom štáte (1939 -1945) podľa nových poriadkov. Prekážky, ktoré ako občan patriaci do druhej kategórie musel prekonať, našli v ňom ohlas a silu uskutočniť svoju túžbu po poznaní a vzdelaní. Vtedy sa ešte nešlo zo školy do školy ako v povojnovom období až dodnes. Boli nejaké kurzy, potom prax, potom opäť škola popri zamestnaní a tak podobne. Hlavná bola pracovitosť a schopnosť chcieť dosiahnuť stanovený cieľ. Rodina žila skromne, a tak Janko vedel už z domova, že keď niečo chce, musí pre to aj niečo urobiť, že nič mu život nedá zadarmo.
Kľudná sila jeho osobnosti, vyžarujúca vysoký morálny kredit, vysokú odbornosť v práci a až asketickú mravnosť, tak aj v dobe po roku 1948, keď sa viac cenila vernosť komunistickej strane ako profesionalita, mu umožnila zaujať post riaditeľa strednej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. Pre neho bola podstatná práca a jej výsledky, nafúknuté „partajníčenie“ a prázdne heslá mu boli vždy cudzie. Preto po roku 1989 ťažko niesol devastáciu diela, vybudovaného aj s jeho pričinením za desiatky rokov.
Jeho milovaný Pukanec vždy hral nezastupiteľnú úlohu v jeho živote nielen ako rodisko, ale aj ako predmet odborného záujmu. Možno povedať, že zatiaľ, čo jeho otec mal ako samouk hlboký vzťah k bohatej histórii Pukanca, on zdedil tento vzťah v rovine historicko-botanickej.
V milovanej vedeckej práci neustal ani po odchode na dôchodok v roku 1984. Sám o tom píše v spomenutej knihe takto: „Ako Pukančanovi mi vždy na srdci ležal osud moruší čiernych - pukanských „viničných jahôd“. K Pukancu patria rovnako neodmysliteľne ako javor ku Kanade, je to totiž najväčšia lokalita tejto dreviny nielen na Slovensku, ale v celej strednej Európe. Keď im v osemdesiatych rokoch v súvislosti s pripravovanou technicko - hospodárskou úpravou pôdy hrozil zánik, s priateľom Jánom Rosenbergerom sme sa rozhodli konať. Spočítali sme všetky exempláre v pukanskom chotári, zaznačili ich polohu do katastrálnej mapy a správu odovzdali na vtedajšom ONV. Aj vďaka nášmu úsiliu bol tento pukanský unikát v roku 1988 vyhlásený za chránený prírodný výtvor.“
Pokračoval v publikačnej činnosti aj po roku 1989 v celoštátnej i lokálnej tlači. Hodne článkov z jeho pera o pukanskej flóre a ľudových zvykoch je na stránkach Pukanských novín. Bol prítomný pri akciách našej Spoločnosti priateľov cestovateľa Samuela Šikeťa a pukanskej histórie a tešilo ho, že sa objavila skupinka ľudí, ktorým pukanská minulosť nie je ľahostajná a chcú ju povzniesť do povedomia súčasných generácií. Pomáhal radou i činom. Prispel inšpiráciou k vzniku vynikajúcej a výnimočnej publikácie zostavenej úsilím a prácou členov našej Spoločnosti „Pukanskuo nárečia-Čriepky z nárečového fondu“. Bol nositeľom rezortných a odborných cien a medailí.
Veľký význam má zbierka historických fotografií Pukanca, ktoré sú autorským dielom otca aj syna už od 30. rokov minulého storočia a graficky zachycujú premeny obce, prírody a okolia. Naša osobná spolupráca začala práve digitalizáciou tejto zbierky, ktorá publikáciou na FB vyvolala veľký záujem verejnosti a bola viac ako 100 krát zdieľaná.
Pre veľké zásluhy o Pukanec sme menom našej Spoločnosti pred štyrmi rokmi navrhli obecnému zastupiteľstvu, aby pri príležitosti 95. narodenín udelilo profesorovi Jánovi Králikovi titul Čestný občan Pukanca. Pri tejto príležitosti som jubilantovi venoval menom Spoločnosti album, zostavený z výberu historických zdigitalizovaných fotografií. Album podnietil aj naše osobné priateľstvo a pri mojich návštevách domoviny som nikdy nevynechal návštevu manželov Králikovcov v ich levickom byte. Každá návšteva trvala hodiny a prebrali sme dopodrobna všetko, čo nás o Pukanci mohlo napadnúť. Energia z oboch manželov vyžarovala neuveriteľná.
Bohužiaľ, v minulom roku na jar som ich obidvoch našiel už v Dome sociálnych služieb v Levicach na Komenského ulici. Zdravíčko začalo spôsobovať problémy. Stále som však dúfal, že tento rok na tie dve deviatky prídem pogratulovať, poďakovať a popriať najmä to zdravíčko. Ale tajne som dúfal aj v tú 100 - ročnicu Jána Králika.
Do posledných chvíľ hlava, pamäť, úsudok, duch boli nedotknuté časom. A samozrejme, ako vždy, pracoval na pukanských témach. Tentokrát to boli zbúrané objekty pukanské.
Súčasťou výnimočného života bolo aj výnimočné manželstvo. S manželkou Zuzanou sa vzali v roku 1950 a o pár dní, 8. apríla, by oslávili požehnaných 70 rokov spoločného života.
Tohto roku som sa ako obvykle chystal posledný marcový týždeň do Pukanca aj do Levíc navštíviť svojich priateľov. Všetko prekazila pandémia koronavírusu. Potom prišla správa, že zomrel priateľ... Aj také správy chodia, a je treba ich aj v mojom veku už očakávať. Napriek tomu ma táto nemilo prekvapila.
Privítajme ho do panteónu významných pukanských rodákov a udržujme jeho pamiatku aj v povedomí súčasných a budúcich generácií.
Ladislav Maľa, Praha 30.3.2020
