Ďubirózňa a šľochajter aľebo Nárečia pukanskuo a potreba zachovať ho a tešiť sa z neho
V bratislavskej kaviarni Radnička usporadúva spisovateľka Anna Iváková pravidelné posedenia na rozličné témy z oblasti kultúry. Na štvrtok 19. novembra naplánovala rozpravu o troch slovenských nárečiach: pezinskom, topoľčianskom a pukanskom. Pre pukanské nárečie sa rozhodla po rozhovore s pani Zuzanou Bahnovou, ktorá jej zároveň aj odporučila niekoľkých pukanských rodákov, na ktorých by sa v tejto veci mohla obrátiť.
Čas sa krátil, a z nejakých dôvodov sa pani Ivákovej nepodarilo nikoho z „adeptov“ do akcie zapojiť. Vtedy ma Zuzka, moja príbuzná, požiadala, či by som na tomto podujatí „nechcela niečo povedať o pukanskom nárečí“. Ja som sa ohradila: „prečo ja - veď tu máme na to inakších odborníkov?!“ Keď mi vysvetlila, že ide o „stav núdze“ a časovú tieseň, som nakoniec súhlasila s tým, že „dobre, niečo im už len poviem“. Nejednalo sa o žiadnu odbornú či vedeckú rozpravu, ale skôr o akési klubové posedenie.
Mala som na prípravu len niekoľko dní a k dispozícii publikáciu Pukanec z roku 1975, ktorú mám doma, okrem nej som ani na internete nenašla žiadne ďalšie materiály, z ktorých by som bola mohla čerpať. Ale ani som vlastne nič viac pre tento účel nepotrebovala. Pretože táto vzácna kniha oplýva bohatstvom informácií o Pukanci veľmi kvalitne spracovaných, a ja zrazu akoby som sa bola prebrala z nejakej letargie, keď som sa do nej po dlhšom čase znova začítala. Bola som veľmi rada, že som ju takto akoby znova objavila, hoci mám ju stále „na očiach“ v príručnej knižnici.
Celé svoje vystúpenie som teda pripravila na základe kapitol napísaných pani učiteľkou Annou Zambojovou - o nárečí, včítane prísloví, o ľudovom stravovaní aj o zeleninárstve a kvetinárstve, a tiež kapitol o miestnych a chotárnych názvoch, ktoré spracoval Samuel Mazúr. Na záver svojho prednesu som sa rozhodla prečítať text o presádzanej cibuľke, ktorý z rozprávania Zuzany Krajčovej tiež zaznamenala Anna Zambojová.
Toto svoje vystúpenie som si pripravila v domnienke, že moji poslucháči nebudú mať veľa vedomostí o Pukanci a jeho nárečí. Preto som ich chcela oboznámiť aj s hlavnými historickými, zemepisnými a kultúrnymi zaujímavosťami Pukanca. „Nachádza sa v severnej časti Bátovskej kotliny v objatí Štiavnických vrchov s ich dominantou Sitnom na obzore...“ A tak ďalej
A čo sa nestalo. Sedím si v tej kaviarni za stolom, s papiermi pred sebou a čakám na prvých hostí spolu so Želkou Zambojkou - Mozolovou, ktorá sedela pri mne. A tu zrazu prvý z nich - náš „slovutní“ Lacko Kováčik, za ním ďalší slovutní pukanskí rodáci začali sa trúseť dnu jeden za druhým. A čo ja ťeraz? Ja mán ťinto ľuďon hovoreť voľačo o pukanskon nárečí a o Pukanci?! Cítela son sa ako školáčka, kerú idú skúšať. Aľe poton sa to šetko na dobruo obrátelo aj vďaka „dobrej vuoli“ šetkich prítomnich, a najme „našincov“, kerich sa zúčasnelo v hojnon počte - až 14 ich prišlo.
Trocha ma mrzelo, že mi pani „vedúca“ nedovoľela nikoho z nich pusťeť dlkšie k slovu. Chcela son, aby niekerí z rodákov, konkrétne tan prítomná pani Katka rodená Zambojová, aj druhie, namesto mňa prečítali zopár ukážok z nárečia, ale vraj mán sa držať programu. Nakoniec vysvitlo, že najme preto, že mala ľen jednu ružu - ťeda pre mňa, a nechcela ťich druhich urazeť. Ja sa in ťinto dodatočne ospravedlňujen. Teda, týmto sa im dodatočne ospravedlňujem.
Hovorí sa, že koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Skôr by som to povedala tak, že zakaždým si iný človek. Mňe sa to ťeras stalo. Zrazu son sa vrátela k sebe samej, aká son bola voľakeďi velmo dávno. Bívala son u starich rodičov v Pukanci od 3, ťeda trich do 8 rokov. Pukanskuo nárečia son si osvojela ot starej mami. Keďi-ťedi ma zasvetela aj do tajov ľudovej slovesnosti, napríklad, keď mi povedala: „A čo ti Lacko hruške doniesou?“ Reku kerí Lacko, veď mali sme ich v rodine neúrekon. A na celí život son si zapametala, že „kažďej veci spuosob“ a veru mi to často aj pomohlo. Aľe nigdá son ňeviďela ňišt napísanuo v tonto nárečí, keď son bola malá. Vo veku 8 a pov roka son sa presťahuvala k mame do Ľevíc a začala son tan aj choďeť do škoľi. A tamojšie deťičke na mňa pozerali ako na čudo. Raz son sa rozčúľela, keď voľakeruo povedalo, že „zelené pole a červené maky“ (asi ako príkladi na prídavnie mená) a ja že: „To sa tak ňehovorí, aľe: zeľnuo poľe a červenie make !“ No a poton son bola do isťiho času šetkin na smiech. To mi určite vtedy trochu podlomilo sebavedomie, a neviem, či som sa z toho niekedy celkom spamätala. : )
Tým som chcela povedať, že som nevdojak, postupne, akoby bola nadobudla k tomuto nárečiu trocha „ňegaťívňi“ postoj. Lebo kvôli nemu som utŕžila posmech. A neskôr, keď som už bývala v Bratislave, napriek mojej snahe hovoriť spisovnou slovenčinou, sa ma ľudia často opýtali: „Odkiaľ ste? Zo stredného Slovenska?“ Ľebo mne sa nikďá nepodarelo celkon sa z môjho miľiho nárečia vymaňeť. Najmä vďaka opačnému používaniu niektorých krátkych a dlhých (ťeda dlhych - ľaľa aký paradox) samohlások, ako sú napríklad: rano, oplatke, pomahať, zahrada alebo čáj, ráj, (v)čerá, zajtrá, zábudnúť a pod., a niekedy sa mi podarí aj kostôl povedať. A tiež tá intonácia...
V priebehu života som si jasne neuvedomovala, čo toto nárečie pre mňa znamenalo. A pritom, bola to vlastne moja materinská reč, prvá, na ktorú sa pamätám. Keď som sa po dlhšom pobyte v zahraničí vrátila na Slovensko a bola som v Leviciach vybaviť niečo na katastri, pýtam sa panej na ulici, kadiaľ sa tam ide, a ona že: „Áľe, pojďeťe hintan...“ No reku, už som doma! - potešila som sa - priam ma oblial pocit blaženosti.
Ako toto nárečie vzniklo, nikto presne nevie. Určite postupne ako všetky jazyky. Niektoré slová sa vytvorili zo starých, niektoré sa prebrali z iných jazykov a niektoré sa prestali používať. Gramatický systém zodpovedá systému skupiny stredoslovenských nárečí - podľa vzoru „haluške na miski“. : ) Samotné sa zaraďuje k južným stredoslovenským nárečiam a podľa historickej oblasti je to hontianske nárečie. Niekde niekedy som sa učila, že jazyk sa vyvíja spontánne na princípe analógie. Asi tak, že z jedného slova sa odvodili ďalšie, a z tých podľa potreby zase ďalšie podľa určitého slovotvorného vzoru, ktorý sa tiež postupne vyvíjal. Nie som expert v tejto oblasti. Avšak jedno som si teraz pri tejto práci uvedomila, že je to náš kultúrny skvost. Napriek tomu, že mi občas niektoré „echt pukanskie“ výrazy zneli trocha „obhrublo“ (gaudža, djarďeť, drichmať, ľipiťka, nachomietnuť, bárzgde, baštrnguvať, bengezuvať, badzguvať, pačmaga, šagda-ver, atď.) a aj tie, ktoré vznikli skomolením slov nemeckého pôvodu (ancúg, fľajster,pigľajz, ribajzeľ, atď.) uvedomila som si, že aj ony majú svoje čaro. Napadlo mi pozisťovať, aký bol pôvodný (nemecký) význam niektorých z nich. A potom sa mi začali celkom páčiť. Akoby cez ne presvital zmysel pre humor našich dávnych predkov, ktorí tie slová - „skomoľeňiňi“ vytvárali. Z nich vyberám moje obľúbené slovo šľochajter. Mám naň aj pekné spomienky. Chodievala som so starými rodičmi každú nedeľu do kostola a tam si tetušky podávali jedna druhej pierko z vonných byliniek privoňať, aby vraj nezdriemli. Takto ho volali. Teraz som zistila - upozornil ma na to L. Kováčik, že je to názov iba jednej bylinky s latinským názvom Teucrium marum (tak som ju našla aj na internete). A myslím, že sa mi podarilo vylúštiť jej pôvod z nemeckých slov der Schlaf-halter, čo by znamenalo, že odháňa driemoty. Hovorím si, tú by som rada mala na pracovnom stole. (Pôvodne to asi bolo Teucrium amarum, pretože amarus (Lat.) = horký, a slovenský názov tejto rastliny je údajne hrdobarka horká.)
Slová z nemčiny k nám prenikali počas nemeckej kolonizácie od 13. do 16. storočia. Mnohé z nich sa nachádzajú aj v miestnych a chotárnych názvoch, napríklad: Ľajtňa (die Leite=svah), Štampoch (das Steinbach=kamenný potok), Hampoch (das Heinbach=hájový potok), Majzíbeľ (der Maushugel=myší kopec), Šurfa (der Schurf=sonda, výkop), Tajch (der Teich=rybník). V knihe Pukanec, 1975, som sa tiež dočítala, že Rumľovka pochádza z nem. slova der Rummelplatz a znamená to jarmok. Vraj sa na tom mieste v minulosti naozaj konali jarmoky spojené so zábavou (der Rummel = hurhaj). Hojaďunďa s tým možno tiež súvisí.
Zaujali ma aj miestne názvy rastlín, z nich bylinky: bazalička (bazalka), mejcherún (majorán), štibrička (saturejka), ďubirózňa (tuberosa), klinčok, ňechtík, pišťok, rozétka (rezeda), kvetiny: cintľe, kamená ruža, kráľova koruna, krezenťína, šabľe, turíčke, kríky: bieza (orgován), kľokoč (jazmín). Spomenula som si aj na slovo cmogáč, alebo cmugáč - asi pľúcnik lekársky ? - tak sa mi vidí.
Pamätám si našu biezu pri studničke, ktorá „keď zakvitla ako levanduľa bledofialovou farbou, zmenila sa na rozprávkový strom. Šklbali sme z neho vetvičky a dychtivo hľadali v nich kvietky s piatimi lupienkami - pre šťastie - ako sa hľadajú v ďateline štvorlístky“. Tiež si pamätám nádhernú, ťažkú vôňu kľokoča. Aj na to, ako sme starej matke pomáhali pri pestovaní krezentíni. Aj na jej pestré záhony šablí a gladiol. Cínie boli z nich najpestrejšie - a jesenné astry mali v sebe niečo nadpozemské.
A môj obľúbený šľochajter, obrázok ktorého pripájam, vraj sa pri ňom rady zdržiavali mačky - rada by som vedela, či ho ešte niekto pestuje. Ak áno, prosím, prihláste sa do redakcie novín.
Ďalšia vec, ktorá ma na tomto našom-Vašom nárečí nadchla, je jeho fonetická stránka. Uvedomila som si, že má tendenciu (ako iste aj iné nárečia) vyhýbať sa ťažšie vysloviteľným skupinám hlások. Veď Pukančania boli známi aj svojou pracovitosťou a často veľmi ťažkou prácou, prečo by sa mali namáhať ešte aj pri rozprávaní - som si pomyslela. Napríklad: beren, deren, peren, seďeť, choďeť, hrmeť, mľeť. Aj n v časovaní slovesa byť: bou son, bola son, robela son, prišou son - porovnajte pohyb úst pri vyslovení prišiel som a prišou son, alebo seďeť a sedieť.
A nielen to, ale objavila som v ňom ešte jednu milú zaujímavosť. Psychológovia tvrdia, že pochmúrnu náladu si môžeme zlepšiť, keď sa začneme usmievať. Príslušné svaly tváre vtedy vyšlú impulz do mozgu, vplyvom ktorého sa nám vzápätí nálada zlepší. Všimnite si, ako vyzerajú naše ústa pri vyslovo-vaní spoluhlásky m, napríklad na konci 1. osoby jedn. čísla: chodím, robím, sedím, spievam, šijem, varím, atď. Spoluhláska m si vyžaduje, aby sme pri jej vyslovení zošpúlili pery. A teraz to povedzte po pukansky: chodín, sedín, spievan, šijen, varín atď. Čo vidíte? N akoby nám rozťahovalo pery do úsmevu. Čiže - keď hovoríme o tom, čo robíme, akoby sme sa pritom usmievali. Úplne to zodpovedá aj dnes toľko propagovanému pozitívnemu prístupu k životu. V tomto prípade k činnostiam, ktoré vykonávame. Veľká vec! Či nie? Niekto by mohol namietnuť, že v 3. osobe jedn. č. mužského rodu je naopak koncovka -ev, -av namiesto spisovnej -al, -el, -il a čo s tým? Ja poviem, že „čo ma po tretej osobe a k tomu ešte v minulom čase!“. Dôležité je, že sa usmievan, keď hovorín o ton, čo just ťeras robín! Preto som si pukanské nárečie nazvala úsmevným nárečím. Keď ním hovoríme, usmievame sa nielen navonok, ale aj v duchu. A celkove je oveľa veselšie ako náš vážený spisovný jazyk.
Pre mňa zároveň znamená aj domov. Vrátila som sa prostredníctvom neho do čias svojho detstva, keď sa mi okolitý svet videl živší a radostnejší a sama som bola jeho prirodzenou súčasťou. Neskôr, keď sa na všetko pozeráme „zhora“, stratíme túto bezprostrednosť, napríklad aj schopnosť vnímať veci, čo sa hýbu, ako živé - zurčiaci potok, poletujúce vločky snehu, listy stromu alebo aj tie, ktoré na jeseň „utekajú“ po ceste hnané vetrom, či „tancujú“ v kruhu. Teraz ma „moje“ nárečie vrátilo do stavu detskej vnímavosti, spontánnosti a prirodzenej radosti zo života a rada by son v ňon dlkšie zotrvala. Snáď sa mi to vďaka nášmu úsmevnému nárečiu aj podarí.
Na záver by son chcela vizvať šetkich Pukančanov, aby si zadováželi písanku, do kerej bi zapisuvali nárečovie slová, výrazy, príslovia a úslovia, aj historke zo života aľebo zo spomínania starších v tonto nárečí. Žiaci základňej škoľi bi sa tiež mohli do takejto akcii zapojeť tak, že by ťieto zapisuvali, aľebo nahrávali v rámci svojich rodín aľebo aj mimo nich, kebi to niekerin staršin ľuďon už zaťažko padlo. A v každom budúcom čísle Pukanskich noviniek by sa už mohlo objaviť niekoľko z týchto pokladov našej unikátnej ľudovej slovesnosti. Verím, že by z toho mohla vzniknúť veľmi pekná spoločná iniciatíva. Rada by som sa na nej tiež zúčastnila.
Anna Bartovicová, rodená Hruškovičová
Čas sa krátil, a z nejakých dôvodov sa pani Ivákovej nepodarilo nikoho z „adeptov“ do akcie zapojiť. Vtedy ma Zuzka, moja príbuzná, požiadala, či by som na tomto podujatí „nechcela niečo povedať o pukanskom nárečí“. Ja som sa ohradila: „prečo ja - veď tu máme na to inakších odborníkov?!“ Keď mi vysvetlila, že ide o „stav núdze“ a časovú tieseň, som nakoniec súhlasila s tým, že „dobre, niečo im už len poviem“. Nejednalo sa o žiadnu odbornú či vedeckú rozpravu, ale skôr o akési klubové posedenie.
Mala som na prípravu len niekoľko dní a k dispozícii publikáciu Pukanec z roku 1975, ktorú mám doma, okrem nej som ani na internete nenašla žiadne ďalšie materiály, z ktorých by som bola mohla čerpať. Ale ani som vlastne nič viac pre tento účel nepotrebovala. Pretože táto vzácna kniha oplýva bohatstvom informácií o Pukanci veľmi kvalitne spracovaných, a ja zrazu akoby som sa bola prebrala z nejakej letargie, keď som sa do nej po dlhšom čase znova začítala. Bola som veľmi rada, že som ju takto akoby znova objavila, hoci mám ju stále „na očiach“ v príručnej knižnici.
Celé svoje vystúpenie som teda pripravila na základe kapitol napísaných pani učiteľkou Annou Zambojovou - o nárečí, včítane prísloví, o ľudovom stravovaní aj o zeleninárstve a kvetinárstve, a tiež kapitol o miestnych a chotárnych názvoch, ktoré spracoval Samuel Mazúr. Na záver svojho prednesu som sa rozhodla prečítať text o presádzanej cibuľke, ktorý z rozprávania Zuzany Krajčovej tiež zaznamenala Anna Zambojová.
Toto svoje vystúpenie som si pripravila v domnienke, že moji poslucháči nebudú mať veľa vedomostí o Pukanci a jeho nárečí. Preto som ich chcela oboznámiť aj s hlavnými historickými, zemepisnými a kultúrnymi zaujímavosťami Pukanca. „Nachádza sa v severnej časti Bátovskej kotliny v objatí Štiavnických vrchov s ich dominantou Sitnom na obzore...“ A tak ďalej
A čo sa nestalo. Sedím si v tej kaviarni za stolom, s papiermi pred sebou a čakám na prvých hostí spolu so Želkou Zambojkou - Mozolovou, ktorá sedela pri mne. A tu zrazu prvý z nich - náš „slovutní“ Lacko Kováčik, za ním ďalší slovutní pukanskí rodáci začali sa trúseť dnu jeden za druhým. A čo ja ťeraz? Ja mán ťinto ľuďon hovoreť voľačo o pukanskon nárečí a o Pukanci?! Cítela son sa ako školáčka, kerú idú skúšať. Aľe poton sa to šetko na dobruo obrátelo aj vďaka „dobrej vuoli“ šetkich prítomnich, a najme „našincov“, kerich sa zúčasnelo v hojnon počte - až 14 ich prišlo.
Trocha ma mrzelo, že mi pani „vedúca“ nedovoľela nikoho z nich pusťeť dlkšie k slovu. Chcela son, aby niekerí z rodákov, konkrétne tan prítomná pani Katka rodená Zambojová, aj druhie, namesto mňa prečítali zopár ukážok z nárečia, ale vraj mán sa držať programu. Nakoniec vysvitlo, že najme preto, že mala ľen jednu ružu - ťeda pre mňa, a nechcela ťich druhich urazeť. Ja sa in ťinto dodatočne ospravedlňujen. Teda, týmto sa im dodatočne ospravedlňujem.
Hovorí sa, že koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom. Skôr by som to povedala tak, že zakaždým si iný človek. Mňe sa to ťeras stalo. Zrazu son sa vrátela k sebe samej, aká son bola voľakeďi velmo dávno. Bívala son u starich rodičov v Pukanci od 3, ťeda trich do 8 rokov. Pukanskuo nárečia son si osvojela ot starej mami. Keďi-ťedi ma zasvetela aj do tajov ľudovej slovesnosti, napríklad, keď mi povedala: „A čo ti Lacko hruške doniesou?“ Reku kerí Lacko, veď mali sme ich v rodine neúrekon. A na celí život son si zapametala, že „kažďej veci spuosob“ a veru mi to často aj pomohlo. Aľe nigdá son ňeviďela ňišt napísanuo v tonto nárečí, keď son bola malá. Vo veku 8 a pov roka son sa presťahuvala k mame do Ľevíc a začala son tan aj choďeť do škoľi. A tamojšie deťičke na mňa pozerali ako na čudo. Raz son sa rozčúľela, keď voľakeruo povedalo, že „zelené pole a červené maky“ (asi ako príkladi na prídavnie mená) a ja že: „To sa tak ňehovorí, aľe: zeľnuo poľe a červenie make !“ No a poton son bola do isťiho času šetkin na smiech. To mi určite vtedy trochu podlomilo sebavedomie, a neviem, či som sa z toho niekedy celkom spamätala. : )
Tým som chcela povedať, že som nevdojak, postupne, akoby bola nadobudla k tomuto nárečiu trocha „ňegaťívňi“ postoj. Lebo kvôli nemu som utŕžila posmech. A neskôr, keď som už bývala v Bratislave, napriek mojej snahe hovoriť spisovnou slovenčinou, sa ma ľudia často opýtali: „Odkiaľ ste? Zo stredného Slovenska?“ Ľebo mne sa nikďá nepodarelo celkon sa z môjho miľiho nárečia vymaňeť. Najmä vďaka opačnému používaniu niektorých krátkych a dlhých (ťeda dlhych - ľaľa aký paradox) samohlások, ako sú napríklad: rano, oplatke, pomahať, zahrada alebo čáj, ráj, (v)čerá, zajtrá, zábudnúť a pod., a niekedy sa mi podarí aj kostôl povedať. A tiež tá intonácia...
V priebehu života som si jasne neuvedomovala, čo toto nárečie pre mňa znamenalo. A pritom, bola to vlastne moja materinská reč, prvá, na ktorú sa pamätám. Keď som sa po dlhšom pobyte v zahraničí vrátila na Slovensko a bola som v Leviciach vybaviť niečo na katastri, pýtam sa panej na ulici, kadiaľ sa tam ide, a ona že: „Áľe, pojďeťe hintan...“ No reku, už som doma! - potešila som sa - priam ma oblial pocit blaženosti.
Ako toto nárečie vzniklo, nikto presne nevie. Určite postupne ako všetky jazyky. Niektoré slová sa vytvorili zo starých, niektoré sa prebrali z iných jazykov a niektoré sa prestali používať. Gramatický systém zodpovedá systému skupiny stredoslovenských nárečí - podľa vzoru „haluške na miski“. : ) Samotné sa zaraďuje k južným stredoslovenským nárečiam a podľa historickej oblasti je to hontianske nárečie. Niekde niekedy som sa učila, že jazyk sa vyvíja spontánne na princípe analógie. Asi tak, že z jedného slova sa odvodili ďalšie, a z tých podľa potreby zase ďalšie podľa určitého slovotvorného vzoru, ktorý sa tiež postupne vyvíjal. Nie som expert v tejto oblasti. Avšak jedno som si teraz pri tejto práci uvedomila, že je to náš kultúrny skvost. Napriek tomu, že mi občas niektoré „echt pukanskie“ výrazy zneli trocha „obhrublo“ (gaudža, djarďeť, drichmať, ľipiťka, nachomietnuť, bárzgde, baštrnguvať, bengezuvať, badzguvať, pačmaga, šagda-ver, atď.) a aj tie, ktoré vznikli skomolením slov nemeckého pôvodu (ancúg, fľajster,pigľajz, ribajzeľ, atď.) uvedomila som si, že aj ony majú svoje čaro. Napadlo mi pozisťovať, aký bol pôvodný (nemecký) význam niektorých z nich. A potom sa mi začali celkom páčiť. Akoby cez ne presvital zmysel pre humor našich dávnych predkov, ktorí tie slová - „skomoľeňiňi“ vytvárali. Z nich vyberám moje obľúbené slovo šľochajter. Mám naň aj pekné spomienky. Chodievala som so starými rodičmi každú nedeľu do kostola a tam si tetušky podávali jedna druhej pierko z vonných byliniek privoňať, aby vraj nezdriemli. Takto ho volali. Teraz som zistila - upozornil ma na to L. Kováčik, že je to názov iba jednej bylinky s latinským názvom Teucrium marum (tak som ju našla aj na internete). A myslím, že sa mi podarilo vylúštiť jej pôvod z nemeckých slov der Schlaf-halter, čo by znamenalo, že odháňa driemoty. Hovorím si, tú by som rada mala na pracovnom stole. (Pôvodne to asi bolo Teucrium amarum, pretože amarus (Lat.) = horký, a slovenský názov tejto rastliny je údajne hrdobarka horká.)
Slová z nemčiny k nám prenikali počas nemeckej kolonizácie od 13. do 16. storočia. Mnohé z nich sa nachádzajú aj v miestnych a chotárnych názvoch, napríklad: Ľajtňa (die Leite=svah), Štampoch (das Steinbach=kamenný potok), Hampoch (das Heinbach=hájový potok), Majzíbeľ (der Maushugel=myší kopec), Šurfa (der Schurf=sonda, výkop), Tajch (der Teich=rybník). V knihe Pukanec, 1975, som sa tiež dočítala, že Rumľovka pochádza z nem. slova der Rummelplatz a znamená to jarmok. Vraj sa na tom mieste v minulosti naozaj konali jarmoky spojené so zábavou (der Rummel = hurhaj). Hojaďunďa s tým možno tiež súvisí.
Zaujali ma aj miestne názvy rastlín, z nich bylinky: bazalička (bazalka), mejcherún (majorán), štibrička (saturejka), ďubirózňa (tuberosa), klinčok, ňechtík, pišťok, rozétka (rezeda), kvetiny: cintľe, kamená ruža, kráľova koruna, krezenťína, šabľe, turíčke, kríky: bieza (orgován), kľokoč (jazmín). Spomenula som si aj na slovo cmogáč, alebo cmugáč - asi pľúcnik lekársky ? - tak sa mi vidí.
Pamätám si našu biezu pri studničke, ktorá „keď zakvitla ako levanduľa bledofialovou farbou, zmenila sa na rozprávkový strom. Šklbali sme z neho vetvičky a dychtivo hľadali v nich kvietky s piatimi lupienkami - pre šťastie - ako sa hľadajú v ďateline štvorlístky“. Tiež si pamätám nádhernú, ťažkú vôňu kľokoča. Aj na to, ako sme starej matke pomáhali pri pestovaní krezentíni. Aj na jej pestré záhony šablí a gladiol. Cínie boli z nich najpestrejšie - a jesenné astry mali v sebe niečo nadpozemské.
A môj obľúbený šľochajter, obrázok ktorého pripájam, vraj sa pri ňom rady zdržiavali mačky - rada by som vedela, či ho ešte niekto pestuje. Ak áno, prosím, prihláste sa do redakcie novín.
Ďalšia vec, ktorá ma na tomto našom-Vašom nárečí nadchla, je jeho fonetická stránka. Uvedomila som si, že má tendenciu (ako iste aj iné nárečia) vyhýbať sa ťažšie vysloviteľným skupinám hlások. Veď Pukančania boli známi aj svojou pracovitosťou a často veľmi ťažkou prácou, prečo by sa mali namáhať ešte aj pri rozprávaní - som si pomyslela. Napríklad: beren, deren, peren, seďeť, choďeť, hrmeť, mľeť. Aj n v časovaní slovesa byť: bou son, bola son, robela son, prišou son - porovnajte pohyb úst pri vyslovení prišiel som a prišou son, alebo seďeť a sedieť.
A nielen to, ale objavila som v ňom ešte jednu milú zaujímavosť. Psychológovia tvrdia, že pochmúrnu náladu si môžeme zlepšiť, keď sa začneme usmievať. Príslušné svaly tváre vtedy vyšlú impulz do mozgu, vplyvom ktorého sa nám vzápätí nálada zlepší. Všimnite si, ako vyzerajú naše ústa pri vyslovo-vaní spoluhlásky m, napríklad na konci 1. osoby jedn. čísla: chodím, robím, sedím, spievam, šijem, varím, atď. Spoluhláska m si vyžaduje, aby sme pri jej vyslovení zošpúlili pery. A teraz to povedzte po pukansky: chodín, sedín, spievan, šijen, varín atď. Čo vidíte? N akoby nám rozťahovalo pery do úsmevu. Čiže - keď hovoríme o tom, čo robíme, akoby sme sa pritom usmievali. Úplne to zodpovedá aj dnes toľko propagovanému pozitívnemu prístupu k životu. V tomto prípade k činnostiam, ktoré vykonávame. Veľká vec! Či nie? Niekto by mohol namietnuť, že v 3. osobe jedn. č. mužského rodu je naopak koncovka -ev, -av namiesto spisovnej -al, -el, -il a čo s tým? Ja poviem, že „čo ma po tretej osobe a k tomu ešte v minulom čase!“. Dôležité je, že sa usmievan, keď hovorín o ton, čo just ťeras robín! Preto som si pukanské nárečie nazvala úsmevným nárečím. Keď ním hovoríme, usmievame sa nielen navonok, ale aj v duchu. A celkove je oveľa veselšie ako náš vážený spisovný jazyk.
Pre mňa zároveň znamená aj domov. Vrátila som sa prostredníctvom neho do čias svojho detstva, keď sa mi okolitý svet videl živší a radostnejší a sama som bola jeho prirodzenou súčasťou. Neskôr, keď sa na všetko pozeráme „zhora“, stratíme túto bezprostrednosť, napríklad aj schopnosť vnímať veci, čo sa hýbu, ako živé - zurčiaci potok, poletujúce vločky snehu, listy stromu alebo aj tie, ktoré na jeseň „utekajú“ po ceste hnané vetrom, či „tancujú“ v kruhu. Teraz ma „moje“ nárečie vrátilo do stavu detskej vnímavosti, spontánnosti a prirodzenej radosti zo života a rada by son v ňon dlkšie zotrvala. Snáď sa mi to vďaka nášmu úsmevnému nárečiu aj podarí.
Na záver by son chcela vizvať šetkich Pukančanov, aby si zadováželi písanku, do kerej bi zapisuvali nárečovie slová, výrazy, príslovia a úslovia, aj historke zo života aľebo zo spomínania starších v tonto nárečí. Žiaci základňej škoľi bi sa tiež mohli do takejto akcii zapojeť tak, že by ťieto zapisuvali, aľebo nahrávali v rámci svojich rodín aľebo aj mimo nich, kebi to niekerin staršin ľuďon už zaťažko padlo. A v každom budúcom čísle Pukanskich noviniek by sa už mohlo objaviť niekoľko z týchto pokladov našej unikátnej ľudovej slovesnosti. Verím, že by z toho mohla vzniknúť veľmi pekná spoločná iniciatíva. Rada by som sa na nej tiež zúčastnila.
Anna Bartovicová, rodená Hruškovičová
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
