Významná súčasť spracovania rúd v Pukanci
Koľkí z vás vedeli o existencii jarku zo Štampochu do Mišpotoka? Verili by ste, že voda zo Štampoského tajchu pred 240 rokmi tiekla a poháňala stupy pod Podvinickými záhradami? Poďte sa s nami presvedčiť o tomto technickom diele a možno aj s vašou pomocou sa nám ho podarí preskúmať a aspoň čiastočne sprístupniť verejnosti!
Pukanské bane s rozvinutým ťažiarstvom boli vždy závislé od hojnosti vody. Rudná oblasť sa nachádza na úbočiach pohoria tvoriaceho rozvodie medzi povodím Hrona a Ipľa. Nepreteká tadiaľto žiadna rieka, pramenia tu len menšie potoky. Oblasť preto trpí nedostatkom stálej tekúcej vody. Navyše v priebehu 18.storočia po vyťažení rúd s vysokým obsahom kovov prišiel rad aj na rudy s nižšou kovnatosťou, čo znamenalo vyššiu spotrebu energie na jednotku spracovaného kovu. Muselo sa prečerpávať viac vody a prepravovať viac rudy.
Ľudská a zvieracia sila, tradičné energetické zdroje, sa ukázali ako nedostatočné na pokrytie tohto zvýšeného dopytu. Najvhodnejším riešením sa ukázalo budovanie tajchov, v ktorých sa hromadila voda z atmosférických zrážok. K ich projekcii došlo najmä zásluhou svetoznámeho vedca a učiteľa banského učilišťa v Banskej Štiavnici Samuela Mikovíniho a jeho odchovancov v polovici 18. storočia. Energetický potenciál vody sa využíval na pohon banských a úpravárenských zariadení. Hydrotechnické riešenie zásadným spôsobom ovplyvnilo dovtedajšie spôsoby dobývania drahokovových rúd v celom regióne Banskej Štiavnice. Na zachytávanie zrážkových vôd slúžil dômyselný systém zberných jarkov, ktoré boli vedené tak, aby privádzali vodu do nádrže z oveľa väčšej plochy, než bolo samotné povodie. Jarky dokonca umožňovali prevod vody z jedného povodia do druhého. Z tajchov sa voda rozvádzala systémom náhonných jarkov na niekoľkonásobné použitie k banským čerpacím strojom a zariadeniam na úpravu rúd (stupy). Pozdl´ž jarkov pôvodne bola dláždená alebo sypaná prístupová cesta. Niekde sú ešte drevené potrubia a ovládacie zariadenia dnových výpustí.
Na zabezpečenie dostatku vody boli aj v pukanskom chotári projektované stavby niekoľkých vodných nádrží, a to v Štamposkej doline, Grunte a Chorvádoline. Uskutočnila sa však len stavba tajchu na Štampochu s rozpočtom 21 tisíc zlatých nákladom Hlavného komornogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici.
Štamposký tajch teda patrí tiež dosystému štiavnických tajchov vybudovaných na banské účely. Nachádza sa v katastrálnom území obce Dekýš v nadmorskej výške 480 m n. m. Rieka Sikenica,v koryte ktorej je nádrž vytvorená, preteká územím okresov Banská Štiavnica a Levice. Sikenica je významným ľavostranným prítokom Hrona, má dĺžku 45 km a je tokom IV. rádu. Pramení na západnom úpätí Šementlova (746,6 m) v nadmorskej výške cca 650 m n. m. v katastrálnom území obce Vysoká. Od prameňa tečie najprv na juhozápad, pri horárni Štampoch napája tajch, do ktorého sprava ústi potok Štampoch a rieka sa stáča na juh. Vstupuje do Podunajskej pahorkatiny, do jej časti Ipeľská pahorkatina, zľava priberá potok Roháč (360,6 m n. m.), opätovne sa stáča na juhozápad, sprava priberá Uhliský potok a následne z tej istej strany prítok spod Veľkého Veterníka (756,9 m n. m.). Svoje koryto rozširuje a pokračuje na juh. Tečie cez Bohunice a sprava priberá Pukanský potok.
Priehradný múr vodnej nádrže bol projektovaný na výšku 8 siah (okolo 15 m ) s množstvom vody na 21 týždňov pre 6 želiez (tĺkov). Z vnútornej strany mal byť stavaný z kameňa, z vonkajšej bol sypaný íl. Voda z neho mala poháňať 7 stúp v Bohunickej doline. Pre veľkú vzdialenosť od banských diel (asi 9 km) sa neskôr rozhodli priviesť vodu z tohto tajchu do Podvinických a Mišpotockých stúp. Stavba bola realizovaná v rokoch 1768-1770. Celková dĺžka vodnej priekopy bola 12 266 metrov. Trasa viedla po vrstevnici ponad osadu Štampoch, pukanské Majere, cez vinice na Šafraniciach, Pukanec, do Podviníc. V dolinách, v ktorých bol predpoklad prívalových vôd, viedli vodu vodnými válovmi ponad údolné potoky. Týchto válovov bolo projektovaných dvanásť, a to od Štampochu počínajúc cez Hrnčiarovu dolinu, zadnú Boťkovu, prednú Boťkovu, zadnú Poliakovu, prednú Poliakovu, Kamenný závoz, Majzíbeľskú, Veľkú Majzíbeľskú, Tretiu Majzíbeľskú, Hampoch, Babú a Grunt. Pri pukanskej tehelni pod Greguškami sa mala do spomenutej priekopy vlievať voda z Kiebesa. Na mape z roku 1767 je podrobne vyznačená trasa priekopy a červenou farbou sú značené miesta s priepustnou pôdou, kde koryto malo byť postlané ubitou hlinou, aby voda z priekopy nepresakovala, modrou farbou sú značené miesta s pôdou nepriepustnou. Spád vodnej priekopy mal byť 15 palcov na 100 siah (asi 20 cm na 100 m). Na vode z priekopy posilnenej vodou vytekajúcou zo štôlne Juraj (Ergištôlňa) bolo zakreslených 14 kaskád so stupami v mieste Podvinických záhrad. V Mišpotoku pod sútokom predchádzajúcich vôd s Dolinskou už boli postavené tri stupy. Priekopa okrem zabezpečenia vody pre stupy zachytávala vody tečúce z kopcov a tak chránila mesto pred prívalmi. Pozostatky Štampoského jarku sú viditeľné i dnes. A to je cieľ našich vychádzok.
Z Banského archívu v Banskej Štiavnici a vďaka ochote pána Brnáka, predsedu združenia Terra Banensium, doc. Húsku, predsedu Združenia Magna Via, tiež Ing. arch. J. Chlapečku, Ing. Ľ. Hruškoviča a ďalších sa nám podarilo získať mapy jarku, oskenovať ich, nahrať do GPS a virtuálne jarok prejsť. Tiež sme vyspovedali ľudí, ktorí si ešte na to, ako voda v jarku tiekla, pamätajú.
Doc. Húska nám ponúkol spoluprácu s vysokými školami, takže v rámci diplomových prác by sa mohli riešiť čiastkové úlohy o geológii, faune a flóre v okolí jarku. V konečnom dôsledku by sme radi spolupracovali aj so združeniami Terra banensium, Magna Via, s obcou Pukanec, Lespolom, Poľovníckym združením na Uhliskách a Štátnymi lesmi. Výsledkom tejto spolupráce by mohol byť náučný chodník po sprístupnených častiach jarku a zaradenie jarku do databázy technických pamiatok.
Ako sme už zdôraznili vo výročnej správe, nejde nám o prestíž, ale o vec. To znamená, že na realizácii by sa mohli podieľať všetky zainteresované strany v rozsahu, v akom im to ich možnosti dovolia. Je to taký veľký projekt, že jeho realizácia je možná len spojeným úsilím a ak bude chuť a prostriedky, potrvá niekoľko rokov usilovnej práce kým sa dovedie do úspešného konca.
Pukanské bane s rozvinutým ťažiarstvom boli vždy závislé od hojnosti vody. Rudná oblasť sa nachádza na úbočiach pohoria tvoriaceho rozvodie medzi povodím Hrona a Ipľa. Nepreteká tadiaľto žiadna rieka, pramenia tu len menšie potoky. Oblasť preto trpí nedostatkom stálej tekúcej vody. Navyše v priebehu 18.storočia po vyťažení rúd s vysokým obsahom kovov prišiel rad aj na rudy s nižšou kovnatosťou, čo znamenalo vyššiu spotrebu energie na jednotku spracovaného kovu. Muselo sa prečerpávať viac vody a prepravovať viac rudy.
Ľudská a zvieracia sila, tradičné energetické zdroje, sa ukázali ako nedostatočné na pokrytie tohto zvýšeného dopytu. Najvhodnejším riešením sa ukázalo budovanie tajchov, v ktorých sa hromadila voda z atmosférických zrážok. K ich projekcii došlo najmä zásluhou svetoznámeho vedca a učiteľa banského učilišťa v Banskej Štiavnici Samuela Mikovíniho a jeho odchovancov v polovici 18. storočia. Energetický potenciál vody sa využíval na pohon banských a úpravárenských zariadení. Hydrotechnické riešenie zásadným spôsobom ovplyvnilo dovtedajšie spôsoby dobývania drahokovových rúd v celom regióne Banskej Štiavnice. Na zachytávanie zrážkových vôd slúžil dômyselný systém zberných jarkov, ktoré boli vedené tak, aby privádzali vodu do nádrže z oveľa väčšej plochy, než bolo samotné povodie. Jarky dokonca umožňovali prevod vody z jedného povodia do druhého. Z tajchov sa voda rozvádzala systémom náhonných jarkov na niekoľkonásobné použitie k banským čerpacím strojom a zariadeniam na úpravu rúd (stupy). Pozdl´ž jarkov pôvodne bola dláždená alebo sypaná prístupová cesta. Niekde sú ešte drevené potrubia a ovládacie zariadenia dnových výpustí.
Na zabezpečenie dostatku vody boli aj v pukanskom chotári projektované stavby niekoľkých vodných nádrží, a to v Štamposkej doline, Grunte a Chorvádoline. Uskutočnila sa však len stavba tajchu na Štampochu s rozpočtom 21 tisíc zlatých nákladom Hlavného komornogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici.
Štamposký tajch teda patrí tiež dosystému štiavnických tajchov vybudovaných na banské účely. Nachádza sa v katastrálnom území obce Dekýš v nadmorskej výške 480 m n. m. Rieka Sikenica,v koryte ktorej je nádrž vytvorená, preteká územím okresov Banská Štiavnica a Levice. Sikenica je významným ľavostranným prítokom Hrona, má dĺžku 45 km a je tokom IV. rádu. Pramení na západnom úpätí Šementlova (746,6 m) v nadmorskej výške cca 650 m n. m. v katastrálnom území obce Vysoká. Od prameňa tečie najprv na juhozápad, pri horárni Štampoch napája tajch, do ktorého sprava ústi potok Štampoch a rieka sa stáča na juh. Vstupuje do Podunajskej pahorkatiny, do jej časti Ipeľská pahorkatina, zľava priberá potok Roháč (360,6 m n. m.), opätovne sa stáča na juhozápad, sprava priberá Uhliský potok a následne z tej istej strany prítok spod Veľkého Veterníka (756,9 m n. m.). Svoje koryto rozširuje a pokračuje na juh. Tečie cez Bohunice a sprava priberá Pukanský potok.
Priehradný múr vodnej nádrže bol projektovaný na výšku 8 siah (okolo 15 m ) s množstvom vody na 21 týždňov pre 6 želiez (tĺkov). Z vnútornej strany mal byť stavaný z kameňa, z vonkajšej bol sypaný íl. Voda z neho mala poháňať 7 stúp v Bohunickej doline. Pre veľkú vzdialenosť od banských diel (asi 9 km) sa neskôr rozhodli priviesť vodu z tohto tajchu do Podvinických a Mišpotockých stúp. Stavba bola realizovaná v rokoch 1768-1770. Celková dĺžka vodnej priekopy bola 12 266 metrov. Trasa viedla po vrstevnici ponad osadu Štampoch, pukanské Majere, cez vinice na Šafraniciach, Pukanec, do Podviníc. V dolinách, v ktorých bol predpoklad prívalových vôd, viedli vodu vodnými válovmi ponad údolné potoky. Týchto válovov bolo projektovaných dvanásť, a to od Štampochu počínajúc cez Hrnčiarovu dolinu, zadnú Boťkovu, prednú Boťkovu, zadnú Poliakovu, prednú Poliakovu, Kamenný závoz, Majzíbeľskú, Veľkú Majzíbeľskú, Tretiu Majzíbeľskú, Hampoch, Babú a Grunt. Pri pukanskej tehelni pod Greguškami sa mala do spomenutej priekopy vlievať voda z Kiebesa. Na mape z roku 1767 je podrobne vyznačená trasa priekopy a červenou farbou sú značené miesta s priepustnou pôdou, kde koryto malo byť postlané ubitou hlinou, aby voda z priekopy nepresakovala, modrou farbou sú značené miesta s pôdou nepriepustnou. Spád vodnej priekopy mal byť 15 palcov na 100 siah (asi 20 cm na 100 m). Na vode z priekopy posilnenej vodou vytekajúcou zo štôlne Juraj (Ergištôlňa) bolo zakreslených 14 kaskád so stupami v mieste Podvinických záhrad. V Mišpotoku pod sútokom predchádzajúcich vôd s Dolinskou už boli postavené tri stupy. Priekopa okrem zabezpečenia vody pre stupy zachytávala vody tečúce z kopcov a tak chránila mesto pred prívalmi. Pozostatky Štampoského jarku sú viditeľné i dnes. A to je cieľ našich vychádzok.
Z Banského archívu v Banskej Štiavnici a vďaka ochote pána Brnáka, predsedu združenia Terra Banensium, doc. Húsku, predsedu Združenia Magna Via, tiež Ing. arch. J. Chlapečku, Ing. Ľ. Hruškoviča a ďalších sa nám podarilo získať mapy jarku, oskenovať ich, nahrať do GPS a virtuálne jarok prejsť. Tiež sme vyspovedali ľudí, ktorí si ešte na to, ako voda v jarku tiekla, pamätajú.
Doc. Húska nám ponúkol spoluprácu s vysokými školami, takže v rámci diplomových prác by sa mohli riešiť čiastkové úlohy o geológii, faune a flóre v okolí jarku. V konečnom dôsledku by sme radi spolupracovali aj so združeniami Terra banensium, Magna Via, s obcou Pukanec, Lespolom, Poľovníckym združením na Uhliskách a Štátnymi lesmi. Výsledkom tejto spolupráce by mohol byť náučný chodník po sprístupnených častiach jarku a zaradenie jarku do databázy technických pamiatok.
Ako sme už zdôraznili vo výročnej správe, nejde nám o prestíž, ale o vec. To znamená, že na realizácii by sa mohli podieľať všetky zainteresované strany v rozsahu, v akom im to ich možnosti dovolia. Je to taký veľký projekt, že jeho realizácia je možná len spojeným úsilím a ak bude chuť a prostriedky, potrvá niekoľko rokov usilovnej práce kým sa dovedie do úspešného konca.
