Krajina, do ktorej je vsadený Pukanec, bola obývaná už od nepamäti. Tvorí ju uzáver Bátovskej kotliny medzi dvoma výbežkami Štiavnického pohoria, ktoré v južných svahoch skrývali svoje poklady. Zlato a striebro lákali ľudí do týchto končín od najstarších dôb. Niet žiadnych priamych dôkazov dávneho osídlenia, len z času na čas zem vydá svedectvo o činnosti jej dávnych obyvateľov. Takými sú predmety ľudí od doby kamennej (11 tis.-3,5 tis. r. pred Kr.) cez bronzovú až po Keltov, Germánov a Slovanov. Najstaršie sa našli pri oraní v chotárnej časti Pukanca zvanej Kožičov a na Jazierci v blízkych Bohuniciach. V Slovenskom národnom múzeu v Bratislave opatrujú deväť kamenných nástrojov z okolia Pukanca. Mnoho predmetov sa našlo aj v susedných obciach: dláta v Bohuniciach, motyky, črepy z popolníc a kamenné sekerky v Pečeniciach. Známe sú aj bronzový kyjak a čakan, nájdené v bátovských ľochoch. Uložené sú v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti.
Aj na neďalekom Sitne sa našlo mnoho kamenných a bronzových nástrojov. Z obdobia kultúry popolnicových polí z mladšej doby bronzovej (13.-8. stor. pred Kr.) boli tu objavené sekerky s tuľajkou, kosák, oštep, keramika, konské zubadlá. Na Sitne aj na neďalekom Sitienci sa našli popolnice, bronzové a hlinené čaše, kamenné dlátko, závažia a rozličné železné nástroje. Uchovávajú ich v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.
Známe sú nálezy nášho prvého slovenského archeológa Andreja Kmeťa z mladšej doby bronzovej (13.-8. stor. pred Kr.). Vykopal ich tiež na Sitne, na Tatárskej a Lehotskej lúke. Bronzová sekerka, črepy, prasleny, bronzová čaša a hlinené nádoby s mnohými inými Kmeťovými vykopávkami tvorili základ prvého slovenského múzea v Martine. Kmeť tieto svoje nálezy opísal v knihe Sitno a čo z neho vidno. Väčším počtom nálezov popolníc dokumentoval pohrebisko: „takrečený cintorín na Tatárskej lúke na Sitne“. Na Sitienci je známy aj nález lužického sídliska tiež z mladšej doby bronzovej. Pri neďalekej obci Počúvadlo bol objavený bronzový poklad. Okrem iných predmetov v ňom boli dve sekerky, náramky, gombíky, ihly, torzo kotlíka a sedlová spona. Známe sú nálezy bronzových predmetov z okolia Levíc.
Všetkých ľudí rôznych dôb a kultúr do našich končín prilákali nálezy nerastného bohatstva. Ich nárast mal za následok aj väčšiu frekvenciu osídlenia. V tom čase (od polovice 4. stor. pred Kr.) už toto územie obývali Kelti. Boli to vynikajúci hrnčiari, dobre sa vyznali práve v baníctve a iných remeslách. Poukazujú na to rôzne nálezy predmetov dennej potreby, ale hlavne železné meče, kopije a špice z oštepov. Nepochybným dôkazom ich prítomnosti v oblasti sú nálezy keltských mincí. Spolu s ostatnými vykopávkami z okolia Pukanca a Levíc sú v Tekovskom múzeu v Leviciach.
Kelti, ktorých nazývame aj Galmi, ustupovali sem zo západnej Európy pred nájazdmi Dákov, ktorí sa napokon v polovici 1. storočia pred Kr. zmocnili celého keltského územia a získali vládnuce postavenie v Karpatskej kotline. Pôvodnému obyvateľstvu sprostredkovali vyspelú kultúru národov z okolia Stredozemného mora.
V oblasti stredného Slovenska sa z keltských kmeňov usadil kmeň Kotínov. No nežili tu sami, oblasť obývali aj domáci obyvatelia - potomkovia ľudu popolnicových polí, tzv. ľud púchovskej kultúry, keltsko-dácke obyvateľstvo asimilované pravdepodobne infiltráciou slovanského etnika. V roku 9 pred Kr. dovŕšili opanovanie územia germánski Markomani a Kvádi, ktorí tvorili vyšší kmeňový zväz Svébi, preto ich neskôr antickí autori uvádzali aj pod týmto menom.
V 1. storočí pred Kr. Kvádi sídlili pri Labe a asi v polovici 1. storočia pred Kr. sa spolu s Markomanmi presídlili na východ, pričom Markomani osídlili predovšetkým Čechy a Moravu, Kvádi západné Slovensko. Spomína ich vo svojom diele aj známy historik Tacitus. Je ťažké rozlíšiť hranicu medzi oboma kmeňmi. Kvádi pri svojom príchode vytlačili časť keltského obyvateľstva (Bojov do Čiech), časť kmeňov si podmanili (Kotínov na strednom Slovensku). Najstaršie správy o Kvádoch na území Slovenska uvádzajú aj ich kráľa (lat. rex) Vannia z Tudrovho rodu, ktorý celých tridsať rokov vládol Kvádom na západnom Slovensku. Vytvoril prvý štátny útvar na Slovensku - Vanniovo kráľovstvo (lat. regnum Vannianum).
Po tridsaťročnej vláde sa proti nemu vzbúrili vlastní synovci Sido a Vangio, a hoci mal Vannius silných spojencov v sarmatských Jazygoch, utrpel porážku a musel ujsť na rímske územie, kde získal azyl. Neskôr sa Vangio a Italicus zúčastnili na občianskej vojne medzi Flaviom Vespasianom a Vitelliom v bitke pri Cremone. Kvádi a Markomani boli jednými z hlavných kmeňov, ktoré sa zúčastnili na markomanských vojnách (165-180, príp. 182 po Kr.), neskôr aj na ďalších bojoch proti Rímskej ríši. V roku 375 po Kr. Kvádi zaútočili na územie rímskej ríše, pretože správca Panónie dal zákerne zavraždiť ich kráľa Gabinia. Keď proti nim vytiahol cisár Valentinianus, ospravedlňovali svoj útok práve touto vraždou. Pri rokovaniach sa Valentinianus tak rozčúlil, že zomrel. Na začiatku 5. storočia sa Kvádi pridali k ďalším barbarským kmeňom (Vandali), ktoré prenikli cez rímsku hranicu a presunuli sa na západ do Hispánie na Pyrenejský polostrov, kde postupne správy o nich končia.
Rímske vojská s nimi často bojovali a rímske légie prenikali popri Váhu, Hrone, Nitre, Žitave a Ipli na naše územie. Z tohto obdobia pochádza niekoľko pozoruhodných nálezov, najmä strieborné mince z okolia Dekýša a Banskej Štiavnice.
V susedných Bohuniciach sa tiež našiel rímsky peniaz. Známy je pobyt cisára Marka Aurelia na vojenskej výprave v našich krajoch, ktorú viedol už so svojím synom Commodom ako spolucisárom a ktorú zobrazuje napríklad úvodná časť filmu Gladiátor. Jeho vojská prenikli až k Trenčínu (Laugaricio - bola postavená za jeho vlády ako stanica pre kupcov s jantárom), kde prezimovali v zime roku 179-180 po Kr. Pri Hrone v blízkosti Slovenskej brány napísal aj svoje filozofické dielo Hovory k sebe samému. Prvé obdobie tzv. markomanských vojen (alebo germánsko-sarmatských) zobrazuje historický reliéf na stĺpe Marca Aurelia, ktorý dal postaviť jeho syn Commodus v Ríme. V roku 180 Rimania doviedli vojnové ťaženie do úspešného konca. Marcus sa chystal založiť nové provincie za Dunajom (v dnešných štátoch Česko a Slovensko). To však už nestihol, pretože bol nakazený morom, možno v Carnunte, neskôr zomrel vo Vindobone (Viedni).
Keď Slovania v 6.-7. storočí po Kr. ovládli toto územie, začali budovať sieť hradísk. Tie sa stávali centrami ich hospodárskej, kultúrnej a politickej moci. V našom okolí takéto hradisko vybudovali na vrchole Sitna. Svedčia o tom početné archeologické nálezy. So zvyškami hradiska sa stretávame aj na kopci Krivín oproti Psiarom. Malo viacnásobné valové opevnenie na skalnej ostrožine. Takú istú funkciu plnil aj Hrádok nad Bohunicami a Breznické hradisko na blízkej Sokolej skale. V boji používali Slovania meč a kopiju. V Honte sú známe ich nálezy. Z tých čias je aj nález kovania a keramika s vlnovkami a jamkami. Odkryté hroby z mladšej doby hradištnej svedčia o tom, že bojovníkom už po smrti nedávali do hrobu zbrane. Nachádzame v nich však mnoho keramiky vyrobenej dokonalou technikou na hrnčiarskom kruhu a výborne vypálenej. Zdobili ju charakteristická vlnovka, šikmé a vodorovné ryhy a reliéfne prúžky. Nálezy takejto vyvinutej keramiky sú známe aj zo Sitna, kde sa našli aj značky výrobcov na dnách.
Dôkazy o slovanskom osídlení z predkresťanského obdobia nachádzame aj v pukanských chotárnych názvoch. Veľmi pekne a zaujímavo o nich píše bývalý pukanský archivár a historik Ján Králik st. (1892-1973). Vo svojom nepublikovanom dielku Stručné dejiny slobodného kráľovského a banského mesta Pukanca píše o slovanskom osídlení:
„Prvé počiatky Pukanca sú nám neznáme. Naši dávni predkovia nezvečnili zápismi svoje dejiny. No zato máme dosť iných presvedčivých dôkazov, že i tento kút našej vlasti bol už v dávnoveku obývaný. Iba zaslepený by nemohol nevidieť bohatý materiál skrývajúci sa v miestnych názvoch, ktorý nám umožňuje oboznámiť sa dosť dobre i s tými pokoleniami, ktoré sa nám už veľmi dávno z cesty vystúpili.
Miestne názvy sú mená, ktorými označili naši predkovia a za nimi označujeme aj my, ich ďalekí potomkovia, svoju obec a v jej chotári nachodiace sa pozemky, role, lúky, vrchy, doliny, stráne, potoky a niektoré väčšie či menšie miesta a priestory. Niektoré z týchto názvov siahajú až do pradávnych čias a nevykorenila ich žiadna cudzia moc, ani taká hrozná pohroma Hunov a Avarov a neskoršie tatárska a turecká.
Mnohému síce zdajú sa byť takéto miestne názvy iba bezvýznamnými slovami a myslí si, čo na tom, že jeho rodná obec nazýva sa Pukancom, alebo že sú v jej chotári miesta nazývané Libáň, Baba-dolina, Hojaďunďa, Čertova stolica, Volosán, Háj, Hrádok, Sitno atď., veď je to názov u nás každému známy. Vidíme, že sú to slová všetky naše slovenské a možnože vznikli už pred stáročiami, no prechádzajú z pokolenia na pokolenie. Z týchto názvov porozumieme bez ťažkostí, že poukazujú na pohanské obrady a bohoslužby a tak nás uvádzajú do svojej doby.
Naši predkovia v tých časoch vzývali bohyňu úsvitu Dennicu - Zoru a nazývali ju proste Babou (i zlatou Babou), t.j. Matkou. Poukazuje na to i názov honu Baba-dolina, kde bola ako bohyňa vzývaná. Svojich mŕtvych spálili, popol uložili do popolníc a tie potom ukladali do zeme v lipových hájoch, ktoré bývali obyčajne na východnej strane osady. Svedectvom toho je aj názov Libáň (Lipáň). (PK - Je to priestor ulice Pod hradbami, kde aj za kresťanských čias býval cintorín nazývaný skomolene Liazof z nemeckého Leichhoff - Dvor mŕtvych.)
Ďunďa - bohyňa mládeže a zábav bola uctievaná na Hujaďundi. Podľa ústneho podania vydržiavala tam mládež svoje zábavy a oslavy od časov pohanských až do začiatku predošlého storočia (19. storočia).
Neskoršie v čase šírenia kresťanstva medzi našimi pohanskými predkami mnohí nechceli prijať nové náboženstvo a so svojimi pohanskými obradmi sa uchyľovali na odľahlé miesta. Obetné kamene u slovanských národov majú obyčajne mená Čertove kamene. V pukanskom chotári je Čertova stolica. Takéto názvy dávali v časoch šírenia kresťanstva posvätným obetným kameňom kňazi pre odstrašenie ľudu.
Skutočnosťou je, že v miestnych názvoch sa zachoval aj celý rad takých osobných mien, ktoré už pred stáročiami prestali naši predkovia používať. Jedným z nich je aj názov našej obce Pukanec, ktorý pochádza zo starobylého osobného mena Pukan. Všetky tieto miestne názvy svedčia o tom, že i v našej pukanskej doline bývali naši predkovia Slováci (PK - myslené zrejme Slovania) už v pradávnej dobe.“
Nuž toľko Ján Králik.
Záverom musím podotknúť, že starobylosť osídlenia nášho mestečka je ozajstná, hmatateľná. Mnohí historici tvrdia, že je už zakreslená aj na mape gréckeho geografa Ptolemaia Klaudia v spise Veľká Germánia z roku 161 po Kr. a to pod menom Parienna.
Táto doba však už bude témou ďalšej kapitoly z dejín Pukanca.
Aj na neďalekom Sitne sa našlo mnoho kamenných a bronzových nástrojov. Z obdobia kultúry popolnicových polí z mladšej doby bronzovej (13.-8. stor. pred Kr.) boli tu objavené sekerky s tuľajkou, kosák, oštep, keramika, konské zubadlá. Na Sitne aj na neďalekom Sitienci sa našli popolnice, bronzové a hlinené čaše, kamenné dlátko, závažia a rozličné železné nástroje. Uchovávajú ich v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.
Známe sú nálezy nášho prvého slovenského archeológa Andreja Kmeťa z mladšej doby bronzovej (13.-8. stor. pred Kr.). Vykopal ich tiež na Sitne, na Tatárskej a Lehotskej lúke. Bronzová sekerka, črepy, prasleny, bronzová čaša a hlinené nádoby s mnohými inými Kmeťovými vykopávkami tvorili základ prvého slovenského múzea v Martine. Kmeť tieto svoje nálezy opísal v knihe Sitno a čo z neho vidno. Väčším počtom nálezov popolníc dokumentoval pohrebisko: „takrečený cintorín na Tatárskej lúke na Sitne“. Na Sitienci je známy aj nález lužického sídliska tiež z mladšej doby bronzovej. Pri neďalekej obci Počúvadlo bol objavený bronzový poklad. Okrem iných predmetov v ňom boli dve sekerky, náramky, gombíky, ihly, torzo kotlíka a sedlová spona. Známe sú nálezy bronzových predmetov z okolia Levíc.
Všetkých ľudí rôznych dôb a kultúr do našich končín prilákali nálezy nerastného bohatstva. Ich nárast mal za následok aj väčšiu frekvenciu osídlenia. V tom čase (od polovice 4. stor. pred Kr.) už toto územie obývali Kelti. Boli to vynikajúci hrnčiari, dobre sa vyznali práve v baníctve a iných remeslách. Poukazujú na to rôzne nálezy predmetov dennej potreby, ale hlavne železné meče, kopije a špice z oštepov. Nepochybným dôkazom ich prítomnosti v oblasti sú nálezy keltských mincí. Spolu s ostatnými vykopávkami z okolia Pukanca a Levíc sú v Tekovskom múzeu v Leviciach.
Kelti, ktorých nazývame aj Galmi, ustupovali sem zo západnej Európy pred nájazdmi Dákov, ktorí sa napokon v polovici 1. storočia pred Kr. zmocnili celého keltského územia a získali vládnuce postavenie v Karpatskej kotline. Pôvodnému obyvateľstvu sprostredkovali vyspelú kultúru národov z okolia Stredozemného mora.
V oblasti stredného Slovenska sa z keltských kmeňov usadil kmeň Kotínov. No nežili tu sami, oblasť obývali aj domáci obyvatelia - potomkovia ľudu popolnicových polí, tzv. ľud púchovskej kultúry, keltsko-dácke obyvateľstvo asimilované pravdepodobne infiltráciou slovanského etnika. V roku 9 pred Kr. dovŕšili opanovanie územia germánski Markomani a Kvádi, ktorí tvorili vyšší kmeňový zväz Svébi, preto ich neskôr antickí autori uvádzali aj pod týmto menom.
V 1. storočí pred Kr. Kvádi sídlili pri Labe a asi v polovici 1. storočia pred Kr. sa spolu s Markomanmi presídlili na východ, pričom Markomani osídlili predovšetkým Čechy a Moravu, Kvádi západné Slovensko. Spomína ich vo svojom diele aj známy historik Tacitus. Je ťažké rozlíšiť hranicu medzi oboma kmeňmi. Kvádi pri svojom príchode vytlačili časť keltského obyvateľstva (Bojov do Čiech), časť kmeňov si podmanili (Kotínov na strednom Slovensku). Najstaršie správy o Kvádoch na území Slovenska uvádzajú aj ich kráľa (lat. rex) Vannia z Tudrovho rodu, ktorý celých tridsať rokov vládol Kvádom na západnom Slovensku. Vytvoril prvý štátny útvar na Slovensku - Vanniovo kráľovstvo (lat. regnum Vannianum).
Po tridsaťročnej vláde sa proti nemu vzbúrili vlastní synovci Sido a Vangio, a hoci mal Vannius silných spojencov v sarmatských Jazygoch, utrpel porážku a musel ujsť na rímske územie, kde získal azyl. Neskôr sa Vangio a Italicus zúčastnili na občianskej vojne medzi Flaviom Vespasianom a Vitelliom v bitke pri Cremone. Kvádi a Markomani boli jednými z hlavných kmeňov, ktoré sa zúčastnili na markomanských vojnách (165-180, príp. 182 po Kr.), neskôr aj na ďalších bojoch proti Rímskej ríši. V roku 375 po Kr. Kvádi zaútočili na územie rímskej ríše, pretože správca Panónie dal zákerne zavraždiť ich kráľa Gabinia. Keď proti nim vytiahol cisár Valentinianus, ospravedlňovali svoj útok práve touto vraždou. Pri rokovaniach sa Valentinianus tak rozčúlil, že zomrel. Na začiatku 5. storočia sa Kvádi pridali k ďalším barbarským kmeňom (Vandali), ktoré prenikli cez rímsku hranicu a presunuli sa na západ do Hispánie na Pyrenejský polostrov, kde postupne správy o nich končia.
Rímske vojská s nimi často bojovali a rímske légie prenikali popri Váhu, Hrone, Nitre, Žitave a Ipli na naše územie. Z tohto obdobia pochádza niekoľko pozoruhodných nálezov, najmä strieborné mince z okolia Dekýša a Banskej Štiavnice.
V susedných Bohuniciach sa tiež našiel rímsky peniaz. Známy je pobyt cisára Marka Aurelia na vojenskej výprave v našich krajoch, ktorú viedol už so svojím synom Commodom ako spolucisárom a ktorú zobrazuje napríklad úvodná časť filmu Gladiátor. Jeho vojská prenikli až k Trenčínu (Laugaricio - bola postavená za jeho vlády ako stanica pre kupcov s jantárom), kde prezimovali v zime roku 179-180 po Kr. Pri Hrone v blízkosti Slovenskej brány napísal aj svoje filozofické dielo Hovory k sebe samému. Prvé obdobie tzv. markomanských vojen (alebo germánsko-sarmatských) zobrazuje historický reliéf na stĺpe Marca Aurelia, ktorý dal postaviť jeho syn Commodus v Ríme. V roku 180 Rimania doviedli vojnové ťaženie do úspešného konca. Marcus sa chystal založiť nové provincie za Dunajom (v dnešných štátoch Česko a Slovensko). To však už nestihol, pretože bol nakazený morom, možno v Carnunte, neskôr zomrel vo Vindobone (Viedni).
Keď Slovania v 6.-7. storočí po Kr. ovládli toto územie, začali budovať sieť hradísk. Tie sa stávali centrami ich hospodárskej, kultúrnej a politickej moci. V našom okolí takéto hradisko vybudovali na vrchole Sitna. Svedčia o tom početné archeologické nálezy. So zvyškami hradiska sa stretávame aj na kopci Krivín oproti Psiarom. Malo viacnásobné valové opevnenie na skalnej ostrožine. Takú istú funkciu plnil aj Hrádok nad Bohunicami a Breznické hradisko na blízkej Sokolej skale. V boji používali Slovania meč a kopiju. V Honte sú známe ich nálezy. Z tých čias je aj nález kovania a keramika s vlnovkami a jamkami. Odkryté hroby z mladšej doby hradištnej svedčia o tom, že bojovníkom už po smrti nedávali do hrobu zbrane. Nachádzame v nich však mnoho keramiky vyrobenej dokonalou technikou na hrnčiarskom kruhu a výborne vypálenej. Zdobili ju charakteristická vlnovka, šikmé a vodorovné ryhy a reliéfne prúžky. Nálezy takejto vyvinutej keramiky sú známe aj zo Sitna, kde sa našli aj značky výrobcov na dnách.
Dôkazy o slovanskom osídlení z predkresťanského obdobia nachádzame aj v pukanských chotárnych názvoch. Veľmi pekne a zaujímavo o nich píše bývalý pukanský archivár a historik Ján Králik st. (1892-1973). Vo svojom nepublikovanom dielku Stručné dejiny slobodného kráľovského a banského mesta Pukanca píše o slovanskom osídlení:
„Prvé počiatky Pukanca sú nám neznáme. Naši dávni predkovia nezvečnili zápismi svoje dejiny. No zato máme dosť iných presvedčivých dôkazov, že i tento kút našej vlasti bol už v dávnoveku obývaný. Iba zaslepený by nemohol nevidieť bohatý materiál skrývajúci sa v miestnych názvoch, ktorý nám umožňuje oboznámiť sa dosť dobre i s tými pokoleniami, ktoré sa nám už veľmi dávno z cesty vystúpili.
Miestne názvy sú mená, ktorými označili naši predkovia a za nimi označujeme aj my, ich ďalekí potomkovia, svoju obec a v jej chotári nachodiace sa pozemky, role, lúky, vrchy, doliny, stráne, potoky a niektoré väčšie či menšie miesta a priestory. Niektoré z týchto názvov siahajú až do pradávnych čias a nevykorenila ich žiadna cudzia moc, ani taká hrozná pohroma Hunov a Avarov a neskoršie tatárska a turecká.
Mnohému síce zdajú sa byť takéto miestne názvy iba bezvýznamnými slovami a myslí si, čo na tom, že jeho rodná obec nazýva sa Pukancom, alebo že sú v jej chotári miesta nazývané Libáň, Baba-dolina, Hojaďunďa, Čertova stolica, Volosán, Háj, Hrádok, Sitno atď., veď je to názov u nás každému známy. Vidíme, že sú to slová všetky naše slovenské a možnože vznikli už pred stáročiami, no prechádzajú z pokolenia na pokolenie. Z týchto názvov porozumieme bez ťažkostí, že poukazujú na pohanské obrady a bohoslužby a tak nás uvádzajú do svojej doby.
Naši predkovia v tých časoch vzývali bohyňu úsvitu Dennicu - Zoru a nazývali ju proste Babou (i zlatou Babou), t.j. Matkou. Poukazuje na to i názov honu Baba-dolina, kde bola ako bohyňa vzývaná. Svojich mŕtvych spálili, popol uložili do popolníc a tie potom ukladali do zeme v lipových hájoch, ktoré bývali obyčajne na východnej strane osady. Svedectvom toho je aj názov Libáň (Lipáň). (PK - Je to priestor ulice Pod hradbami, kde aj za kresťanských čias býval cintorín nazývaný skomolene Liazof z nemeckého Leichhoff - Dvor mŕtvych.)
Ďunďa - bohyňa mládeže a zábav bola uctievaná na Hujaďundi. Podľa ústneho podania vydržiavala tam mládež svoje zábavy a oslavy od časov pohanských až do začiatku predošlého storočia (19. storočia).
Neskoršie v čase šírenia kresťanstva medzi našimi pohanskými predkami mnohí nechceli prijať nové náboženstvo a so svojimi pohanskými obradmi sa uchyľovali na odľahlé miesta. Obetné kamene u slovanských národov majú obyčajne mená Čertove kamene. V pukanskom chotári je Čertova stolica. Takéto názvy dávali v časoch šírenia kresťanstva posvätným obetným kameňom kňazi pre odstrašenie ľudu.
Skutočnosťou je, že v miestnych názvoch sa zachoval aj celý rad takých osobných mien, ktoré už pred stáročiami prestali naši predkovia používať. Jedným z nich je aj názov našej obce Pukanec, ktorý pochádza zo starobylého osobného mena Pukan. Všetky tieto miestne názvy svedčia o tom, že i v našej pukanskej doline bývali naši predkovia Slováci (PK - myslené zrejme Slovania) už v pradávnej dobe.“
Nuž toľko Ján Králik.
Záverom musím podotknúť, že starobylosť osídlenia nášho mestečka je ozajstná, hmatateľná. Mnohí historici tvrdia, že je už zakreslená aj na mape gréckeho geografa Ptolemaia Klaudia v spise Veľká Germánia z roku 161 po Kr. a to pod menom Parienna.
Táto doba však už bude témou ďalšej kapitoly z dejín Pukanca.
I. Počiatky osídlenia, najstaršie dejiny
Peter Klinko, jún 2013
