II. Po bitku pri Moháči
II. Naše putovanie pukanskou históriou sme v kapitole Počiatky osídlenia, najstaršie dejiny ukončili koncom 8. storočia po Kr. konštatovaním, že v tomto teritóriu žilo slovanské obyvateľstvo. Dovolili sme si to vydedukovať na základe dodnes zachovaných staroslovanských chotárnych názvov. Keďže mnohí historici tvrdia, že poloha Pukanca je už zakreslená aj na mape gréckeho geografa Ptolemaia Klaudia v spise Veľká Germánia z roku 161 po Kr. a to pod menom Pariena, dovolili sme si aj konštatovanie, že starobylosť osídlenia nášho mestečka je ozajstná, hmatateľná. Pre zaujímavosť tu uvádzam výsek tejto mapy (prevzaté z www.kleban.sk).
Nuž pokračujme začatou cestou teda ďalej. V 9. storočí patrilo územie Pukanca do Nitrianskeho kniežatstva a spolu s ním tvorilo súčasť Veľkej Moravy. Od tohto obdobia už môžeme predpokladať kontinuálne slovanské osídlenie. Štátny útvar Veľká Morava začiatkom 10. storočia v dôsledku vnútrodynastických bojov a vojenského náporu svojich susedov (staromaďarský kmeňový zväz) zanikol. Takéto osídlenie tu ale zostalo aj neskôr, po vzniku Uhorského kráľovstva, keď oblasť Pukanca pripadla do novej správnej jednotky, Hontianskeho komitátu. Musím však povedať, maďarskí historici špecializujúci sa na stredovek (Győrffy) prezentovali názor, že po rozpade Svätoplukovej ríše tu nezostalo vôbec nič. Osídľovanie a zaľudňovanie Karpatsko-dunajskej kotliny sa nanovo začalo až z iniciatívy prvých uhorských kráľov v priebehu 11. storočia. Takto sa snažili vylúčiť akúkoľvek možnosť prežitia predkov Slovákov a už vôbec nie participáciu na budovaní rodiaceho sa uhorského štátu. Pravdou však je, že v priestore po Veľkej Morave sa utvorili tri nové štáty, ktoré po nej okrem územia zdedili aj predobraz vlastnej štátnej organizácie (Čechy, Poľsko a Uhorsko). Zachovaná zostala aj cirkevná provincia s tým, že sídlom sa stal Ostrihom. Hranice ostrihomskej arcidiecézy ostali však totožné s nitrianskou. Kráľ Koloman obnovil nitrianske biskupstvo okolo roku 1100 s podstatne menším územím ako malo za čias sv. Metoda. Myšlienku takéhoto modelu vzniku štátnej správy sformulovali historici (Třeštík, Krzemienska) v 70. rokoch 20. storočia. Bola viac-menej všeobecne a bez väčšej oponentúry prijatá v okolitých štátoch. Samozrejme okrem maďarskej historiografie, ktorá ju ignorovala. Preferovali tam myšlienku vlastného vývoja staromaďarského etnika k vlastnej štátnosti. Argumentom pre preberanie nielen modelu štátnej a územno-správnej organizácie, ale aj hospodárskeho a spoločenského modelu od tu žijúcich Slovanov sú mnohé jazykové výpožičky od domáceho slovanského etnika v staromaďarskej slovnej zásobe. Maďarskí historici nepripúšťajú ani možnosť prežitia pôvodnej aristokracie a jej začlenenia sa do služieb vzniknutého štátu. Vieme však o veľmožoch z rodov Hunt, Poznan, Dedo, Gečä, Miškov a mnohých iných, ktorí stáli po boku vojvodcu Štefana, neskoršieho uhorského kráľa sv. Štefana, pri porážke vzbúreného vojvodcu Kopáňa. Na kráľovskom dvore mali významné postavenia a značný vplyv. Samozrejme aj obrovský majetok, v podstate im patrilo územie celého dnešného Slovenska, no majetky mali aj v Sedmohradsku a v Maďarsku. Ich rody môžeme sledovať v Uhorsku až do 13. storočia.
Príklad kontinuity osídlenia od „nepamäti“ nachádzame v našom okolí na Sitne. Patrí k najzáhadnejším miestam Slovenska, s ktorými sa oddávna spojovali početné legendy či ľudové pesničky. Sitno malo byť priamo bránou do pekla i sídlom nenarodených duší. Azda najznámejšia povesť hovorí o zakliatych sitnianskych rytieroch. Magickú silu tohto miesta uznávajú mnohí, písal o ňom Ján Kollár, Andrej Kmeť. Súčasný historik Pavel Dvořák zahrnul tajomstvo Tatárskej lúky na severnej strane Sitna do svojho televízneho cyklu Stopy dávnej minulosti. Aj on pripúšťa, že Sitno si stále zachováva čosi mýtické, možno aj preto, že ho vytvorila obrovská sopka, ktorej pary a roztoky vykryštalizovali do rudných žíl. Pripomína, že jeho opevnený vrcholec bol podľa všetkého prázdny, Sitno mohlo byť teda akýmsi slovenským Olympom slúžiaci len bohom. Sitno je aj najsevernejším oporným bodom Valu obrov (spečený val). Plošina na vrchole tohto najvyššieho vrchu Štiavnických hôr (1009 metrov) bola osídlená už v dobe bronzovej, opevnené hradisko malo rozlohu 16 hektárov. Hlinené a bronzové nálezy dokazujú, že svahy Sitna osídlili aj Slovania. Na východnom okraji plošiny bol vybudovaný stredoveký hrad, do hradieb ktorého zapojili aj praveký val. Hrad neskôr opevnili ako súčasť obrany Banskej Štiavnice pred Turkami. V roku 1710 ho zničilo Rákoczyho vojsko.
Najstarší písomný historický údaj o Pukanci nachádzame v zakladacej listine Svätobeňadického opátstva v Hronskom Sv. Beňadiku z roku 1075, zachovanej v konfirmáciách z rokov 1124 a 1217. V časti týkajúcej sa Pukanca sa píše: „Z druhej strany Hrona je však hranicou potok zvaný Lisna až po temeno hory, odkiaľ vyviera. Potom beží hranica cez Hontiansky les, ktorý sa maďarsky volá Surkuscher, popri osade menovanej Baka.“ Tu je aj prvá zmienka o výskyte zlata v tejto časti Slovenska. Spolu s náleziskami v okolí Banskej Štiavnice, Bystrice a Kremnice je to najstarší známy zdroj drahých kovov nielen v Uhorsku, ale v Európe vôbec. Bohužiaľ aj tento údaj je modernými historikmi (P. Ratkoš) spochybňovaný. Podobne aj údaj o „terra banensium“ z roku 1156, kde sa spomínajú Levice so sídlami nemeckých hostí v samom susedstve „zeme baníkov“. Najstarší hodnoverný doklad o existencii baníctva v Pukanci je v jeho názve z roku 1290 Bakabanya ( Bakács: Hontvármegye Mohács előtt). Rovnako aj názov z roku 1310 Nemeth Baka už svedčí o nemeckom osídlení mesta. Nemožno ani vylučovať mienku moderných historikov o pôvodnom spoločnom chotári Pukanca a Devičian (Toth Baka). V pápežskom desiatkovom súpise z rokov 1332-1337 sú uvedené oddelene Devičany (Slavica Baka) a Pukanec (Boccano). Lokalitu Boccano identifikuje Sedlák ako Pukanec (Dominus Hoto plebanus de Boccano...). Cirkevný desiatok z celkového príjmu farára (15 hrivien) predstavoval roku 1332 1,5 hrivny.
Príklad kontinuity osídlenia od „nepamäti“ nachádzame v našom okolí na Sitne. Patrí k najzáhadnejším miestam Slovenska, s ktorými sa oddávna spojovali početné legendy či ľudové pesničky. Sitno malo byť priamo bránou do pekla i sídlom nenarodených duší. Azda najznámejšia povesť hovorí o zakliatych sitnianskych rytieroch. Magickú silu tohto miesta uznávajú mnohí, písal o ňom Ján Kollár, Andrej Kmeť. Súčasný historik Pavel Dvořák zahrnul tajomstvo Tatárskej lúky na severnej strane Sitna do svojho televízneho cyklu Stopy dávnej minulosti. Aj on pripúšťa, že Sitno si stále zachováva čosi mýtické, možno aj preto, že ho vytvorila obrovská sopka, ktorej pary a roztoky vykryštalizovali do rudných žíl. Pripomína, že jeho opevnený vrcholec bol podľa všetkého prázdny, Sitno mohlo byť teda akýmsi slovenským Olympom slúžiaci len bohom. Sitno je aj najsevernejším oporným bodom Valu obrov (spečený val). Plošina na vrchole tohto najvyššieho vrchu Štiavnických hôr (1009 metrov) bola osídlená už v dobe bronzovej, opevnené hradisko malo rozlohu 16 hektárov. Hlinené a bronzové nálezy dokazujú, že svahy Sitna osídlili aj Slovania. Na východnom okraji plošiny bol vybudovaný stredoveký hrad, do hradieb ktorého zapojili aj praveký val. Hrad neskôr opevnili ako súčasť obrany Banskej Štiavnice pred Turkami. V roku 1710 ho zničilo Rákoczyho vojsko.
Najstarší písomný historický údaj o Pukanci nachádzame v zakladacej listine Svätobeňadického opátstva v Hronskom Sv. Beňadiku z roku 1075, zachovanej v konfirmáciách z rokov 1124 a 1217. V časti týkajúcej sa Pukanca sa píše: „Z druhej strany Hrona je však hranicou potok zvaný Lisna až po temeno hory, odkiaľ vyviera. Potom beží hranica cez Hontiansky les, ktorý sa maďarsky volá Surkuscher, popri osade menovanej Baka.“ Tu je aj prvá zmienka o výskyte zlata v tejto časti Slovenska. Spolu s náleziskami v okolí Banskej Štiavnice, Bystrice a Kremnice je to najstarší známy zdroj drahých kovov nielen v Uhorsku, ale v Európe vôbec. Bohužiaľ aj tento údaj je modernými historikmi (P. Ratkoš) spochybňovaný. Podobne aj údaj o „terra banensium“ z roku 1156, kde sa spomínajú Levice so sídlami nemeckých hostí v samom susedstve „zeme baníkov“. Najstarší hodnoverný doklad o existencii baníctva v Pukanci je v jeho názve z roku 1290 Bakabanya ( Bakács: Hontvármegye Mohács előtt). Rovnako aj názov z roku 1310 Nemeth Baka už svedčí o nemeckom osídlení mesta. Nemožno ani vylučovať mienku moderných historikov o pôvodnom spoločnom chotári Pukanca a Devičian (Toth Baka). V pápežskom desiatkovom súpise z rokov 1332-1337 sú uvedené oddelene Devičany (Slavica Baka) a Pukanec (Boccano). Lokalitu Boccano identifikuje Sedlák ako Pukanec (Dominus Hoto plebanus de Boccano...). Cirkevný desiatok z celkového príjmu farára (15 hrivien) predstavoval roku 1332 1,5 hrivny.
LISTINA KAROLA RÓBERTA Z ANJOU Z ROKU 1321 (Okr. archív Levice, fond Magistrát Pukanec)
Najhodnovernejší doklad zachovaný v pukanskom archíve je však listina kráľa Karola Róberta z roku 1321, v ktorej darúva „našu striebornú baňu zvanú Bakabana“ (argenti fodina nostra Bakabana) komesom Julovi a Ondrejovi, synom Haslowa s Topoľčianok. Listina dosvedčuje aj to, že to nebola len dáka malá osada, ale už mala evidentné mestské znaky, ako je užívacie právo chotára v okruhu jednej míle a s trhom „podľa obyčajov zaužívaných v kráľovstve“ i s richtárom. Jeho náhrobný kameň z roku 1320 sa zachoval v pukanskom kostole. V roku 1323 Karol Róbert svoju donáciu ruší a Bakabani udeľuje výsady slobodného kráľovského a banského mesta. Výsadná listina sa nezachovala, pravdepodobne zhorela pri veľkom požiari spolu s pukanským archívom v roku 1442. Potvrdzovacia listina Vladislava II. z 2. februára 1513 na základe osobnej žiadosti pukanského richtára a prísažných verne tieto pôvodné výsady kopíruje. Samozrejme s prispôsobením dobe vydania. Veľmi zaujímavá je absencia výsady slobodnej voľby farára.
Keď v roku 1337 na území terajšej Novej Bane objavili pukanskí ťažiari Mikuláš a Ladislav bohatú rudnú žilu, na podnet kremnického komorského grófa Hypolita dostali na začiatku 14. storočia od kráľa Ľudovíta banské práva a začali s ťažbou. V tom čase toto územie patrilo pod právomoc Pukanca. Pukanský komorský gróf Kadold v záujme doosídlenia novobanskej osady za účasti pukanskej mestskej rady dňa 16. augusta 1345 prenajíma od konventu Svätobeňadického opátstva celý potok Buková Štiavnica (Bykschewnycze) s účelom vybudovania ľubovoľného počtu banských mlynov. Listina o prenájme sa nachádza v archíve Ostrihomskej kapituly a je opatrená pukanskou mestskou pečaťou s kruhopisom S. CIVIUM DE CIVITATE MTTIS PUCAS. Už 8. septembra 1345 Novej Bani kráľ Ľudovít I. udelil právo slobodného kráľovského mesta. Zaujímavý je názov Nová Baňa, ktorý jej dali pukanskí ťažiari, tú baňu, ktorú v Pukanci opustili, začali nazývať Stará baňa a tento názov sa udržal až do dnešných čias. Pukanec sa spravoval banskoštiavnickým právom a toto sa následne prenieslo aj do Novej Bane.
V roku 1388 7. apríla sa podľa zápisu v banskoštiavnickej mestskej knihe konalo prvé zasadnutie združenia banských miest. Strediskom banského podnikania bola Kremnica. Bola v rámci organizácie kráľovských banských komôr sídlom hlavného banského komorského grófa a mincovnej komory. Tu sa sústreďovala všetka produkcia striebra i zlata, ktorá v tej dobe činila štvrtinu európskej produkcie. Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Kremnica, Pukanec, Nová Baňa a Ľubietová tak prirodzene vytvorili vyššie spomínaný zväzok „respublica septem montanorum civitatum“. Zväzok, aj keď nebol uzákonený, uznávali uhorské aj ríšske zákony. Mestá sa spoločne riadili banskoštiavnickým mestským a banským právom. Hlavným mestom bola Kremnica, kde sa aspoň raz za rok schádzali rokovania zväzu. Zväz si vydržiaval aj trvalého súdneho úradníka pri uhorskej súdnej tabuli a aj dom v Budíne. Na obranu svojich práv museli banské mestá vynakladať veľa úsilia. Boli to nielen spory s okolitými šľachtickými rodinami (Dóczyovci), ale aj so župnými orgánmi, úradom komorského grófa a s opátstvom v Hronskom Sv. Beňadiku.
Prosperita pukanských baní v 14. storočí bola na vysokej úrovni, čo umožnilo pukanským ťažiarom vo veľkom expandovať a investovať v blízkom i vzdialenejšom banskom okolí. Obraz prosperity nám môže poskytnúť cenová relácia prenájmu banských mlynov. Za mlyn v Devičanoch prenajatý v roku 1329 pukanským richtárom Mikulášom na 3 roky bol stanovený nájom 34 hrivien striebra (8,35 kg), teda ročne 11,33 hrivny = 45,33 florénov (2,78 kg). A to bol len prenájom, k tomu ešte musíme prirátať náklady na prácu a zisk ťažiara. V roku 1463 je tento banský mlyn pri Pukanci spomínaný v súvislosti s prenajímaním kremnickou banskou komorou od Svätobeňadického opátstva. V listine nie je uvedená suma prenájmu. Neskôr v roku 1492 je špecifikovaná na 16 florénov ročne. Zrejme poklesla výťažnosť bane, takže mnísi zo Sv. Beňadika znížili aj nájom. Z roku 1483 pochádza doklad na banský mlyn (molendinum minerarum) na potoku Štôlňa (in fluvio Stholna) v Devičanoch, ktorý si Pukančania prenajímali od opátstva takisto za 16 fl. ročne. Pre porovnanie cena banského mlyna v Pukanci s príslušenstvom bola v roku 1430 229,5 zlatých florénov. Najväčšie aktivity však mali pukanskí ťažiari na území Novej Bane. Ako je vyššie uvedené, zohrali tu rozhodujúcu úlohu pri budovaní mesta i baníckeho podnikania. Podľa dokladu z roku 1345 mali prednostné právo na prenájom miest na postavenie banských mlynov pri Novobanskom potoku, ktorých bolo minimálne 19. Banské mlyny v Kremnici patriace nemenovanému pukanskému richtárovi a komorskému grófovi Kadoldovi sú doložené v roku 1331. Vyťaženy kov museli ťažiari predávať do kremnickej mincovnej komory. V dôsledku vynikajúcej prosperity bani kráľ Karol Róbert 2. februára roku 1342 uzatvára s hlavným komorským grófom Leopoldom dohodu o zriadení kráľovského (komorského) domu vo všetkých banských mestách, v ktorom bola kráľovská váha, aby ťažiari nemuseli chodiť do Kremnice. Kammerhoff v Pukanci stál na námestí v priestore terajšieho fitnescentra. Mimo banských miest boli takéto komory aj v Bátovciach, Tekove a Topoľčanoch. Urburu vyberali pre kráľa komorskí grófi (comes camerae, Kammergraf). V Pukanci sú doložení v roku 1345 Kadold a v roku 1433 Michal.
V roku 1405 vydal kráľ Žigmund nariadenie, aby mesto bolo opevnené. Už v roku 1437 sa spomína drevené opevnenie nazývané „palank“ (palisáda). Zrejme aj v tom čase už bolo okolo kostola kamenné opevnenie, ktoré sa po prestavbe stalo základom mestského hradu nazývaného Pukanský zámok. Rím.-kat. farský kostol sv. Mikuláša, patróna mesta, je najvýznamnejšou stavbou mesta, ktorá pretrvala všetky pohromy. Je to prekrásne gotické architektonické dielo pozostávajúce z dvoch lodí s pozoruhodnou sieťovou klenbou a pôvodným vnútorným zariadením. Názory na postupnosť jeho výstavby sa rôznia. Podľa E. Loráda stojí na mieste románskeho kostola z 13. storočia. Podľa Súpisu pamiatok na Slovensku vznikla hlavná loď pri založení mesta v 14. storočí. Nasvedčoval by tomu jej pôdorys so štvorcovým presbytériom a sakristiou z tzv. prechodného obdobia medzi románskym a gotickým slohom. Zachoval sa náhrobok richtára Alberta z roku 1320, ktorý dal zhotoviť komorský gróf Kadold. Hlavná loď bola pôvodne prekrytá len dreveným stropom. Bola zaklenutá až v roku 1506 bohatou gotickou sieťovou klenbou typu banskoštiavnickej sv. Kataríny. Presbytérium a sakristia sú zaklenuté krížovou rebrovou klenbou klinovej profilácie. Podrobnejšie sa mu budeme venovať v kapitole o pamiatkach Pukanca.
Počnúc kráľom Žigmundom zvykli panovníci darúvať výnosy zo slobodných kráľovských a banských miest svojim manželkám. Bolo to tak až po panovanie kráľa Ľudovíta II. do roku 1548. Pukanec na tento účel platil 260 zlatých. Mestská daň podľa kráľovských potvrdzovacích listín činila 90 florénov. Ide o výšku dane v 15. storočí. Zrejme v listine Karola Róberta bola jej výška iná, alebo teda uvádzaná v hrivnách. Daň bývala splatná v dvoch termínoch: 50 fl. na sv. Juraja (24.4.) a 40 fl. na sv. Michala (29.9.). Zachovala sa kvitancia michalskej dane (census beati Michaelis) od kastelána zvolenského hradu Mateja Hanyho z roku 1526. Zachované vyúčtovania spoločnosti banských miest vedených a uchovávaných Kremnicou za obdobie rokov 1505-1519 svedčia, že sa daň platila spoločne. Takisto aj výdavky na obranu krajiny a miestne vojenské výdavky boli platené podielovo. Banské mestá vo veci všetkých spoločných záujmov zvykli vystupovať korporatívne. Išlo hlavne o početné reprezentatívne výdavky, financovanie posolstiev k panovníkovi, udržiavanie stáleho zastúpenia - budovy v hlavnom meste Budíne (pro domo civitatum in Buda, Sthtethaüs zu Ofen). Pukanec na nich participoval asi 6%. Menilo sa to podľa toho, ako boli predpisované mimoriadne dane, alebo boli od nich oslobodené. V ich rámci bola zahrnutá najmä kráľovská daň (taxa regia), ale aj dary pre významné osobnosti, napr. strieborná čaša pre poľskú kráľovnú Máriu v roku 1511. Mimoriadne dane sa platievali v súvislosti s obranou.
Ťažké časy postihli Pukanec vtedy, keď sa kráľ Žigmund stal českým kráľom a chcel zlomiť odpor husitov. Husitské vojská niekoľkokrát vtrhli na Slovensko a narobili nesmierne škody. Husiti našli síce už mesto opevnené, ale aj tak ho niekoľkokrát vyplienili. Prvýkrát v roku 1424, podobne aj v rokoch 1431 a 1432. Okrem obrany mali Pukančania ku koncu 15. storočia problémy aj v banskom podnikaní. Pri postupnom prechode na hlbinnú ťažbu sa čoraz akútnejším stával problém spodnej vody. Koncom storočia do hry v banských mestách na základe dohody z 24. 4. 1475 vstupujú Thurzovci svojím programom stavieb vodočerpacích a ťažných zariadení v stredoslovenskom banskom revíri. Thurzovskí odborníci na čerpacie stroje pochádzali s Gdanska. Ťažkosti pri postupe do hĺbky boli spôsobené okrem vody aj nižším obsahom drahého kovu v rude. Pri posúdení rentabilnosti ťažby v Novej Bani v roku 1482 odborníci z Pukanca spolu Kremničanmi a Štiavničanmi celú vec posúdili ako stratovú. Upadanie baníctva potvrdzujú aj oslobodenia kráľa Vladislava II. z rokov 1513-1515, ktorý po prijatí 600 florénov zbavuje banské mestá povinnosti platenia daní a poplatkov z dôvodu úbytku rudných žíl zlata a striebra, znižujúcemu výnosnosť baníctva. Keď ostrihomský arcibiskup i napriek oslobodeniu od banských miest vymáhal urburu (1519-1520), bránili sa pred panovníkom tým, že ak ju budú musieť zaplatiť, radšej sa prestanú baníctvu venovať úplne. Problémy neboli len v Pukanci, ale aj v Štiavnici, Belej a Novej Bani. 16. storočie tak nachádza Pukanec i spoločenstvo banských miest v úpadku baníctva. Horšie časy si vtedy asi nevedel nikto predstaviť. Lenže ony prišli. V bitke pri Moháči 29. augusta 1526 kráľ Ľudovít II. zahynul a jeho armáda prestala jestvovať. Turkom sa tak otvorila cesta k poldruha storočia trvajúcej okupácii Uhorskej krajiny. Pukanec sa tak ocitol na hraniciach s Osmanskou ríšou.
Keď v roku 1337 na území terajšej Novej Bane objavili pukanskí ťažiari Mikuláš a Ladislav bohatú rudnú žilu, na podnet kremnického komorského grófa Hypolita dostali na začiatku 14. storočia od kráľa Ľudovíta banské práva a začali s ťažbou. V tom čase toto územie patrilo pod právomoc Pukanca. Pukanský komorský gróf Kadold v záujme doosídlenia novobanskej osady za účasti pukanskej mestskej rady dňa 16. augusta 1345 prenajíma od konventu Svätobeňadického opátstva celý potok Buková Štiavnica (Bykschewnycze) s účelom vybudovania ľubovoľného počtu banských mlynov. Listina o prenájme sa nachádza v archíve Ostrihomskej kapituly a je opatrená pukanskou mestskou pečaťou s kruhopisom S. CIVIUM DE CIVITATE MTTIS PUCAS. Už 8. septembra 1345 Novej Bani kráľ Ľudovít I. udelil právo slobodného kráľovského mesta. Zaujímavý je názov Nová Baňa, ktorý jej dali pukanskí ťažiari, tú baňu, ktorú v Pukanci opustili, začali nazývať Stará baňa a tento názov sa udržal až do dnešných čias. Pukanec sa spravoval banskoštiavnickým právom a toto sa následne prenieslo aj do Novej Bane.
V roku 1388 7. apríla sa podľa zápisu v banskoštiavnickej mestskej knihe konalo prvé zasadnutie združenia banských miest. Strediskom banského podnikania bola Kremnica. Bola v rámci organizácie kráľovských banských komôr sídlom hlavného banského komorského grófa a mincovnej komory. Tu sa sústreďovala všetka produkcia striebra i zlata, ktorá v tej dobe činila štvrtinu európskej produkcie. Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Kremnica, Pukanec, Nová Baňa a Ľubietová tak prirodzene vytvorili vyššie spomínaný zväzok „respublica septem montanorum civitatum“. Zväzok, aj keď nebol uzákonený, uznávali uhorské aj ríšske zákony. Mestá sa spoločne riadili banskoštiavnickým mestským a banským právom. Hlavným mestom bola Kremnica, kde sa aspoň raz za rok schádzali rokovania zväzu. Zväz si vydržiaval aj trvalého súdneho úradníka pri uhorskej súdnej tabuli a aj dom v Budíne. Na obranu svojich práv museli banské mestá vynakladať veľa úsilia. Boli to nielen spory s okolitými šľachtickými rodinami (Dóczyovci), ale aj so župnými orgánmi, úradom komorského grófa a s opátstvom v Hronskom Sv. Beňadiku.
Prosperita pukanských baní v 14. storočí bola na vysokej úrovni, čo umožnilo pukanským ťažiarom vo veľkom expandovať a investovať v blízkom i vzdialenejšom banskom okolí. Obraz prosperity nám môže poskytnúť cenová relácia prenájmu banských mlynov. Za mlyn v Devičanoch prenajatý v roku 1329 pukanským richtárom Mikulášom na 3 roky bol stanovený nájom 34 hrivien striebra (8,35 kg), teda ročne 11,33 hrivny = 45,33 florénov (2,78 kg). A to bol len prenájom, k tomu ešte musíme prirátať náklady na prácu a zisk ťažiara. V roku 1463 je tento banský mlyn pri Pukanci spomínaný v súvislosti s prenajímaním kremnickou banskou komorou od Svätobeňadického opátstva. V listine nie je uvedená suma prenájmu. Neskôr v roku 1492 je špecifikovaná na 16 florénov ročne. Zrejme poklesla výťažnosť bane, takže mnísi zo Sv. Beňadika znížili aj nájom. Z roku 1483 pochádza doklad na banský mlyn (molendinum minerarum) na potoku Štôlňa (in fluvio Stholna) v Devičanoch, ktorý si Pukančania prenajímali od opátstva takisto za 16 fl. ročne. Pre porovnanie cena banského mlyna v Pukanci s príslušenstvom bola v roku 1430 229,5 zlatých florénov. Najväčšie aktivity však mali pukanskí ťažiari na území Novej Bane. Ako je vyššie uvedené, zohrali tu rozhodujúcu úlohu pri budovaní mesta i baníckeho podnikania. Podľa dokladu z roku 1345 mali prednostné právo na prenájom miest na postavenie banských mlynov pri Novobanskom potoku, ktorých bolo minimálne 19. Banské mlyny v Kremnici patriace nemenovanému pukanskému richtárovi a komorskému grófovi Kadoldovi sú doložené v roku 1331. Vyťaženy kov museli ťažiari predávať do kremnickej mincovnej komory. V dôsledku vynikajúcej prosperity bani kráľ Karol Róbert 2. februára roku 1342 uzatvára s hlavným komorským grófom Leopoldom dohodu o zriadení kráľovského (komorského) domu vo všetkých banských mestách, v ktorom bola kráľovská váha, aby ťažiari nemuseli chodiť do Kremnice. Kammerhoff v Pukanci stál na námestí v priestore terajšieho fitnescentra. Mimo banských miest boli takéto komory aj v Bátovciach, Tekove a Topoľčanoch. Urburu vyberali pre kráľa komorskí grófi (comes camerae, Kammergraf). V Pukanci sú doložení v roku 1345 Kadold a v roku 1433 Michal.
V roku 1405 vydal kráľ Žigmund nariadenie, aby mesto bolo opevnené. Už v roku 1437 sa spomína drevené opevnenie nazývané „palank“ (palisáda). Zrejme aj v tom čase už bolo okolo kostola kamenné opevnenie, ktoré sa po prestavbe stalo základom mestského hradu nazývaného Pukanský zámok. Rím.-kat. farský kostol sv. Mikuláša, patróna mesta, je najvýznamnejšou stavbou mesta, ktorá pretrvala všetky pohromy. Je to prekrásne gotické architektonické dielo pozostávajúce z dvoch lodí s pozoruhodnou sieťovou klenbou a pôvodným vnútorným zariadením. Názory na postupnosť jeho výstavby sa rôznia. Podľa E. Loráda stojí na mieste románskeho kostola z 13. storočia. Podľa Súpisu pamiatok na Slovensku vznikla hlavná loď pri založení mesta v 14. storočí. Nasvedčoval by tomu jej pôdorys so štvorcovým presbytériom a sakristiou z tzv. prechodného obdobia medzi románskym a gotickým slohom. Zachoval sa náhrobok richtára Alberta z roku 1320, ktorý dal zhotoviť komorský gróf Kadold. Hlavná loď bola pôvodne prekrytá len dreveným stropom. Bola zaklenutá až v roku 1506 bohatou gotickou sieťovou klenbou typu banskoštiavnickej sv. Kataríny. Presbytérium a sakristia sú zaklenuté krížovou rebrovou klenbou klinovej profilácie. Podrobnejšie sa mu budeme venovať v kapitole o pamiatkach Pukanca.
Počnúc kráľom Žigmundom zvykli panovníci darúvať výnosy zo slobodných kráľovských a banských miest svojim manželkám. Bolo to tak až po panovanie kráľa Ľudovíta II. do roku 1548. Pukanec na tento účel platil 260 zlatých. Mestská daň podľa kráľovských potvrdzovacích listín činila 90 florénov. Ide o výšku dane v 15. storočí. Zrejme v listine Karola Róberta bola jej výška iná, alebo teda uvádzaná v hrivnách. Daň bývala splatná v dvoch termínoch: 50 fl. na sv. Juraja (24.4.) a 40 fl. na sv. Michala (29.9.). Zachovala sa kvitancia michalskej dane (census beati Michaelis) od kastelána zvolenského hradu Mateja Hanyho z roku 1526. Zachované vyúčtovania spoločnosti banských miest vedených a uchovávaných Kremnicou za obdobie rokov 1505-1519 svedčia, že sa daň platila spoločne. Takisto aj výdavky na obranu krajiny a miestne vojenské výdavky boli platené podielovo. Banské mestá vo veci všetkých spoločných záujmov zvykli vystupovať korporatívne. Išlo hlavne o početné reprezentatívne výdavky, financovanie posolstiev k panovníkovi, udržiavanie stáleho zastúpenia - budovy v hlavnom meste Budíne (pro domo civitatum in Buda, Sthtethaüs zu Ofen). Pukanec na nich participoval asi 6%. Menilo sa to podľa toho, ako boli predpisované mimoriadne dane, alebo boli od nich oslobodené. V ich rámci bola zahrnutá najmä kráľovská daň (taxa regia), ale aj dary pre významné osobnosti, napr. strieborná čaša pre poľskú kráľovnú Máriu v roku 1511. Mimoriadne dane sa platievali v súvislosti s obranou.
Ťažké časy postihli Pukanec vtedy, keď sa kráľ Žigmund stal českým kráľom a chcel zlomiť odpor husitov. Husitské vojská niekoľkokrát vtrhli na Slovensko a narobili nesmierne škody. Husiti našli síce už mesto opevnené, ale aj tak ho niekoľkokrát vyplienili. Prvýkrát v roku 1424, podobne aj v rokoch 1431 a 1432. Okrem obrany mali Pukančania ku koncu 15. storočia problémy aj v banskom podnikaní. Pri postupnom prechode na hlbinnú ťažbu sa čoraz akútnejším stával problém spodnej vody. Koncom storočia do hry v banských mestách na základe dohody z 24. 4. 1475 vstupujú Thurzovci svojím programom stavieb vodočerpacích a ťažných zariadení v stredoslovenskom banskom revíri. Thurzovskí odborníci na čerpacie stroje pochádzali s Gdanska. Ťažkosti pri postupe do hĺbky boli spôsobené okrem vody aj nižším obsahom drahého kovu v rude. Pri posúdení rentabilnosti ťažby v Novej Bani v roku 1482 odborníci z Pukanca spolu Kremničanmi a Štiavničanmi celú vec posúdili ako stratovú. Upadanie baníctva potvrdzujú aj oslobodenia kráľa Vladislava II. z rokov 1513-1515, ktorý po prijatí 600 florénov zbavuje banské mestá povinnosti platenia daní a poplatkov z dôvodu úbytku rudných žíl zlata a striebra, znižujúcemu výnosnosť baníctva. Keď ostrihomský arcibiskup i napriek oslobodeniu od banských miest vymáhal urburu (1519-1520), bránili sa pred panovníkom tým, že ak ju budú musieť zaplatiť, radšej sa prestanú baníctvu venovať úplne. Problémy neboli len v Pukanci, ale aj v Štiavnici, Belej a Novej Bani. 16. storočie tak nachádza Pukanec i spoločenstvo banských miest v úpadku baníctva. Horšie časy si vtedy asi nevedel nikto predstaviť. Lenže ony prišli. V bitke pri Moháči 29. augusta 1526 kráľ Ľudovít II. zahynul a jeho armáda prestala jestvovať. Turkom sa tak otvorila cesta k poldruha storočia trvajúcej okupácii Uhorskej krajiny. Pukanec sa tak ocitol na hraniciach s Osmanskou ríšou.
Autor: Peter Klinko, apríl 2014
Pramene:
Ján Zamboj a kol. Pukanec, 1975, monografia
Rukopisné práce pukanského archivára Jána Králika
www.pukanec.sk
www.sme.sk/c/6126992/najvacsie-zahady-slovenska.html#ixzz2yTK9XvV9
www.kleban.sk
www.forumhistoriae.sk/documents/10180/71257/Lexikon-stredovekych-miest.pdf
Ján Zamboj a kol. Pukanec, 1975, monografia
Rukopisné práce pukanského archivára Jána Králika
www.pukanec.sk
www.sme.sk/c/6126992/najvacsie-zahady-slovenska.html#ixzz2yTK9XvV9
www.kleban.sk
www.forumhistoriae.sk/documents/10180/71257/Lexikon-stredovekych-miest.pdf
