Hrad Divín   zdroj https://encrypted-tbn1.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcRCtMyCburqEqhgPpNj_1l7KCu1CUr9C03FqQWgj_QMKFc70bil4g
III. Na hraniciach Osmanskej ríše I. časť
Ďalšiu, v poradí už tretiu časť putovania za pukanskou históriou môžeme
ohraničiť rokom 1526 - bitkou pri Moháči a rokom 1711, v ktorom bol podpísaný
tzv. Satmársky mier.  Boli to pre naše kraje veľmi ťažké časy, v ktorých sa situácia
menila z hodiny na hodinu, preto si obsiahlejšie rozprávanie o nich rozdelíme na
dve časti.

V predchádzajúcom rozprávaní sme Pukanec zanechali na vrchole prosperity
v oblasti banského podnikania. Situácia v Uhorsku však nebola vôbec ružová.
Proti politike kráľa Ľudovíta Jagelovského, zameranej na spoluprácu s rodom
Habsburgovcov, sa stavala väčšina uhorskej šľachty. Podľa zmluvy, ktorú
uzavrel Vladislav Jagelovský s Maximiliánom Habsburským, prešlo
nástupníctvo na český a uhorský trón po vymretí Jagelovcov na
Habsburgovcov. Podľa tejto zmluvy sa uhorským kráľom po smrti Ľudovíta II.
pri Moháči mal stať Ferdinand Habsburský. Nárok na uhorský trón si však
robil aj sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, ktorého podporovala časť
uhorskej šľachty. Uhorsko tak malo dvoch kráľov, ktorí viedli urputný zápas o
ovládnutie krajiny. Roku 1538 uzavreli obaja súperi mier, podľa ktorého sa
uznali za legitímnych vládcov a rozdelili si krajinu. Ferdinand dostal západnú
časť Uhorska, Ján Zápoľský Sedmohradsko a východnú časť Uhorska. Do
sporu zasiahli aj Turci, dôsledkom bolo rozdelenie Uhorska na tri časti.
Väčšinu územia kontrolovali Turci - centrálne Uhorsko s Budínom.
Sedmohradské kniežatstvo a niekoľko stolíc na východe sa osamostatnilo.
Kráľovské Uhorsko pod vládou Habsburgovcov tvorilo prakticky celé dnešné
územie Slovenska a úzky pás západného Uhorska.
Ľudovít II. 1506-1526 zdroj Wikipédia
Ľudovít II. 1506-1526
Rok 1526 je rokom katastrofálnej porážky uhorského vojska Turkami v bitke pri Moháči, rokom, keď sa v strednej Európe
utvoril veľký štát - Habsburská monarchia, ale aj začiatkom dlhoročnej tureckej nadvlády nad veľkou časťou nášho
územia. Slovenské obyvateľstvo nížin a údolí sa pred Turkami uchyľovalo do hôr, osídľovalo severné bezpečnejšie a menej
prístupné hornaté oblasti. Turecké panstvo v Uhorsku napokon ukončila ich porážka v bitke pri Viedni v roku 1683.

Slovensko (bez východnej časti) sa tak stalo podstatnou časťou habsburského Uhorska. Prešporok (Bratislava) sa tak stal
jeho hlavným mestom. Tu až do roku 1848 zasadal uhorský snem a tu, v Dóme sv. Martina, sa konali korunovácie
uhorských kráľov. Sídlila tu aj Uhorská komora, ktorá spravovala všetky kráľovské príjmy. Na Bratislavskom hrade boli
uschované kráľovské korunovačné klenoty. Až do začiatku 18. storočia sa tak dnešné slovenské územie politicky oddelilo
od ostatného Uhorska a vyvíjalo sa v úzkej súčinnosti s ostatnými časťami Habsburskej ríše - s rakúskymi krajinami a s
krajinami českej koruny. 16. a 17. storočie na dnešnom území Slovenska boli najkrvavejšími storočiami v celých dejinách.
Mnohé oblasti Slovenska boli doslova spustošené a vyplienené, obyvateľstvo zdecimované. Neustálou hrozbou boli turecké
nájazdy, lebo slovenské etnikum sa ocitlo v bezprostrednom susedstve Turkov. Turecké plienenie sa stalo na dlhé roky
postrachom obyvateľstva, a to nielen priamo na hranici, ale aj občasné opakujúce sa nájazdy hlboko na slovenské
územie. Roku 1524 Turci vedení novým mladým sultánom Sulejmanom dobyli Belehrad. Toto strategické vojenské
víťazstvo otvorilo Osmanskej ríši cestu do strednej Európy. O dva roky neskôr sa odohrala jedna z najdôležitejších bitiek v
histórii Uhorska. Pri Moháči sa 29. augusta 1526 stretlo slabé vojsko uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského a vojsko
osmanského sultána Sulejmana I.
Sulejman I. 1520-1566  zdroj  Wikipédia
V krvavom strete o výsledku bitky rozhodol turecký obchvat pravého krídla
uhorskej armády. Turci zatlačili zvyšok uhorského vojska do bažín. Pri úteku
z bojiska zahynul aj sám uhorský kráľ a niekoľko stovák uhorských
veľmožov. Táto fatálna porážka znamenala rozpad Uhorska. Veľkú časť
dovtedajšieho územia Uhorského štátu ovládla Osmanská ríša a zo
Sedmohradska sa stalo samostatné kniežatstvo. Veľká časť dnešného
Slovenska sa stala jadrom kráľovského Uhorska. Nová geopolitická situácia
spôsobila, že hlavnými mocenskými protivníkmi v Karpatskej kotline sa stali
Osmani a Habsburgovci.

Zaujímavý opis Moháčskej bitky podáva Andrej Frátrik, študent na Katedre
histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Turci v krajine bez ochrancu postupovali veľmi rýchlo. Už 8. septembra 1526
sa na svojich rýchlych koňoch objavili pri Budíne a postupovali až k Ipľu. Len
nepokoje v Malej Ázii primäli sultána Sulejmana so svojou armádou k návratu
do svojej ríše, aby tam zabezpečili pokoj. Nebezpečenstvo sa teda zdalo
zažehnané. Avšak ani tento pokoj zbraní nedokázali uhorskí šľachtici využiť.
Krajina sa ocitla v občianskej vojne, tak vlastne možnosť na upevnenie
obrany krajiny nemal kto zorganizovať. A nielen to, súperiace strany sa
neštítili  ani paktovania s Turkami. Tí sa po dohode so Zápoľským v roku
1529 vrátili naspäť. Obsadili Budín a tiahli proti Ferdinandovmu sídlu Viedni.
Tú po trojtýždňovom obliehaní  zachránili nové nepokoje na Balkánskom
polostrove.  To umožnilo nové boje medzi Ferdinandom a Zápoľským.
Sulejman I. 1520-1566
Keď sa bojové šťastie priklonilo na cisárovu stranu, Zápoľa neváhal a povolal na pomoc Turkov. V roku 1530 prekročili Dunaj
pri Komárne a Ostrihome a pustošili krajinu. Prestrašili sa aj pukanskí mešťania, lebo Turci sa dostali až k Leviciam a Sv.
Beňadiku. Banské mestá, teda aj Pukanec, v tomto boji stáli na strane cisára Ferdinanda. Spoločne  so šľachticmi vernými
cisárovi sa zaoberali obranou proti strane Zápoľského. Sídlo posádky malo byť v Kremnici. Jej finačné zabezpečenie mali
vykryť zo spoločných príspevkov (Pukanec 50 zl.). Cisár však zo strachu z prestupu na Zápoľovu stranu s konfederáciou
nesúhlasil. Bojujúce strany sa nakoniec tak vyčerpali, že v roku 1538 uzavreli mier vo Veľkom Varadíne. Došlo k rozdeleniu
krajiny, tak ako je to už  spomenuté. Po Zápoľského smrti mala celá správa krajiny pripadnúť Ferdinandovi. No  nestalo sa
tak, keď sa Zápoľskému pred smrťou narodil syn, dala ho jeho vdova vyhlásiť za kráľa Uhorska. Nespokojný Ferdinand
vytiahol do boja a jeho vojsko sa dostalo až do Budína. To však nebolo po vôli Turkom. V roku 1541 porazili Ferdinandovo
vojsko a natrvalo sa usadili v Budíne, ktorý sa stal sídlom správy dobytého územia. Turci ihneď po usídlení v Budíne vyzvali
banské mestá, aby sa im bez boja poddali. Keď banské mestá nevyhoveli pašovej výzve, začali s lúpežnými výpravami do
ich okolia. Jedine Kremnica ako hlavné banské mesto už mala v tom čase pevné kamenné opevnenie. Banské mestá preto
začali robiť obranné opatrenia. V roku 1541 Banská Štiavnica postavila mestské brány a o niečo pozdejšie aj obrannú
pevnosť Nový zámok. Ostatné banské mestá, teda aj Pukanec, boli chránené len drevenou palisádou, aj keď je veľmi
pravdepodobné, že pukanský kostol bol už od čias husitských bojov (1428-1458) chránený kamennou hradbou.
(Pukanským hradbám by som chcel venovať jednu kapitolku nášho ďalšieho rozprávania.)
Banská Štiavnica zdroj: Magyarországvármegyéiésvárosaisorozat, Hont vármegyeés Selmecbánya, 1906, Borovszky Samu
Banská Štiavnica
Turci postupne obsadzovali ďalšie časti
krajiny. V roku 1542 dobyli Vacov, 1543
Ostrihom a 1544 Novohrad. Všade zriadili
vlastné centrá územnej správy. Celkom
rozvrátená obrana krajiny otvorila voľnú cestu
k banským mestám. Až teraz kráľ najal
žoldnierske vojsko, ku ktorému sa pripojilo aj
vojsko banských miest, Rakúska, Čiech a
Moravy. V prvej veľkej bitke na našom území
sa stretli s Turkami pri Plášťovciach. Boj
početne rovnocenných armád sa 9. augusta
1552 skončil veľkým víťazstvom Turkov. Bola
nadobro rozvrátená južná obranná línia
banských miest, lebo Turci obsadili hrady
Dregeľ, Sečany, Buják, Hollókő aj Šahy. V
marci roku 1553 tlmočili banské mestá
opätovnú žiadosť o posilnenie svojich
posádok, ako aj na hradoch Divín, Čabraď a
Modrý Kameň, ktoré tvorili novú obrannú líniu
namiesto obsadených hradov.
Hrad Drégeľ  zdroj: https://lh6.googleusercontent.com/UnCrvYYRx1k/TskKIL3kKXI/AAAAAAAAH2U/vPs5Cm_RPmo/s440/1.jpg
Turci zovreli a odrezali banskú oblasť nielen od  južných potravinársky produkčných častí krajiny, ale hrozilo aj priame
zničenie banských diel a tak ochromili jej hospodársky a spoločenský život. V roku 1554 zástupcovia banských miest
vyslali posolstvo k cisárovi s prosbou o pomoc. Upovedomili ho zároveň, že okolité poddanské dediny sa už Turkom plne
vzdali a správajú sa voči mestám nepriateľsky. V tom istom roku obsadzujú bez veľkých bojov hrad Fiľakovo, kde ihneď aj
zriadili administratívny obvod - Fiľakovský sandžak, podobne ako predtým aj po zaujatí Sečian. Pád dôležitého Fiľakova
prinútil aj cisára, ktorému banské okolie poskytovalo drahé kovy potrebné na vedenie vojny, vymenovať zvolenského župana
Jána Balassu za kapitána banských miest s tým, aby sa zabezpečilo zväčšenie ich posádok. Turci súc zaujatí bojmi na
východe Uhorska nepodnikali v tom čase väčšie útoky na banské mestá, ale sa ich snažili menšími výpadmi a výhražnými
listami primäť k poddaniu. Dobytá časť Hontianskej stolice bola pričlenená k Novohradskému sandžaku, preto jeho beg
Šaban 9. júna 1561 píše do Pukanca:

My, beg Šaban, nakladám a rozkazujem vám, pukanskí richtári a mešťania a všetci, celé mesto, keď uvidíte tento list,
podrobte sa mocnému sultánovi a buďte jeho poddanými. Príďte ku mne, ako ostatné mestá a dediny sa podrobili
mocnému sultánovi, lebo ak sa nepodrobíte, verte mi, že vás všetkých učiním rabmi, mesto vaše celé na prach obrátim a
okrem toho toľko škody utrpíte, čo by ste sem zaplatili. A zaiste verte, že nikdy nebudete môcť predo mnou v pokoji
zostávať. Na to rýchlu odpoveď čakám od vás. Lebo ak sa nepodrobíte mocnému sultánovi a neprídete ku mne, i ja sa
chytro rozhodnem.            List tento daný v Novohrade v pondelok. Veľkomožný beg Šaban.
Hrad Drégeľ
Hrad Fiľakovo zdroj http://files.cirbusprofile.webnode.sk/200000823-3145e323fa/Filleck%201684_1.JPG
Hrad Fiľakovo
Banský kapitána Balassa na základe presunu tureckých vojsk do Sedmohradska, kde mali pomôcť mladému Zápoľskému v
obrane proti kráľovi, zhromaždil vojsko v počte asi 10 000 duší. Vyzval aj banské mestá, aby vyslali svojich bojovníkov do
Krupiny. Okrem nich ho tvorila mestská chudoba, baníci a poddaní vyzbrojení len hospodárskym náčiním. Na jeho čele sa
kapitán Balassa vypravil pod Sečany, 1. apríla 1562 aj hrad napadol. Bohužiaľ mal len dve delá a turecká posádka sa
účinne bránila. Baníci regrutovaní vo vojsku chceli hrad podkopať a vyhodiť do vzduchu. To však Balassa nechcel dovoliť.
Nakoniec sa vrátili tureckí jazdci zo Sedmohradska a  celú Balassovu armádu zatlačili do neďalekých močiarov, kde
bojovníci skoro všetci pohynuli. Tak prišli aj banské mestá o svoj kontingent najlepších a najschopnejších bojovníkov v počte
okolo 1000 vojakov. Ak im doteraz chýbali obrancovia, teraz už aj pracovné sily.
Po sečianskej porážke postavil kráľ do čela obrany banskej hranice veliteľa levického hradu Štefana Dobóa. Dobó bol
človekom skutkov, prísnych zásad a vojenských regulí. Prejavilo sa to aj na organizovaní obrany banských miest. Bol
zriadený aj špeciálny vojenský obvod pod vedením generála Štefana Dersffy. Na porade v Banskej Štiavnici 14. mája 1564
bol vypracovaný spoločný vojenský poriadok na zabránenie útoku na banskomestskú oblasť. Banské mestá i poddanské
obce a dediny boli od toho času po vojensky zriadené. Vyhotovili sa súpisy bojaschopných obyvateľov, ktorým sa určili
velitelia, pevné zhromaždištia v prípade napadnutia, ale aj presné signály. Bola zriadená sieť signálnych miest. Bol vydaný
zákaz akýchkoľvek národnostných rozbrojov medzi obyvateľstvom. Sám kráľ vyslal na posilnenie vojska 200 drabantov.
V našom okolí boli tiež signalizačné miesta, takým bol vrch Hrádok nad Bohunicami, južný výbežok Ľajtňanského vrchu
nad Starou baňou donedávna zvaný Túrnička. Mám za to, že na tomto mieste stála vartovka, podobná krupinskej, s
výhľadom na celú bátovskú kotlinu. Pozorovateľne mali stálu službu, ktorá dávala signály ohňom a streľbou. Aj keď bol
kapitán Dobó vojakom telom aj dušou a známy turkobijca a opatrenia na obranu boli veľmi dobré a osožné, Turci i tak
napádali okolie banských miest. No Pukanec sa nepoddal, nepomohli výpady ani výhražné listy. Tak aj v júni 1567 písal
novohradský beg kapitánovi mesta Pukanec Jurajovi Barbaričovi:
Hrad Hollókő (Havrania skala) Zdroj:https://encrypted-tbn1.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcT8nN8uEDvT8QnBN3DVr99khcAPu83tDn4o1QVVAyAJtPyYzTch
Hrad Hollókő (Havrania skala)
Pozdrav a dobré priateľstvo posielam srdečnému pánovi
susedovi a priateľovi. O vašom zdraví by mi dobre padla
dobrá správa. Aj ja som chvalabohu v dobrom zdraví. Ďalej
by som vám dal na vedomie, že vaši poddaní z mesta
Pukanca nechcú ku  mne prísť a podrobiť sa. Zato vás
prosím ako milého priateľa, v mene nášho dobrého
priateľstva ich pošlite ku mne, lebo naisto, ak neprídu,
pôjdem na nich, zrabujem ich. Ja som už o pomoc vašu
výsosť prosil a už dávno ich napadol, keby som nehľadel
na naše priateľstvo a ľudskosť. Najlepšie urobíte, keď ich
pošlete. Čakám dobrú od-poveď. Nech vás boh udržuje v
dobrom zdraví.

Dané v Novohrade 1567. Podpísaný Bescher aga, milostivý
sused.
No Pukančania boli tvrdohlaví a neústupní a Turci sa cez obsadenie Pukanca chceli dostať aj k bohatstvu ďalších banských
miest. Z ich nepoddajnosti obviňovali kdekoho, aj krupinského kapitána Jána Krušiča, ktorému 28. apríla 1569 paša Mustafa
v maďarsky písanom liste oznamuje:

Náš mocný cisár sa dohodol s jeho veličenstvom pánom mocným rímskym cisárom na zozname, ktorý je u mňa a odpis u
jeho veličenstva rimskeho cisára. Preto choď k jeho veličenstvu a ukáže ti, že Pukanec je tam vpísaný. Ako by som ho ja
k tomu silil, keby som nemal pravdu? Preto veľmi prosím a napomínam tvoju veľkomožnosť, aby si zatiaľ nevidel vo mne
nepriateľa. Zaiste vravím, že na nešťastie bude mestu, ak sa neoddajú pravde. Čo som už doteraz pozoroval, že len vaša
velkomožnosť je hlavnou príčinou, nie iné.

V tomto roku (1569) sa stalo, že drevená pukanská hradba doslúžila. Bolo potrebné postarať sa o jej  obnovu. Pád
pukanskej ohrady vyvolal veľkú odozvu  nielen v iných banských mestách, v okolitých stoliciach, ale aj vo Viedni u
Maximiliána.  Všetci spoločne sa radili, ako Pukancu po-môcť. Kráľ vyslal odborníkov, aby rozhodli, ako mesto čo
najrýchlejšie ohradiť. Tí spracovali návrh na dva varianty: prvý - zrubovú hradbu v celkovom náklade 3000 zlatých, druhý -
kolovú s prútím za 1500 zlatých. Pre nedostatok prostriedkov sa rozhodlo vystavať lacnejšiu kolovú hradbu s prútím.
Stavbou poverili správcu bystrickej komory Ulricha Dreylinga. Kráľ zároveň prikázal poskytnúť z prostriedkov komory 300
zlatých a zároveň do mesta poslal 50 vojakov. Súčasne odpustil Pukancu dane s tým, aby táto suma bola poukázaná na
výstavbu hradieb. Správca Dreyling žiadal o príspevok aj ostatné banské mestá, keďže pukanské hradby ako najjužnejšie
položené budú vlastne slúžiť aj na ich ochranu, čo okrem Štiavnice a Kremnice ostatné mestá odmietli s poukázaním na
náklady so zabezpečením vlastnej obrany. Nakoniec sa Dreylingovi podarilo vynútiť od nich spoločný príspevok vo výške
300 zlatých. Na zvyšných 600 zlatých mala byť vyrubená daň pukanským mešťanom.

Turci okrem bojových výpadov systematicky útočili, no nielen na Pukanec, ale aj do Krupiny, Dobrej Nivy či Banskej
Štiavnice vypisovali výhražné listy. Veď im už bolo poplatné celé okolie. V tureckom daňovom súpise už boli Orovnica,
Hronská Breznica, Brehy, Devičany, Bohunice, Jabloňovce, Pečenice, Bátovce, Žemberovce, Trsťany, Súdovce, Hontianske
Moravce, Terany, Tesáre.... V Bátovciach bolo dokonca aj sídlo najmenšej územnej správnej jednotky - nahije.
Novohradského bega hrozne škrelo, že medzi poplatníkmi nie je aj Pukanec. Pukančanom nielen písal, ale keď mohol aj
škodu na životoch i majetku im spôsobil. Tak to bolo aj 14. júla 1571, keď  im odohnal do 300 kusov statku a siedmich
Pukančanov odvliekol do zajatia. V tom roku bol na kontrole pukanských hradieb generál Šimon Forgáč. Ten vidiac domy a
humná mešťanov postavené blízko hradieb vydal rozkaz im krovy rozobrať a zbúrať ich. V roku 1573 v Novohrade očakávali
príchod nového bega. Predstihovali ho mrcha chýry, že sa veru chystá dobyť Pukanec a podmaniť si ho. V Novohrade a v
Sečanoch sa aj chystalo vojsko o sile 1000 mužov na výpad proti Pukancu. Vyslanci mesta na to upozornili aj ostatné
banské mestá na porade v Kremnici 9. júla 1573. Spoločne upovedomili  kráľa o nebezpečenstve a žiadali o pomoc, keďže
pre doterajšie veľké výdavky na obranu už nie sú schopní obetovať viac. Kráľ už 6. augusta s uznaním a porozumením
vyzýva obyvateľstvo k všemožnej obrane krajiny. Sám napísal budínskemu pašovi, aby nechal Pukančanov na pokoji, lebo
sa nikdy nepoddali a v zmysle podpísaného mieru je každé nové obsádzanie územia zakázané. Ak pašovi ľudia neprestanú
s nepriateľskými výpadmi voči Pukancu, ohlási to sultánovi do Carihradu. Kráľov list síce priniesol kus pokojných časov, no
už v novembri nasledujúceho roku zástupcovia banských miest spoločne žiadajú kráľa o pomoc, lebo ako im nepomôže,
budú sa musieť podrobiť Turkom alebo opustiť mestá i bane. A nový beg Ferhát už 19. novembra 1574 vyzýva znova
pukanských mešťanov a richtára na zaplatenie dane. Pukanský kapitán Juraj Barbarič (Chorvát) mu takto odpovedá:

Tento list nech je odovzdaný veľkomožnému pánu novohradskému a drégeľskému begovi Ferhátovi, môjmu ctihodnému
pánu susedovi. Vašej veľkomožnosti píšem svoj pozdrav v mene susedského priateľstva, ako úctyhodnému pánovi. Hľa,
rozumiem, čo píše vaša milosť pukanským richtárom, aby prišli k vašej milosti a platili... vaša milosť narušila mierové
dohody a jazdectvom i pešiakmi dosť škody narobila... nesluší sa vašej milosti konať proti dohode dvoch cisárov. List od
vašej milosti som poslal môjmu pánovi, rímskemu cisárovi a napísal som, v čom a ako pracuje vaša milosť proti dohode.
Lebo mne môj milostivý pán prísne prikázal pokoj udržovať s vami. Slovo môjho mi-lostivého pána uposlúchnem vždy.
Vidím, že vaša milosť sa vyhráža. Veru patrí sa človeku, aby chránil seba proti nepriateľovi. Toľko poučenia mám od môjho
milostivého pána, že chcem ich  ochraňovať a vo dne v noci sa o nich starať, o mnohých krotkých ľudí, ktorých jeho
veličenstvo pri mne drží. Boh nech chráni vašu veľkomožnosť

Dané v Pukanci 20. novembra 1574, Juraj Chorvát, pukanský nadporučík.

Aj  v roku 1575 z výročného zhromaždenia vyslanci banských miest píšu kráľovi správu o situácii v banskom okolí. V liste
vysvetľujú situáciu svojho života pod vyhrážkami a výpadmi Turkov, že takto sa nedá pokojne pracovať ani v baniach, ani na
poli. Keď je niekto v ťažkostiach a prichádzajúca pomoc je len taká, aby sa nepovedalo, alebo žiadna, tam nie je ďaleko k
zúfaniu. Ako sa ľudovo hovorí Pán Boh vysoko, pán kráľ ďaleko,  len Turci boli stále nablízku a  v  pätách. Obyvateľstvo i
ochrancovia - vojaci banského okolia, aj keď boli banské mestá pokladnicou krajiny, ledva živorili skoro bez prostriedkov.
Pretrvávajúca neistota, bezmocnosť, hlad a nemožnosť venovať sa
pokojnej práci traumatizovali obyvateľstvo všetkých vekových a sociálnych skupín. Turci vidiac, že kráľ sa zmôže len na list
pašovi do Budína, spojili svoje sily, pripojil sa k nim dokonca aj sám budinsky paša Mustafa a spoločne dobyli Modrý
Kameň a neskôr aj hrady Drienov a Divín. Banské mestá ochraňovali teraz už len opevnenia Krupina, Vígľaš, Očová, Slatina
a Sv. Beňadik. Bola to priam bezútešná situácia. Objavovali sa chýry, že sa banské mestá chcú poddať Turkom. Následne
zvolané zhromaždenie banských miest osvedčuje svoju vernosť kráľovi a odhodlanie brániť sa proti Turkom. Žiadajú však
posilniť  posádky v zostávajúcich opevneniach i v banských mestách a podniknúť väčšiu účinnú výpravu za účelom
oslobodenia Turkami zaujatých hradov a miest. Takto skoro 50 rokov pretrvával v podstate mierový stav medzi panovníkmi,
no hranica pripomínala iskrenie ako pri brúsení šable. Pritom brúsny kameň krútili zväčša Turci. Na druhej strane však ani
Uhri sa nedali len tak, ako sa v Pukanci vravelo „znenadála“ biť. Požičané sa snažili vrátiť aj s úrokom.

Myslím si, že v tejto časti nášho rozprávania stoja ešte za zmienku dve udalosti z Pukanca.

Zo začiatku decembra 1578 je známa udalosť, ktorá rozbúrila hladinu blízkeho i ďalekého banského okolia. Maďarský vojak
Ondrej Horváth z pukanskej posádky súc v opitom stave zaklal nemeckého mešťana. Mal byť za to potrestaný. Na obranu
vojaka Horvátha vystúpil sám generál Šimon Forgáč, vicegenerál Štefan Levický. Bývalý pukanský mestský kapitán Balogh
spolu s posádkou mesta Krupina, kde bol teraz veliteľom, napísali vrchnosti do Pukanca list, kde sa prihovárajú za Horvátha
a žiadajú, aby príbuzných zavraždeného dáko udobrili a uspokojili, lebo Horváth, keď mu bol za tri roky veliteľom, sa vždy
správal mravne a statočne. Uzavretie prípadu nám nie je známe.

Hrad Divín
Peter Klinko
ÚvodMapa webu