Ako traja čižmárski tovariši kvôli mrcha koňovi skoro o život prišli
Je to už vyše päťdesiat rokov, čo sa porážkou nášho vojska a smrťou jeho kráľovského veličenstva kráľa Ľudovíta v bitke pri
Moháči začala v našej Uhorskej krajine vláda pohanského Turka. Páni poutekali a ľud robotný trpí a bráni svoje. Tak je to aj
u nás v slobodnom kráľovskom a banskom meste Pukanci. To je predsunutou baštou ku krajinskej pokladnici - banským
mestám. A ako také aj najviac trpí, aj keď je už niekoľko sto rokov útočiskom miestnych opevnený chrám sv. Mikuláša
zvaný aj Pukanský zámok. Mnoho výhražných listov vypisujú tureckí begovia Pukančanom a servítku si veru pred ústa
nedávajú. Posúďte sami. „My novohradský beg Šaban nakladáme a rozkazujeme vám, pukanský richtár a mešťania a
všetci, celé mesto, že vidiac tento list mocnému sultánovi sa poddajte, buďte jeho poddanými a príďte ku mne ako ostatné
mestá a dediny sa podrobili. Lebo keď sa nepodrobíte, verte mi, že vás všetkých urobím rabmi, mesto vaše celé na prach
obrátim a okrem toho budete toľké škody trpieť, čo by ste nám zaplatili. Nuž verte mi, že nikdy nebudete mať odo mňa
pokoj. Na toto rýchlu odpoveď očakávam od vás. List tento písaný v Novohrade, v pondelok Veľkonočný, beg Šaban.“ Ani
domáci sa nedajú zahanbiť a držia sa porekadla: Aký pochválen, taký na veky amen. Tak pukanský notárius Solner v mene
mestského kapitána píše: „Pukanec nikdy nebol a nebude podmanený, ani by nebolo slušné hlavný hrad môjho milostivého
panovníka podmaňovať. A nech beg neposiela svojich lotrovských martalovcov, ktorí škodu robia poddaným môjho pána,
lebo keď niektorého z nich chytím, ihneď ho dám na ražeň napichnúť. Písané v Pukanci dňa 1. mája, Gašpar Šibrík,
pukanský kapitán.“
Nuž tak sa naši ľudia nepoddávajú, aj keď to utrpenie už pridlho trvá a ktovie ešte dokedy bude? Turek ich neustále
prepadáva a ich rady rednú. Pukančania tiež nezaháľajú, keď sa dá, lapajú nepriateľa. Aj teraz niekoľkí zajatci v mestskom
árešte čakajú na výmenu. Tie už tradične organizuje staručký kňaz otec František spoločne s poručíkom pukanského
vojska Michalom Bory. Výdatne im pomáha aj mladý kaplán Joanes Ponicenus, čerstvý stúpenec Lutherovho učenia.
Všetkých stmeľujú, ako vraví otec František, Kristove slová: Miluj blížneho svojho ako seba samého. Prípravy sú v plnom
prúde. Čaká sa len na vyslancov z Banskej Štiavnice, ktorí mali priniesť peňažnú hotovosť na výkup zajatých štiavnických
mešťanov, keďže Štiavnica nie je v takom intenzívnom styku s tureckou správou ako Pukanec. Zbožný kňaz sa už vari
hodinu modlil vo svojej izbe na farskej bašte, keď ho vyrušil kaplán Ponický. „Otec František, prišla štiavnická deputácia.
Vedie ich ctihodný štiavnický richtár, môžem ich uviesť?“ „Nech len vojdú, brat môj. Poprosím ťa o krčah vínka a dačo na
prieslinku z kuchyne.“ Ťažko vstáva, prežehná sa, znova pokľakne pred krížom a poberie sa k dverám, ktorými vchádzajú
štiavnickí deputátnici. „Buď pozdravený, otec František. Boh s tebou,“ zdraví ho štiavnický richtár. „I s tebou, ctihodný
štiavnický burgmajster. Vitajte, priatelia, nože zoberte pľace,“ usádza ich k stolu. „Tak ako, nesiete mi zlato pre toho
pohana? V stredu ráno by sme sa mali pohnúť. Hneď po bohoslužbe. Možnože nebude treba ísť až do Drégeľa, ak väzňov
dovedú do Bátoviec. Bátovský dekan mi sľúbil poslať správu. No koľko sa vám podarilo dať dokopy?“ „Päťsto dukátov v
zlate a tri hrivny striebra,“ vykladá richtár na stôl truhlicu s donesenými peniazmi. „A tu je menoslov väzňov,“ hovorí
štiavnický richtár a podáva ho otcovi Františkovi. „Pekne!“ vezme kňaz písmo a číta. Očami niekoľkokrát prebehne zoznam.
Nakoniec sa opýta: „Nevidím tu Hansa Sitnaya a Joachima Gratza.“ „Povedali mi, že luteránov nie. A tí dvaja sú luteráni.
Nuž preto,“ nesmelo odvetí richtár. Kňaz zostra vyletí: „Snáď v prvom rade ľudia, ako ty, brat richtár, alebo ja. Keby šlo o
vás, mal by som povedať nie! A to len preto, že ste Nemci a ja Slovák. Či nám nekáže Kristus milovať blížneho bez
rozdielu? Dokonca aj tých Turkov. Denne sa za nich modlím. Prosím Všemohúceho, aby do ich sŕdc vštepil lásku a dobro..
To by sme my tu v Pukanci vyzerali, keby sme sa takto delili! Vidno, že vám v Štiavnici Turek necvendží pri ušiach šabľami.
Buď všetkých, alebo nikoho!“ rezolútne ukončí kňaz reč a hodí písmo na stôl. „Ak tak myslite, dôstojnosť, ja nedbám. Len
aby dobre bolo,“ s rešpektom pred starým kňazom odpovedá richtár. Do miestnosti vstupuje pukanský richtár: „Pochválen,
tak čo, dôstojnosť, dohodli ste sa?“ „Dohodli, dohodli... aj keď tuto Štiavničania potrebovali lekciu,“ odpovedá kňaz, zrazu
si spomenie na trúnok, čo pýtal od kaplána. Podíde k dverám a zavolá: „Kdeže meškáš, brat môj oltárny? Janko, žíznime!“
Hneď nato vojde kaplán. „Už aj som tu, otče. Zdržal ma sluha od jeho milosti kapitána Šibríka. Priniesol zoznam tureckých
väzňov. Obyčajných vojakov je dvadsať, traja nižší dôstojníci a jeden vyšší.“ „Dobre, no teraz nalej, brat v Kristu.“ Kaplán
ponalieva a radom ponúka všetkých. Otec František zavinšuje. „Žehnaj, Bože, naše dielo, amen. Na vaše zdravie, páni.“
Páni svorne odpovedajú. „Bože uslyš, na zdravie.“ Vypijú tú pukanskú dobrotu a Štiavničania s pukanským richtárom sa
hneď aj poberajú: „Boh vás opatruj, dôstojnosť. A ďakujem v mene všetkých našich. To, čo som tu dnes zažil, je pre mňa
dobrá príučka. Vidím, že najväčším obrancom vášho mesta je sám Kristus, jeho láska a porozumenie medzi vami. Daj
Bože, aby to tak bolo aj u nás. Dúfam, že s výmenou dobre pochodíte.
Druhá udalosť hodna spomienky sa stala v máji roku 1590, keď prišlo ku kurióznemu súboju medzi poručíkom
Borym a agom Ibrahimom, podávam ju tu vo forme poviedky.
Borym a agom Ibrahimom, podávam ju tu vo forme poviedky.
S Bohom zostávajte. Otče, prosíme ešte o vaše
požehnanie.“ Prítomní sklonia hlavy, zložia ruky a kňaz
ich požehnáva slovami: „Nech všemohúci Boh naplní
vaše srdcia láskou, Ježiš Kristus váš život svojím
pokojom a Duch Svätý váš rozum schopnosťou konať
dobro. Benedicat vos Omnipotens Deus, Pater et Filius
et Spiritus sanctus.“ Všetci sa prežehnajú a spoločne
odpovedia: „Amen.“ Kňaz ich vyprevadí po dvere. Vzápätí
prichádza poručík Bory, mladučký obranca mesta
Pukanca. Kňaz ho familiárne osloví: „No čo, Miško, čo
mi nesieš za zvesti?“„Nuž nič, dôstojnosť, len to, že rabi
sú okovaní a prichystaní na presun a už sa nevedia
dočkať, hrmentatár...“ rozohní sa poručík. „Ale, Miško,
nič je vraj dobré do oka. A ty sa haltuj, lebo tu je fara a
nie vachta!
Hrad Šomoška
Aj keď sa už vari viacej venujeme diplomacii ako modlitbe,“ krotí ho kňaz. „Prepáčte, dôstojnosť, ale tak sa rozohním už len
pri pomyslení na Turka a dnes ma od rána svrbí nos, to bude istá nepríjemnosť, alebo čosi sa prihodí. Bol by som rád, keby
sme nemuseli isť až do Drégľa, lebo sa tu podľa našich špehov zase pohybuje turecká tlupa, a nie je ich desať či dvadsať,
ale vyše stovky. Viete, že im je nie nič platný ani list na voľný pohyb,“ vysvetľuje Bory svoj plán. „No, chlapče, zadus oheň
a vyčkaj do večera, bátovský pán dekan nám pošle správu čo a ako.“ Naleje mu pohár vína. „Aj ja by som radšej išiel len do
Bátoviec, lebo i ja cítim nepríjemnosť v oku. Ale nemaľujme vopred čerta na stenu. Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia
najbližšia. Teraz sa domodlím breviár a keď príde posol, dám ti hneď vedieť. No tak či tak o siedmej vyrazíme. Ja o šiestej
odslúžim tichú a hneď sa poberiem na strážnicu. Koľko vojska berieš? Nech to všetko sedí s písmom!“ prízvukuje Borymu,
lebo podľa dohovoru mohli mať len strážny oddiel o sile dvadsiatich mužov. „Nebojte sa, otče, na to som ja pedant. Dvadsať
vojakov, zástavník, vy a ja. Majte sa zbohom.“ Rozlúči sa, dopije pohár a poberie sa po povinnosti. Kňaz sa oddá modlitbe.
Nevyruší ho ani príchod bátovského posla, ktorého vybaví kaplán Ponický. Ten mu až pri večeri oznámi, že zajatci sú už v
Bátovciach. Keďže je vlahý marcový večer, vyberú sa na prechádzku a spoločne oznámia novinu Borymu.
Ráno otec František vstane zavčasu, po rannej modlitbe sa obriadi a s úderom zvona o šiestej kľaká pred oltárom, aby
odslúžil tichú omšu. Keď sa vráti do sakristie, nájde tam už kaplána Ponického. Ten sa tiež pripravuje na rannú
bohoslužbu. Pokľakne na stupeň, kde sa zvyknú prezliekať do liturgického rúcha a poprosí: „Nože, brat môj oltárny,
požehnaj ma i moju misiu, nech sa poberiem v mene Božom do Bátoviec.“ „Rád, otče,“ prežehná ho a v krátkej modlitbe
prosí Boha o zdarný priebeh výmeny zajatcov. Kňaz sa vyzlečie z rúcha a poberie na námestie. Tu ho už čaká sprievod na
koňoch. Bory mu pomáha do sedla, aj keď to nie je potrebné. „Nuž, otče, bárs by som i ja v tých rokoch čo vy bol taký
svižný. Vyšvihli ste sa do sedla ako mladík.“ „Jaj, Miško môj, zrána ešte ako tak, no pri návrate budem zmordovaný na
úmor. No keď sa dielo podarí, tak nesmieme šťastný. Poďme v mene Božom.“ Sprievod sa pohol. Vpredu kráčal zástavník,
za ním na koni kňaz s polovicou vojakov, v strede zajatci a na konci druhá polovica vojska. Poručík Bory raz vpredu a raz
vzadu. Na všetko dozeral jastrabím zrakom. Cesta im ubiehala rýchlo. Za necelú hodinu boli vo Vinároch. Pri vinárskej
studni dal Bory povel zastaviť. Naťahali vody a všetci sa osviežili. „Čo ste taký mĺkvy, otče?“ spýtal sa poručík kňaza. „Nie
mi je ver‘ do reči, keď vidím tento smutný sprievod zajatcov v okovách.
I keď týchto vedieme vlastne na slobodu, nie do zajatia,“ ukázal kňaz
hlavou na zajatcov. „Bolo to dávno, že to vari už nie je ani pravda. Mňa
vtedy chytili pod Budínom, kde som kaplánoval. Naložili nás na loď a plavili
dolu Dunajom, skončili sme až v Carihrade. Tam si nás rozobrali tureckí
páni. Ja som mal veľké šťastie. Bol som zbehlý v rečiach, v písme, nuž
som sa dostal až na sultánsky dvor. Doma som bol v latine, gréčtine,
aramejčine, hebrejčine a to slovom i písmom. Ovládal som aj arabský
jazyk. Vtedy som ďakoval Bohu, že som svoju mladosť neprežil v hýrivosti,
ale v učení. Bol som výborný študent, i keď pochádzam z chudobnej,
slobodníckej rodiny. V službe som bol dochvíľny, až puntičkársky. Svoje
kňazské povinnosti som si horlivo konal i tam. To všetko prinieslo svoje
ovocie. Sultánovi vezíri, a nakoniec i on sám, boli so mnou spokojní. Raz,
keď som pracoval na preklade dákeho písma, vošiel sultán nebadane do
miestnosti. Keď som ho zočil, vrhol som sa na kolená, lebo taký bol úzus.
Banská Štiavnica - Nový zámok
Podišiel ku mne, pokynul mi, aby som vstal, a dôverne sa mi prihovoril:
„Kňaz, ako je možné, že všetko, čo robíš, je dokonalé? Nikdy nerepceš, ku
každému si milý, či je to tvoj priateľ, alebo sme to my, tvoji nepriatelia. V
čom je tvoja sila?“ Sultán pri všetkej svojej moci bol vlastne nešťastným
človekom. Pre zachovanie dynastie musel splodiť syna. A to sa mu
nedarilo, aj keď mal žien plný hárem. Niekoľko rokov sa rodili len dcéry.
Vtedy som mu povedal tieto slová: „Môj pane, moje náboženstvo ma učí,
že k dobrému životu sú potrebné tri veci. Sú to viera, nádej a láska. Kto ich
má, toho Boh miluje a nezatracuje. Tak i ja verím v svojho Boha, nádejam
sa na lepšie časy a milujem všetko božie tvorstvo, živé i neživé.“ Sultán sa
zamyslel a opýtal sa ma: „Myslíš, že tvoj Boh by pomohol aj mne?“
Odpovedal som mu: „Neviem, môj pane, môžem ťa zahrnúť do svojich
modlitieb.
No musím ti však povedať, že nie moja či tvoja vôľa je rozhodujúca. Rozhodujúca je vôľa Božia.“ „Kňaz, ak ma tvoj Boh
požehná synom, vrátim ti slobodu,“ povedal a odišiel. Nevedel som, prečo si sultán vybral práve mňa. Veď v Carihrade žilo
množstvo kresťanov a bolo mnoho chrámov, lebo nie všetky nechali premeniť na mešity. Odvtedy som sa deň čo deň modlil
aj za to, aby sultán splodil syna. Neviem, ako to nebesá zariadili, no v jeden deň, bol som v otroctve už jedenásty rok, sa
po meste rozozvučali trúby, muezíni kričali z minaretov, čo im hrdlá stačili. Zvonili aj zvony na kresťanských chrámoch.
Sultánova hlavná manželka porodila vytúženého syna. Pamätám sa ako dnes, prekladal som list do Viedne, keď sultán
nečujne vošiel do pracovne. Zbadal som ho až vtedy, keď mi položil roku na plece a druhou mi podával prepúšťaciu listinu.
„Si voľný, kňaz! Moji úradníci ťa zaopatria všetkým potrebným na cestu. Pamätaj i naďalej na mňa v svojich modlitbách.“
Odpovedal som mu: „Môj pane, robím tak i bez tvojej žiadosti, veď hlavné prikázanie mojej viery znie - miluj svojho Boha a
blížneho ako seba samého.“ Rozlúčil sa tureckým pokoj s tebou a odišiel. Tak som sa dostal z carihradského otroctva. Tú
listinu opatrujem až dodnes. Nosím ju pri sebe vždy, keď opustím hradby nášho mesta. Ver mi, keby sa niečo stalo,
zachránila by nám život,“ skončil rozprávanie kňaz, siahol do náprsnej kapsy svojej reverendy a ukázal užasnutému
Borymu pergamen v koženom obale popísaný tureckým písmom. „No, Miško môj, oddýchli sme si, tak sa poberme, lebo v
Bátovciach si budú myslieť, že sa nám dačo prihodilo.“ Nasadli na kone a sprievod sa pohol smerom k mestu. Keď vošli
do mesta, videli pred bátovským hivatalom, teraz tu sídlila turecká správa nahija, do päťdesiatky zajatcov obkolesených
tureckými vojakmi. Svoj sprievod zanechali neďaleko a vošli do budovy úradu. Sotva prekročili prah dverí, zbadali, že
veliteľom výmenného oddielu je nepríjemný turecký dôstojník aga Ibrahim. Bory pošepol kňazovi: „Nenadarmo mi včera
vrtelo v nose, keď tu vidím tohto...“ „Len pokoj, Miško, pokoj...“ odvetil mu kňaz. Vymenili si zdvorilé, no chladné pozdravy.
S bátovským dekanom sa zvítali srdečným stiskom rúk. „Vaše milosti, som splnomocnený dojednať výkup zajatých
štiavnických mešťanov,“ začal hneď otec František. „Podľa predchádzajúcej korešpondencie by ich malo byť dvadsaťpäť.
Po tridsať dukátov na chlapa to činí sedemstopäťdesiat dukátov. Tu sú tri hrivny striebra, teda tristo dukátov a
štyristopäťdesiat dukátov v zlate.“ Povykladal peniaze z truhlice na stôl. „Čo sa týka vašich ľudí, je ich dvadsaťštyri.
Obyčajní vojaci dvadsiati, nižší dôstojníci traja a jeden vyšší dôstojník. Podľa dohodnutého kľúča ich vymeníme za
dvadsaťdeväť pukanských mešťanov. Poprosím ťa, aga Ibrahim a teba, poručík Bory, o skontrolovanie ľudí podľa
menoslovu. Keď tak urobíte, podpíšeme protokol o výmene.“ Aga s poručíkom vzali dokumenty a vyšli na námestie.
Štiavničania boli v poriadku. Bory ich prevzal a odviedol ku kováčovi, aby ich zbavil pút. Keď prešli k výmene Pukančanov,
Ibrahim hovorí: „Počúvaj ma, poručík Bory, ten kľúč na výmenu zajatcov nie je spravodlivý.“ „Prečo myslíš, Ibrahim aga?“
spýtal sa Michal, šípiac v agových slovách lesť. „Lebo za dvoch Turkov by som ti mal vydať len jedného Pukančana a nie
chlapa za chlapa a tobôž nie za dôstojníka dvoch.“ Borymu z tejto reči vzkypela krv, no nedal to na sebe znať. Čo
najpokojnejším hlasom sa spýtal: „A to už prečo, aga Ibrahim? Myslíš, že by to bolo spravodlivé?“ „Veruže bolo. Veď vy
beriete do zajatia mojich ľudí aj vtedy, keď prechádzajú vaším chotárom ako pokojní pocestní!“ s falošným úsmevom na
tvári hovorí aga. To už bolo na horkokrvného Boryho priveľa, no mal na pamäti slová otca Františka a haltoval sa. „Aga
Ibrahim, chceš mi povedať, že tvoji bojovníci sú pokojní ľudia? Ak áno, nuž nech sa aj tak správajú! No ako bojovníci nech
naším chotárom neprechádzajú, že im to odkazuje poručík Bory!“ „I ja im tak rozkazujem a aj ma poslúchajú. Bojujú len v
priamom otvorenom boji, nepúšťajú sa do hanebných bitiek ako Pukančania, čo na nich len tak, poza bučky, poza les
útočia.“ Horko-ťažko krotil Michal spenenú krv, no ak chcel výmenu dotiahnuť do konca, musel sa. „Neodpovedáš, kresťan?
“ prerušil aga Michalove myšlienky. „Kto mlčí, svedčí.“ „Nie, nemlčím, len rozmýšľam, čo ti na túto hroznú lož mám
povedať. Nuž, počuj, aga Ibrahim! Dáš pokoj, máš pokoj. Prestaňte dobiedzať! Dajte pokoj môjmu mestu a nič sa vám
nestane, veď už spoza múrov ani nevychodíme a ak bojujeme, len svoje bránime“ „Bojíte sa, čo?“ škodoradostne sa usmial
aga. „Zase lož, Ibrahim aga. Dobre vieš, ako by skončili tvoji ľudia, keby som svojim dovolil správať sa podľa ich hrdinských
sŕdc,“ bránil sa Bory. „Ak je to pravda, nuž vzdávam hold tvojim ľudom, no ty si potom zbabelec.“ To už pretiekol pohár
poručíkovej trpezlivosti. Takáto urážka sa dala zotrieť len šabľou. „Môžeš sa presvedčiť, keď si taký sebavedomý, aga
Ibrahim. Poď sa so mnou biť na šable.“ „Keď si myslíš, že pred tebou utečiem, si na veľkom omyle, Bory. Dobre, keď biť,
tak biť!“ Takýto rozhovor medzi veliteľmi neostal bez odozvy ani v radoch Turkov, ani medzi zajatými pukanskými
mešťanmi. Hlasnými pokrikmi podporovali rozvášnencov. Hluk vylákal aj ostatných na priestranstvo pred úradovňou. „Ale,
páni!“ vstúpil medzi nich otec František. „Pro primo, prišli sme sem vymeniť zajatcov, nie sa biť a pro sekundo, ak ste takí
horkokrvní, že nemôžete bez bitky vydržať, súboj vám musia povoliť vaši nadriadení.“ Ibrahim chcel niečo namietať, no kňaz
siahol do záhrenia a zamával trúfalcovi pred očami písmom so sultánskou pečaťou. Keď si aga prečítal list, padla mu sánka
a s potlačeným hnevom s prímesou bázne povedal: „Dobre teda, dokončime výmenu a každý z nás požiada svojho veliteľa
o povolenie na súboj. Je to naša osobná vec.“ Výmenu dokončili podľa určeného kľúča. Spoločne podpísali protokoly,
zdvorilo, no chladne sa rozlúčili a vybrali sa na spiatočnú cestu. Pukanský húf mĺkvo došiel až pod Žabiu horu. „Michal,
Michal...“ hovorí kňaz Borymu. „Nezaprieš veru krv svojich bojovných predkov.“ Bol totiž Maďar. „Otče, ale veď to bola
ohromná urážka,“ bráni sa Bory. „Bola, nebola... No umenie diplomacie je založené na úplnom ovládaní svojho konania. Ak
si zodpovedný nielen za seba, to vyžaduje plné nasadenie tela i duše. Veď si len predstav, že títo všetci už dnes nemuseli
kráčať k svojim blízkym a mohli skončiť ktovieako,“ kňaz ukázal na vymenených zajatcov. „Ako by sme sa mohli spokojne
pozrieť do tvárí našim domácim, keby sme ich nepriviedli?“. „Veď je tak, otče. Budem to mať na pamäti. No nebol by som
si pomyslel, že ten váš glejt má takú moc,“ snažil sa poručík vybŕdnuť z nepríjemnej situácie. „Ja som presne vedel, ako
aga zareaguje. Pozri, sultán je pre Turkov rovný prorokovi Mohamedovi, teda prvý po Alahovi. Ibrahim ho asi v živote nikdy
ani nevidel, a keď si prečítal v liste, že ja som jeho osobný priateľ a som pod jeho ochranou, lebo to tam stojí, skrotol tak,
ako si videl.“ Bory reagoval až po hodnej chvíli otázkou: „No, ale čo teraz, otče?“ „Čo teraz? Kašu si si uvaril, nuž ju musíš
zjesť. O všetkom upovedomíš kapitána Šibríka a podáš žiadosť na súboj...“ Bory už po pukanské hradby neprehovoril,
chystal sa, ako predstúpi pred vrchnosť. Kňaz ho už viac ani netrápil dohováraním a venoval sa tichej modlitbe. Bolo to
radosti v Pukanci, keď dorazili pred hlavnú strážnicu. Domáci sa objímali s tými, ktorých už dávno oplakali. Len poručík
Bory chodil ako obarený. Čakal, kým sa bude môcť medzi štyrmi očami zdôveriť kapitánovi Šibríkovi. Keď ten odišiel na
radnicu uložiť prepúšťacie listiny, pobral sa za ním. „Prepáčte, vaša milosť, ale pri výmene sa mi stala taká nemilá vec.
Aga Ibrahim ma natoľko urazil, že som nemohol reagovať inak než výzvou na súboj,“ priznával sa veliteľovi. „Bože môj, už
inšie ti nebolo treba! Michal, Michal... Myslíš, že aga je len akýsi usmrkanec? Je to bojovník! Ruku má zrastenú s mečom.
Ako k tomu došlo? Hovor!“ Michal v krátkosti, no výstižne rozpovedal kapitánovi, ako dlho odolával agovým. výpadom, no
nakoniec podľahol. „Ani vy by ste neboli reagovali inak, vaša milosť,“ do siene vstúpil otec František. Keď zbadal, že
kapitán s poručíkom nie sú pred strážnicou, ponáhľal sa ratovať Boryho. „Viem. Len všetko musíme ohlásiť do Nových
Zámkov generálovi Pálfymu. Ten musí, po dohovore s budínskym pašom, povoliť súboj. Spíšem to ešte dnes a zajtra
pošlem posla.“ „Ďakujem, vaša milosť,“ nečujne povedal Bory a spolu s kňazom odišli z radnice.
Hrad Hajnačka
Hrad Modrý Kameň
Obidvaja duelanti teda požiadali veliteľstvá o povolenie na súboj v osobnej veci. Ibrahim aga budinskeho pašu Ferháta a
Bory novozámockého generála Pálfyho. Termín mal určiť pukanský kapitán Šibrík. Ten súboj určil na 12. mája 1590. V
dohovore stálo i to, že turecká strana môže do Pukanca doviesť len sto jazdcov. Prv dorazili do mesta uhorskí potentáti
Juraj Thurzo, budúci palatín, generál Pálfy, Ondrej Révay, Juraj Duló a Ján Borbély s novozámockými husármi. Hneď zrána
12. mája dorazila do Pukanca ďalšia záľaha vojska z Krupiny na čele s hlavným kapitánom Benediktom Pográny. Levickej
jazde velil František Nagy, preddunajský vicegenerál. Prišli aj zástupcovia ostatných banských miest a štiavnická pechota.
Ibrahim aga si priviedol agu Hasana a sto jazdcov. I tých bolo viacej, no aga Hasan, keď domáci zbadali, že stanovený
počet je prekročený, veľmi prosil veliaceho dôstojníka kapitána Pogránya, aby im dovolil zostať. Hneď podal aj vysvetlenie.
„Keď sme prekročili Ipeľ, odrátal som sto jazdcov. Všetkých, čo prevyšovali, som sa šabľou snažil zahnať naspäť. No nie
všetci sa vrátili a mnohí sa i po ceste pripojili k sprievodu. Prosím vaše milosti o prepáčenie.“ Pográny po porade s
uhorskými vojenskými pánmi povolil zostať všetkým, pretože domáci boli v presile. Vojsko sústredili na zatrávnené pole
medzi strážnym dubom a šibenicami. Ležalo totiž úhorom. Obidvaja súperi sa na súboj chystali medzi svojimi. Bory by už
vari bol aj na koňa vyskočil, keď ho pukanský richtár v poslednej chvíli zadržal, že akýsi Turek sa tmolí okolo nich a popod
nos si stále šomre dačo o Ibrahimovom koňovi.
Hrad Levice - bitka pri Leviciach
Tu sa krupinský Pográny udrie do čela. „Ľudia boží, že to mňa skorej nenapadlo! Veď ten má takého koňa, že keby ťa,
Michal môj, nebodaj chytil za nohu či za ruku, nadobro by ti ju odtrhol alebo dochrámal.“ „Uvidíme, čo je zač!“ povedal Bory
a vyšvihol sa do sedla. Pobral sa na voľné priestranstvo do stredu. Aj Ibrahim tak urobil. Poručík sa však pri ňom nezastavil
a predstúpil pred agu Hasana. „Vaša milosť, budem sa biť len vtedy, ak aga presadne na iného koňa. Ten jeho je totiž
netvor, čo ľudí kaličí a ja by som mal proti sebe dvoch súperov.“ Hasan očervenel ako rak, vedel, čo je vo veci. Zavolal k
sebe agu a kázal mu presadnúť. No Ibrahim ani počuť, že veru nepresadne. Zvesť o koňovi - beštii sa rozšírila medzi
prihliadajúcimi. Vzkypela v nich zlosť. Vykrikovali ani pominutí. No aga ani tak nepresadol... „Radšej sa nebudem bit‘!“
povedal a zoskočil z koňa. Pográny vidiac stav veci súboj zrušil. Stanovil náhradný termín v jeseni. Turkom rozkázal, aby sa
pobrali. Nálada v uhorských radoch však bola ako vriaci kotol. Turci len s úzkymi zadkami vysadali na kone a chvatne sa
zberali preč. Boli by aj pokojne odišli, mali totiž zaručený voľný pohyb, keby niektorý z novozámockých husárov nevykríkol:
„Bite ich!“ Dav sa stal neovládateľný. Uhorskí vojaci sa vrhli na Turka a bili hlava- nehlava. Darmo velitelia kričali, haltovali
svojich. Boli ako rozvodnená rieka. Turci utekali, ako mohli. Rozvášnené vojsko ťalo do nich až po žemberovský kaštieľ.
Rozprášili Turka na všetky strany. Ibrahim a Hasan sa s hŕstkou najrýchlejších len tak-tak zachránili. Aga nechal na
pukanskom poli aj svoju konskú beštiu. Dorúbaných Turkov bolo do šesťdesiat, zajatých štrnásť. Medzi mŕtvymi spoznali
chýrnych begov Kurta a Šabana. Zajali aj Aleguša, veliteľa pechoty. Z pukanských bojovníkov chýbali len traja čižmárski
tovariši, známi pukanskí zurvalci, bratia Hudecovci. Tento škandál vyvolal obrovský turecký hnev. Budínsky paša Ferhát sa
sťažoval arcikniežaťu Ernestovi i rakúskemu vyslancovi v Carihrade Ungnádovi so žiadosťou o navrátenie zajatcov aj s
koňmi a potrestanie vinníkov. Obvinení boli okrem veliteľov vojenských oddielov aj najvyšší vojenskí hodnostári Pálfy a
Thurzo. Za vyšetrovateľa menoval kráľ Erazma Brauna, hlavného komárňanského kapitána. Ten sa aj naskutku 22. mája
dostavil do Pukanca. Po vyšetrení oslobodil Thurzu a Pálfyho. Tomu bol potom ako vojenskému sudcovi prípad pridelený.
Obvinení a uväznení v Nových Zámkoch boli František Nagy, Juraj Nyiró a Peter Ormánkóczy. Vojenský tribunál ich odsúdil
na smrť. Mešťania banských miest Kremnice, Štiavnice, Pukanca a potom i ostatných vyvinuli veľké úsilie na ich
oslobodenie. Neskôr podali prosbu o omilostenie priamo kráľovi. Do Budína s darmi pre pašu Ferháta vyslali Jána Jurkoviča.
Turci však i tak na dennom poriadku odkazovali do Pukanca, že ho obrátia na popol.
Matej Bel lNotitia Hungariae novae historicogeographica - titulná strana
encyklopédie časti Hontianska stolica - rytina od Samuela Mikovíniho -
štylizovaná krajina podľa niektorých historikov je to Pukanec
Na pukanskej strane straty neboli veľké, no o to citeľnejšie. Ťažko oplakávali bratov Hudecovcov, nielen ich mať, ale aj
všetci Pukančania. Boli to odvážni obrancovia svojho mesta. Turci nedali znať, že ich majú zajatých na Drégeľskom hrade.
Keď už niekoľko dní sedeli prikovaní v žalári, prišiel za nimi aga Ibrahim a takto im hovorí: „Tak, holúbkovia moji, máte
jedinečnú možnosť zachrániť si vaše kresťanské životy, ak len v Pukanci majú rozum a nezmárnili môjho chýrečného koňa.
Teraz som tam vyslal posla, aby zistil, ako vec stojí. Keď sa vráti, hneď od brány bude kričať „kôň“ alebo „koža“. Od týchto
slov závisí jeho i vaše žitie. Ak „kôň“, žijete. Ak „koža“, bezodkladne vás dám popraviť.“ Napäto očakávali bratia návrat
posla. Ich radosť bola obrovská, lebo ten v strachu o svoju hlavu už od samej brány kričal: ,,Kôň!“. Po chvíli do väzenia
vošiel aga Ibrahim: „Tak, neveriaci, Alah vás isto miluje, keď pukanským nezatemnil rozum. Kôň je pri živote. Ty, najstarší
Michal, vyberieš sa teraz domov. Keď koňa privedieš, ste voľní. Keď nie, lúčte sa so životom. Môžeš ma síce oklamať a
nedoviesť to zázračné zviera a ani ty sa nevrátiť. To by však títo dvaja zomierali v hrozných mukách tak, aby tvoje meno
prekliali aspoň do desiateho pokolenia. Teraz sa ber, sprievod ťa už čaká, pôjdu s tebou až po Bátovce. Do mesta musíš
isť sám.“ Nasadol teda Michal na koňa a s vetrom opreteky sa ponáhľal do rodného mesta. Nikde sa nezastavoval, vletel
rovno do richtárovho dvora. Tomu, keď ho zbadal, skoro oči z jamôk vyleteli. „Michal! Kde sa tu berieš? Kdeže máš bratov?“
„I bratia sú živí, vaša milosť, len či je tu Ibrahimov kôň?“ vyzvedal sa najstarší Hudec. „Čo ťa tam po koňovi, tu je. Hlavná
vec, že ty si tu!“ Radostne zoskočil z koňa a pustil sa do rozprávania, ako všetci traja dostanú slobodu za to, keď privedie
koňa. Keď si ho richtár vypočul, zosmutnel v tvári, no Hudec nič nepobadal. „Tak teda, tu je tá ohava. To je dobre.“ Richtár
mu odpovedal trasľavým hlasom: „Nuž, či je dobre, neviem. Poď pozrieť a povedz sám.“ Zaviedol ho za štádol, kde bola
kopa haluziny. Keď ju odhodil, uvidel Michal vyvalenú Ibrahimovu potvoru. „Ešte je teplý, keby si prišiel čo len hodinku
včaššie, ešte žil. Bol ho však obzerať Bory a Šibrík, keď sa tá ohava na nich ohnala. Ledva stačili odskočiť, bola by ich
doriadila na špatu. Poznáš Boryho, aký je prchký. Vytasil šabľu a bolo po zázraku. Takže dobre nie je. Čo teraz spravíš?“
Michal sa vymykol na koňa so slovami: „To, čo musím. Vy nikomu ani slovo nepovedzte, že som tu bol. Aj tým, čo ma
videli, to odtajte. I našej materi.“ Kým sa richtár spamätal, Hudec už tryskom cválal do Bátoviec. Ohlásil sprievod a poďho
do Drégeľ- palánku. Tu sa ani neohlásil u agu Ibrahima. Rovno sa pobral do žalára a bratom takto povedal: „Bory koňa
dorazil. Ja som sa mohol zachrániť, no nedokázal by som žiť ďalej s pocitom viny za vašu smrť. Radšej tu skapem
spoločne s vami.“ Tak bratia Hudecovci ostali v tureckom žalári a boli by tam aj zhnili za živa, keby nie udatných
pukanských bojovníkov. Tí ani nie za dva roky milého agu Ibrahima zajali. V meste Pukanci prepukla radosť prenáramná,
lebo aga bol ten najväčší turecký ukrutník na okolí, čo mnohých nevinných pukanských mešťanov zajal a predal do otroctva
alebo sťal. Všetky banské mestá žiadali arciknieža Ernesta, aby ho mohli popraviť. Ten im však odpovedal, že aga nie je
obyčajným zajatcom a popraviť ho nemôžu. Ešte len teraz chodili tureckí vyslanci do Pukanca ako na púť. Nie však s
vyhrážkami, ale s prosbami. Len aby chudáka Ibrahima v Pukanci nezmámili, aby ho aspoň dvakrát do dňa nachovali a
napojili. Sľubovali aj nemožné. Ponúkli za neho na výmenu viacerých chlapov, no pukanský richtár žiadal len troch bratov
Hudecovcov. Nepomohli Turkom žiadne výhovorky, že iba Alah vie, kde bratia sú. Ak chceli agu zachrániť, museli ich nájsť
a do rodného mesta doviesť. Agu Ibrahima potom Mikuláš Pálfy od Pukančanov vykúpil za tristo zlatých a naložil s ním
podľa vojenských dohovorov. Tak sa Pukančania tohto krutovládcu okolia banských miest zbavili a viac s ním oštaru nemali.
Banská Štiavnica - Starý zámok - rekonštrukcia mestského hradu
Peter Klinko
