III. Na hraniciach Osmanskej ríše II. časť
Na stabilite nepridávali ani občasné prepady trhov, kde jedna alebo druhá strana prepadávala kupcov a zhabala im majetok.
Súčasťou mierového života vojenských posádok na hranici boli aj dohodnuté súboje medzi jednotlivcami či skupinami
bojovníkov. Napriek tomu, že sa vždy dohodli pravidlá, často sa súboje končili hromadnými bitkami. Medzi uhorskými
bojovníkmi boli častými účastníkmi súbojov Juraj Túry, Michal Bory či František Dobó. Títo bojovníci sa svojimi víťazstvami
v súbojoch stali postupne legendami v pohraničných posádkach, tak ako sme to opísali v I. časti. Obdobie, v ktorom poľavil
tlak osmanskej ríše na Uhorsko sa postupne končilo a na obzore sa začali objavovať prvé náznaky nového veľkého
konfliktu.
Po smrti Ferdinanda I. Habsburského zaujal jeho miesto Maximilián. Pokoj na turecko-uhorskom pohraničí nenastal. Turci
znamenite využívali konflikty Habsburgovcov a uhorskej šľachty a stupňovali tlak na Uhorsko. Trpkú príučku zasadili Turci
obrancom Uhorska už spomenuté dobytie hradu Modrý Kameň v roku 1575. Hrad dobyli jednotky z troch tureckých
sandžakov. Turecké jednotky sa zhromaždili pri hrade Drégely na druhej strane rieky Ipeľ oproti Šahám. Modrý Kameň bol
slabo opevnený a mal len malú posádku. Veliteľom hradnej posádky bol Imrich Pribek, ktorý aj s hŕstkou obrancov ušiel na
Divín. Hneď po príchode tureckých jednotiek mu bolo jasné, že sa hrad neudrží bez pomoci zvonku. Adresoval okolitým
posádkam zúfalé prosby. Veliteľ preddunajského vojenského dištriktu Šimon Forgách zhromaždil početné vojsko, ale
neurobil pre záchranu Modrého Kameňa nič. Vojsko sa zhromaždilo pri Zvolene a Vígľaši.
Turci nelenili a využili neschopnosť uhorských dôstojníkov a proti Modrému Kameňu podnikli energický útok. Útočné
jednotky viedol skúsený veliteľ beg Kara Ali. Rozostavil svoje štyri delá a tri dni ostreľoval múry hradu. Následný nočný
útok nedokázali obrancovia zadržať a Modrý Kameň skončil v tureckých rukách. Tento úspech Turkov neuspokojil a
okamžite sa presunuli k hradu Divín. Ten sa nachádzal v rovnakom stave ako Modrý Kameň. Jeho posádka niekoľko dní
zúrivo odolávala a nakoniec sa pokúsila prebiť z hradu. Pri tomto výpade zahynula väčšina posádky. Súčasníci podozrievali
zo zrady Jána Balassu, ktorý podľa niektorých od žiaľu nad stratou svojich hradov v roku 1575 zomrel. Svoj úspech Turci
podčiarkli obsadením hradu Drieňov. Pre obrancov to bol hotový debakel a pritom Forgáchove jednotky táborili pri Vígľaši.
Napriek týmto neúspechom sa o obrane Uhorska viac rokovalo ako konalo. Účinnú obranu proti tureckým nájazdom sa
podarilo ako-tak vybudovať až v 90. rokoch. Základným problémom bol nedostatok financií, ktorý nedovoľoval najímať
dostatok skúsených žoldnierov. Chýbalo aj materiálne zabezpečenie jednotiek. Turci zatiaľ svojimi jednotkami spustošili a
vyrabovali desiatky obcí. Niektoré obce, ktoré boli viackrát vyrabované, platili Turkom dobrovoľne poplatky. Keďže však
Turci potrebovali zásoby potravín, rabovali aj spoplatnené dediny. O takejto výprave dostali oznam do Banskej Štiavnice od
bežca vyslaného z Pukanca, že Turci tiahnu vo veľkom počte od Plášťoviec smerom na Krupinu, Sv. Anton či Pukanec.
Banské mestá, ktoré sa teraz stali tureckým pohraničím, boli hlavným cieľom tureckej expanzie. Bohaté ložiská drahých
kovov dráždili tureckých veliteľov, ich hlavný tlak smeroval do tejto oblasti.
Výraznejší úspech zaznamenali uhorské jednotky až v bitke pri dedine Szikszó južne od Košíc (dnes mestečko v
Maďarsku). Turci vyberali v tejto oblasti čoraz vyššie poplatky, až to nakoniec zúfalí obyvatelia obce Szikszó nevydržali a
prestali platiť. Turci to pokladali za rebéliu a rozhodli sa mestečko exemplárne potrestať. Pri Pešti sa zhromaždila asi
osemtisícová turecká armáda pod vedením Kara Aliho. Turecká armáda došla k opustenému mestečku 20. októbra.
Onedlho ich ale prekvapil pri rabovaní príchod uhorských jednotiek. Turci boli sebavedomí a boli aj v početnej výhode.
Napriek dobrému postaveniu boli turecké jednotky prekvapené rozhodným útokom uhorských jednotiek. Tie zaútočili až
večer a bojisko bolo osvetlené ohňom z horiaceho mestečka. Veliaci turecký dôstojník bol zranený a jeho zástupca zabitý.
Napriek tureckej prevahe sa uhorské jednotky zmocnili tureckých diel a otočili ich proti ich majiteľom. Turecká jazda
zaváhala a ustúpila z bojiska zanechajúc pechotu vlastnému osudu. Bolo zabitých vyše 1700 Turkov a 400 ich víťazi zajali.
Toto víťazstvo bolo vzpruhou pre morálku cisárskych jednotiek.
Napriek čiastočnému úspechu sa nepodarilo úplne zabrániť tureckým vpádom. Obrana Uhorska sa však postupne
zlepšovala. Zásluhy na tom mal najmä veliteľ banského kapitanátu Mikuláš Pálffy. Na zlepšení celkovej situácie mali veľký
podiel aj úspechy habsburských vojsk na začiatku pätnásťročnej vojny. Najmä víťazstvo pri Pakozde ovplyvnilo situáciu na
dnešnom južnom Slovensku. Uhorské vojska dobyli Divín i Fiľakovo, odkiaľ podnikali nové útoky na turecké pozície.
Dobýjanie Nových Zámkov v roku 1685
Fiľakovo dobyl košický hlavný kapitán Karol Tieffenbach. Po štyroch dňoch bojov turecká posádka kapitulovala a bola
prepustená bez zbraní a eskortovaná k Sečanom. Séria úspechov pokračovala aj naďalej. Odvážnym výpadom k mestu
Sečany rozbili uhorské jednotky turecký vojenský tábor. Zničenie tureckých jednotiek v tomto sektore prinútilo Turkov
opustiť aj ďalšie oporné body ako Modrý Kameň, Drieňov, Hajnačku a pod. K týmto úspechom sa pridal aj banský kapitán
Pálffy, ktorý obsadil Sečany a o niekoľko mesiacov dobyl Novohrad. Pálffy svoje jednotky zhromaždil pri Nitre, rýchlym
pochodom dorazil k Novohradu a po krátkom obliehaní sa asi 450 tureckých vojakov vzdalo.
Ďalší vývoj bol pomerne nerozhodný, ale napokon sa šťastie opäť priklonilo na cisársku stranu. Významným úspechom
bolo dobytie pevností Vacov, Vyšehrad a Ostrihom. Na dobytí Ostrihomu mal zásluhu najmä skúsený cisársky veliteľ Karl
Mansfeld. So svojou armádou prekvapujúco prekročil Dunaj a pritiahol k Ostrihomu tak rýchlo, že sa Turkom nepodarilo
obranu posilniť. Preto pevnosť bola zraniteľná. Posádku sa snažila vyslobodiť asi šestnásťtisícová turecká armáda.
Habsburské vojská nedovolili Turkom preniknúť k obliehanej posádke a uštedrili im ťažkú porážku. Z tohto úžasného
víťazstva sa Mansfeld dlho neradoval. Onedlho zomrel na infekčnú chorobu. Dobytie Ostrihomu malo veľký ohlas v Európe.
Reťaz úspechov sa skončila porážkou habsburských vojsk pri Mezőkeresztesi. Po tejto porážke sa Turci opäť zmocnili
Jágra, čím došlo k ohrozeniu oblasti dnešného východného Slovenska. Ukázalo sa, že slabnúca osmanská ríša má ešte
armádu, ktorá vie hrýzť. Napriek dočasnému útlmu sa cisárskym vojskám ešte podarilo dobyť v roku 1597 Tatu a v
nasledujúcom roku aj Ráb. V období, keď mala prevahu cisárska armáda sa Turci pokúsili uzavrieť mier, no obe strany sa
nedohodli.
Kara Mustafa vo svojom stane pri začiatku obliehania Viedne
V roku 1599 zažilo územie dnešného Slovenska ďalší lúpežný vpád. Boli vyplienené desiatky dedín a tisícky ľudí
odvlečené do otroctva. Civilnému obyvateľstvu škodili aj žoldnierske skupiny, ktoré dezertovali a zmenili sa na lúpežné
bandy. Posledná fáza pätnásťročnej vojny z veľkej časti premrhala potenciál úspechov zo začiatku konfliktu. Došlo k
výrazným rozporom medzi cisárskymi a uhorskými veliteľmi, čo viedlo k oslabeniu protitureckej obrany. Povstanie Štefana
Bočkaja ešte viacej situáciu skomplikovalo a zamestnalo cisárske vojská, čo umožnilo Turkom opäť získať niektoré
pozície. V roku 1605 Turci dobyli Ostrihom. V tomto období už obe strany nevládali ďalej stupňovať konflikt a v roku 1606
uzavreli mier. Úspechy boli skromné, zato straty výrazné. Mnohé územia, ktoré sa podarilo od Turkov získať, boli také
zdevastované, že trvalo celé desaťročia, kým sa zacelili vojnové rany a obnovila hospodárska prosperita.
Ani po vyhlásení prímeria sa v pohraničí situácia neupokojila. Neustále dochádzalo k potýčkam medzi tureckými a
uhorskými posádkami. Turci bežne vypálili celé dediny, ba dokonca sa postupne začali objavovať aj menšie ťaženia s
cieľom obsadiť niektoré oporné body. V roku 1639 dobyli hrad Damasd a takmer získali Levice. V roku 1649 obsadili hrad
Drégely, ale po diplomatických protestoch hrad vrátili.
Najväčší incident sa odohral pri Veľkých Vozokanoch v roku 1652. Asi 4000 Turkov smerovalo údolím rieky Žitavy smerom
k Novým Zámkom. Pri Veľkých Vozokanoch sa im postavil do cesty Adam Forgách s asi 1200 mužmi. Postavili si
provizórne poľné opevnenie, za ktorým zaujali pozície a čakali na turecké jednotky. Turci niekoľkokrát zaútočili na
slabšieho, ale opevneného protivníka a boli krvavo odrazení. Stratili asi 600 mužov a museli ustúpiť. Zároveň prišli o celú
korisť a zajatcov.
Turecké posádky na hraniciach sa začali postupne aktivizovať. Do Uhorska prichádzali nové posily. Hovorilo sa o veľkej
výprave, ktorú má viesť sám vezír Ahmed Kőprülü. Tieto zvesti spôsobili nejednu vrásku na čele veliteľa novozámockej
pevnosti Adama Forgácha. V auguste 1663 sa dozvedel, že Turci sa zhromažďujú pri Ostrihome a chystajú sa obkľúčiť
Nové Zámky. Lenže k Forgáchovi sa vďaka nedokonalému spravodajstvu a prieskumu dostala aj nepravdivá zvesť, že cez
Dunaj prešla iba časť tureckej armády, pretože povodeň zničila most. Malá časť tureckých jednotiek tak bola odrezaná od
hlavných síl. Neoverená informácia spôsobila katastrofu.
Forgách sa rozhodol zničiť turecké sily pri Štúrove. S asi piatimi tisíckami vojakov sa vybral k Štúrovu, kde chcel prekvapiť
nepriateľa. Tam ho však čakala v bojovom postavení desaťtisícová turecká armáda. Pôvodný plán absolútne nevyšiel a
Forgách musel čeliť silnejšiemu protivníkovi za iných okolností, ako si to naplánoval. Napriek tomu zvádzalo uhorsko-
nemecké veľmi dlho vyrovnanú partiu. Nakoniec ale presila rozhodla. Väčšina uhorskej pechoty (2000 mužov) zostala na
bojisku, zatiaľ čo jazda sa zachránila ústupom. Turci sa rozhodli využiť úspech a kovať železo za horúca. Väčšia časť
novozámockej posádky bola zničená alebo rozptýlená. Turci okamžite postupovali k pevnosti Nové Zámky. Cestou obsadili
Šurany a začali obliehať pevnosť. Turecký veliteľ požiadal Forgácha o kapituláciu. Forgách samozrejme odmietol. Do
začiatku obkľúčenia sa mu podarilo zhromaždiť asi 3500 mužov a spoliehal sa aj na pomoc zvonku.
Bitka pri Veľkých Vozokanoch 26. augusta 1652
Obliehanie pevnosti sa začalo štandardným spôsobom. Turci si zabezpečili široký nástupný priestor. Obrancovia vypálili
predmestie, aby nemohlo slúžiť ako úkryt a pravidelne znepríjemňovali Turkom prípravy na obliehanie. Z pevnosti prenikli
poslovia, ktorí mali priviesť pomoc. Posily však neprichádzali. Postupne sa situácia obrancov zhoršovala. Turci zamerali
delostreleckú paľbu najmä na nedokončené bašty. Dňa 17. septembra prenikli janičiari za hradby a dokonca obsadili jednu
z bášt. Pevnosť napriek ťažkým stratám odolávala. Vďaka nešťastnej náhode spôsobenej nezodpovednou manipuláciou s
otvoreným ohňom vybuchla časť zásob pušného prachu. Zahynulo niekoľko desiatok obrancov a narušila sa časť hradieb.
Po tejto udalosti morálka obrancov rýchlo vyprchávala a nakoniec sa posádka vzdala. Veľkovezír prepustil celu posádku,
ktorá mohla odísť aj so zbraňami do Komárna.
Bitka pri Veľkých Vozokanoch
Pád pevnosti Nové Zámky mal pre obranu Uhorska ťažké následky. V krátkom čase bola dobytá cela skupina pevností a
opevnených bodov. Do tureckých rúk postupne padla Nitra, Levice, Hlohovec, Novohrad, Drégely, Bujak. Bolo zničené
rozsiahle územie západného Slovenska a Moravy. Až zima zastavila turecký postup. Na jar sa situácia stabilizovala.
Najväčšiu zásluhu má na tom Mikuláš Zrínsky svojimi víťazstvami na juhu Uhorska. Aj na území Slovenska došlo k
čiastočným úspechom. Cisársky generál de Souchés porazil Turkov pri Žarnovici, dobyl Nitru. Výrazným stretom bola
bitka pri Leviciach. Generál de Souchés tu porazil asi tridsaťtisícovú tureckú armádu. Turci stratili asi 6000 mužov, ale aj
cisárske jednotky mali ťažké straty. V roku 1664 pri St. Gottharde (dnes Maďarsko) porazil generál Montecuccoli tureckú
armádu. Za pár dní bol uzavretý Vašvársky mier, ktorý napriek úspechom cisárskych vojsk nebol pre Habsburgovcov veľmi
výhodný. Turci si podržali pevnosť Nové Zámky a Novohrad, čo malo negatívne dôsledky pre územie Slovenska. Z týchto
oporných bodov podnikali Turci lúpežné prepady po celom pohraničí. Len málokedy boli takéto rabujúce skupiny
zastavené. Civilné obyvateľstvo prinášalo v tomto období veľkú daň. Notorický známy je osud obce Poníky, ktorú Turci
prepadli v roku 1679. Len zabitých bolo 18 obyvateľov a viac ako tristo ľudí Turci odvliekli.
Adam Forgách
Bitka pri Veľkých Vozokanoch
Postupne sa však schyľovalo k rozhodujúcemu stretu medzi tureckými a
cisárskymi silami. Pyšný veľkovezír Kara Mustafa túžil pokoriť Habsburgovcov.
Na čele asi dvestotisícovej armády tiahol na Viedeň. Do rúk Turkov padala
jedna pevnosť za druhou. Turecká armáda pritiahla k mestu a začala ho
obliehať. Napriek vysokému počtu to už nebola impozantná turecká armáda z
predchádzajúcich rokov. Navyše obliehanie Viedne zburcovalo dovtedy nečinnú
Európu, ktorá poskytla Habsburgovcom pomoc. Viedni prišla na pomoc
armádna koalícia vedená poľským kráľom Jánom Sobieskim. Dňa 9. októbra
1683 došlo k rozhodujúcemu súboju, v ktorej kresťanské vojská porazili
tureckú armádu, ktorá začala v panike ustupovať od Viedne. Porážky na
bojisku odzrkadlili postupný úpadok tureckej ríše.
V roku 1684 sa sformovala Svätá liga, ktorá bola sformovaná proti Turecku.
Okrem habsburských krajín sa do nej zapojilo Poľsko, Benátska republika a
Rusko. Táto koalícia bola už nad sily vtedajšieho Turecka. V roku 1685 začali
habsburské vojská pod vedením Karola Lotrinského obliehať pevnosť Nové
Zámky. Polovica jednotiek však musela čoskoro odísť k Ostrihomu. Zvyšok
jednotiek s maršálom Caprarom na čele ďalej obliehal pevnosť. Caprara viedol
obliehanie veľmi energicky a nestrácal čas. Rozhodujúci útok sa uskutočnil
19. augusta. Cisárske jednotky prerazili do pevnosti a pobili väčšinu tureckej
posádky.
V októbri 1685 bol dobytý Ostrihom. Pevnosť sa vzdala po chabom odpore. Za pád Ostrihomu bol popravený turecký veliteľ
pevnosti paša Ibrahim. Ďalšie oporné body tureckej moci v Uhorsku boli obsadené v rýchlom slede. Cisárske jednotky
postupne dobyli Budín, Pécs a Jáger. V roku 1687 dokonca boli turecké jednotky porazené pri Moháči. V roku 1668 bol
obsadený stoličný Belehrad a Turci boli donútení opustiť Slavóniu. Definitívnu porážku utrpeli Turci v bitke pri Zente, kde
princ Eugen Savojský úplne rozdrvil tureckú armádu. Sultánovi nezostávalo nič iné len uzavrieť mier. Karlovacký mier potvrdil
oslobodenie takmer celého Uhorska od tureckej nadvlády. Éra tureckého bašovania na našom území, ale aj v celom
Uhorsku sa definitívne skončila.
Peter Klinko
Pevnosť Nové Zámky
Osmanská ríša bola porazená a až do prvej svetovej vojny sa ťahal jej úpadok a systematické vytláčanie z Európy. Napriek
tomu treba oceniť vojenské schopnosti Turkov v 15. a 16. storočí. Práve schopná vojenská organizácia umožnila Osmanskej
ríši zmeniť sa z nevýznamnej krajiny na svetovú veľmoc. Ako teda vyzerala vojenská organizácia Turkov v čase najväčších
úspechov?
Základom armády bola lénna jazda sipahíovia. Za službu v armáde dostávali dedičnú pôdu. Za dobré vojenské výkony mohli
postúpiť do vyššieho lénneho stavu. Vojenská povinnosť sipahíov bola veľmi prísna. Počas vojnového ťaženia museli povinne
nastúpiť službu. V boji tvorili sipahíovia obávané ľahké jazdectvo vyzbrojené lukmi a šípmi, kopijami a okrúhlymi štítmi. Tieto
lénne vojská viedli pašovia a berlegbegovia, čiže správcovia oblastí, z ktorej pochádzala lénna jednotka. Nižšími vojenskými
veliteľmi boli sandžakbegovia a alajbegovia. K jazdectvu ešte patrili moslimskí dobrovoľníci najímaní na čas vojny nazývaný
bešlü a gümüllü. Na druhej strane to obávané jazdectvo bolo tiež najľahšie zraniteľnou časťou tureckej armády. Ak nepriateľ
odolal prvým útokom tureckej jazdy, jazdecké jednotky vedeli často prepadnúť panike, ktorá komplikovala celej tureckej
armáde prípadný ústup
Neúspech pri Viedni roku 1683 znamenal zvrat na severnej hranici Osmanskej ríše
Pechota bola známa svojou bojovnosťou a disciplínou. Najznámejšími pešími jednotkami boli obávaní janičiari. Boli
vytvárané z odvlečených kresťanských detí, ktoré boli odmalička pripravované na vojenskú službu. Prešli tvrdým výcvikom a
celý život strávili vo vojenských táboroch. Nesmeli sa ženiť, piť alkohol ani hrať hazardné hry. Boli známi svojou tvrdou
disciplínou. Boli vyzbrojení lukmi, štítmi, jatagánmi (sečné zbrane), neskôr aj puškami. Boli považovaní za najspoľahlivejšie
turecké jednotky.
Elitné jednotky osmanskej armády a
neskôr jedna z najvplyvnejších vrstiev v
spoločnosti - janičiari
V tureckých posádkach slúžili aj reisi a azabi, teda moslimovia zbavení
povinnosti platiť dane. Tvorili jednotky s názvom džemaaty ( niečo ako roty -
160 mužov). Keď turecká armáda postupovala, tak ako jej predvoj pustošili
krajinu polovojenské bandy martalovci. Nepatrili k riadnemu vojsku a boli
známi najmä svojimi výčinmi. Nepravidelné vojsko tvorili aj akindžiovia.
Vyhýbali sa otvorenému boju a koristili v krajine.
Najkvalitnejšou zložkou tureckej armády boli delostrelci nazývaní topčovia. Za
jeden deň boli schopní odpáliť 25 rán z obliehacieho dela, čo bol v 16. storočí
veľký výkon. Veľký význam zohrávali tieto jednotky najmä pri obliehaní
pevností. K armáde patrili aj rôzne pomocné zbory, zbrojári, povozníci a
podobne. Postup armády v teréne mal prísne pravidlá. Turci vo veľkej miere
využívali prieskum. Pred hlavnými silami obvykle vo vzdialenosti päť hodín
jazdy postupovala asi jedna pätina armády, ktorá predstavovala predsunutý
oddiel. Veľmi často využívali v boji lesť, napríklad fingovaný ústup či pasce.
Boli ochotní obetovať malú jednotku kvôli úspechu celej armády. Pevnosti
dobýjali systematickým postupom. Obsadili oblasť okolo pevnosti, zistili
najslabšie miesta pevnosti, na ktoré sa zamerali a začali pevnosť obliehať.
Turecká vojenská sila začala slabnúť, len čo sa uvoľnili pomery v ríši.
Vnútorné rozbroje, slabí panovníci či hospodárske zaostávanie pôsobili na
kvalitu tureckej armády. Európske armády, pre ktoré bola spočiatku turecká
armáda silným protivníkom, sa postupne modernizovali a vyvíjali. Vývoj v
tureckej armáde podobne ako v celej ríši sa akoby zastavil v 16. storočí. Aj
preto profesionálne vojenské sily moderných absolutistických monarchií
postupne kvalitu polofeudálnej tureckej armády prevýšili.
Prišli sme až k porážke Osmanskej ríše, oslobodeniu Rakúsko-uhorskej monarchie od stáročného nepriateľa - Turkov.
Téme sa budeme ešte venovať v poslednej časti rozprávania Na hraniciach Osmanskej ríše, kde si povieme o obrane
Pukanca a jeho opevnení.
Zdroje :
Dangl, V.: Bitky a bojiská, Bratislava 1984
Czambel, S.: Dejiny Slovenska II., Bratislava 1987
Kováč, D.: Dejiny Slovenska, Bratislava 1998
HORVÁTH, Pavol - KOPČAN, Vojtech: Turci na Slovensku, Bratislava 1971
Dangl, V.: Vojenské dejiny Slovenska II., Bratislava 1995
