Duchovnosť
Počas XX. pukanských remeselníckych trhov pristúpila k nášmu informačnému stánku pani s otázkou: „Vidím, že ako hlavnú vec máte uvedenú Duchovnosť, máte ju napísanú veľkým písmom, považujete ju teda za najdôležitejšiu. Aká je tá vaša duchovnosť? Evanjelická či katolícka?“
Upadli sme trochu do rozpakov. Nad tým sme ešte nemali čas zamyslieť sa. Museli sme preto trochu premýšľať. Odpoveď sa nám ponúkla sama: Duchovnosť je len jedna, aj keď má nekonečne mnoho podôb.
Naše heslo na stánku znelo takto: NAŠÍM MOTTOM JE DUCHOVNOSŤ, vyjadrená pokorou a aktívnym vzťahom k životu. Mysleli sme si, že to takto bude stačiť. Ale nestačilo. Aj keď takúto otázku položil len jeden človek, vidno, že nad tým premýšľal. Preto ju skúsime využiť na iniciovanie trochu širšej odpovede.
Pre lepšiu názornosť nám na to môže poslúžiť film Wernera Herzoga, premietaný prvýkrát na Febiofeste v roku 2012, zvaný Cave of Forgotten Dreams (Jaskyňa zabudnutých snov). Je v 3D, takže možnosť uvidieť ho je len vo veľkých mestách. Ale stojí to zato vydať sa za ním. O čo v ňom ide?
V roku 1994 francúzsky archeológ Chouvet (vyslov: Šuve) s dvoma kolegami objavil v údolí francúzskej rieky Ardeche (vyslov: ardeš) jaskyňu s nástennými kresbami starými 32 tisíc rokov. Ide o objav najstaršieho umenia v ľudskej histórii, nebývalého dosahu a umeleckej hĺbky. Na steny jaskyne zuhoľnatenými papekmi vytiahnutými z ohniska, pri jeho blikajúcich plameňoch nakreslil neznámy umelec doby kamennej vtedajšie zvieratá spôsobom, ktorého výsledky aj dnes vyvolávajú hlboké pohnutie. Niektoré ukážky z nich uvádzame v tomto článku.
V tom čase bola doba ľadová, Alpy boli pokryté ľadovcom hrubým až tri kilometre a ľudia i zvieratá sa tlačili v údoliach riek a v úzkych pruhoch územia okolo nich. Žili kde sa dalo a ako sa dalo, predovšetkým v prirodzených úkrytoch, v jaskyniach.
V tej dobe jeden človek v jednej chvíli vstal od ohniska, pozrel sa na tancujúce odrazy plamienkov na stenách jaskyne a svojím duchovným zrakom si premietol všetko, čo videl vonku vo svojom krátkom živote, vytiahol z pahreby obhorený kus dreva a ním, často jedným ťahom, až do výšky dva a pol metra nakreslil svorky levov, stáda koní, boje nosorožcov i portréty jaskynných medveďov, tigrov a iných zvierat, tvoriacich jeho nebezpečný svet. Po ňom prišli ďalší umelci, lebo rozdiely v čase vzniku kresieb sú až päťtisíc rokov.
Upadli sme trochu do rozpakov. Nad tým sme ešte nemali čas zamyslieť sa. Museli sme preto trochu premýšľať. Odpoveď sa nám ponúkla sama: Duchovnosť je len jedna, aj keď má nekonečne mnoho podôb.
Naše heslo na stánku znelo takto: NAŠÍM MOTTOM JE DUCHOVNOSŤ, vyjadrená pokorou a aktívnym vzťahom k životu. Mysleli sme si, že to takto bude stačiť. Ale nestačilo. Aj keď takúto otázku položil len jeden človek, vidno, že nad tým premýšľal. Preto ju skúsime využiť na iniciovanie trochu širšej odpovede.
Pre lepšiu názornosť nám na to môže poslúžiť film Wernera Herzoga, premietaný prvýkrát na Febiofeste v roku 2012, zvaný Cave of Forgotten Dreams (Jaskyňa zabudnutých snov). Je v 3D, takže možnosť uvidieť ho je len vo veľkých mestách. Ale stojí to zato vydať sa za ním. O čo v ňom ide?
V roku 1994 francúzsky archeológ Chouvet (vyslov: Šuve) s dvoma kolegami objavil v údolí francúzskej rieky Ardeche (vyslov: ardeš) jaskyňu s nástennými kresbami starými 32 tisíc rokov. Ide o objav najstaršieho umenia v ľudskej histórii, nebývalého dosahu a umeleckej hĺbky. Na steny jaskyne zuhoľnatenými papekmi vytiahnutými z ohniska, pri jeho blikajúcich plameňoch nakreslil neznámy umelec doby kamennej vtedajšie zvieratá spôsobom, ktorého výsledky aj dnes vyvolávajú hlboké pohnutie. Niektoré ukážky z nich uvádzame v tomto článku.
V tom čase bola doba ľadová, Alpy boli pokryté ľadovcom hrubým až tri kilometre a ľudia i zvieratá sa tlačili v údoliach riek a v úzkych pruhoch územia okolo nich. Žili kde sa dalo a ako sa dalo, predovšetkým v prirodzených úkrytoch, v jaskyniach.
V tej dobe jeden človek v jednej chvíli vstal od ohniska, pozrel sa na tancujúce odrazy plamienkov na stenách jaskyne a svojím duchovným zrakom si premietol všetko, čo videl vonku vo svojom krátkom živote, vytiahol z pahreby obhorený kus dreva a ním, často jedným ťahom, až do výšky dva a pol metra nakreslil svorky levov, stáda koní, boje nosorožcov i portréty jaskynných medveďov, tigrov a iných zvierat, tvoriacich jeho nebezpečný svet. Po ňom prišli ďalší umelci, lebo rozdiely v čase vzniku kresieb sú až päťtisíc rokov.
Aký bol motív jeho činu? Komentár k filmu hovorí o duchovných pohnútkach jeho kresieb, lebo ich nemohol predať, vymeniť, vyberať vstupné v galérii. Peniaze ešte veľa tisícročí neboli. Musel nimi uspokojovať nejakú svoju veľmi dôležitú potrebu. Až o tridsaťdvatisíc rokov neskoršie Židia vtelili do záznamov o svojej histórii dôležité ponaučenie, že nielen chlebom živý je človek.
Medzi rôznymi ostatkami kostier zvierat sa v jaskyni našli aj hudobné nástroje - flauty s piatimi dierkami, na ktorých sa dajú zahrať melódie na dnešný spôsob. Existovali už aj náboženské predstavy a iste aj etika, čiže mravy, ktoré sa predtým i potom vyvíjali až podnes a budú sa vyvíjať ďalej. Človek nemal toľko neprírodných obmedzení, ale ani podnetov ako dnes. Musel sa stotožniť s prírodou, videl v nej svoj osud aj jedinú šancu na prežitie. Ešte nebol pánom tvorstva. Ešte nebol stvorený. Ale už pocítil a rozpoznal v sebe nehmotnú silu, svojho ducha. Okolie aj zvieratá prijímal ako seberovného a silného partnera. Určite im prisudzoval rovnaké vlastnosti aké má on. Určite to nebol barbar. Barbarmi sa ľudia stali až keď vznikli rody, kmene a ríše a začali proti sebe bojovať. Barbari boli vždy tí druhí.
Medzi rôznymi ostatkami kostier zvierat sa v jaskyni našli aj hudobné nástroje - flauty s piatimi dierkami, na ktorých sa dajú zahrať melódie na dnešný spôsob. Existovali už aj náboženské predstavy a iste aj etika, čiže mravy, ktoré sa predtým i potom vyvíjali až podnes a budú sa vyvíjať ďalej. Človek nemal toľko neprírodných obmedzení, ale ani podnetov ako dnes. Musel sa stotožniť s prírodou, videl v nej svoj osud aj jedinú šancu na prežitie. Ešte nebol pánom tvorstva. Ešte nebol stvorený. Ale už pocítil a rozpoznal v sebe nehmotnú silu, svojho ducha. Okolie aj zvieratá prijímal ako seberovného a silného partnera. Určite im prisudzoval rovnaké vlastnosti aké má on. Určite to nebol barbar. Barbarmi sa ľudia stali až keď vznikli rody, kmene a ríše a začali proti sebe bojovať. Barbari boli vždy tí druhí.
Čo teda bol tento náš predok? Čo bolo pre neho päťtisíc rokov? Nič! Čas neexistoval. História vznikla až o tridsaťdvatisíc rokov neskoršie v dobe renesancie. Tento nález ako svedectvo o tomto čase, o dobe kamennej, je výnimočný tým, že je to nález najstaršej duchovnej činnosti človeka a jeho úroveň dotýkajúca sa geniality svedčí o tom, že duchovnosť je prirodzená línia, ktorá sprevádza človeka tak dlho ako jeho snaha zdokonaľovať výrobné nástroje a zlepšovať svoju materiálnu pozíciu. Nebola to žiadna revolúcia vo vývoji ľudského rodu, neboli to ani Dännikenovi prišelci z iných planét či poslovia z nebies. To všetko prišlo neskoršie. Človek v tej dobe však už mal za sebou pár miliónov rokov vývoja a vtedy (možno už predtým, ale o tom nemáme doklad) pocítil akési nutkanie pozrieť sa do svojho vnútra a akoby náhodou tam objavil celý vesmír už vtedy zdedený po predkoch a ešte niečo navyše - svoju individuálnu genialitu, ktorá mu umožnila vykonať toto veľké dielo.
Vďaka tomuto nálezu sa vedci snažia lepšie spoznať túto dobu. Študujú reakcie rôznych kmeňov na nižšom materiálnom stupni vývoja vrátane austrálskych aborigénov. Keď jednému z nich predložili staré kresby jeho predkov, zdali sa mu dosť narušené časom a on ich začal obnovovať. Na otázku, prečo to prekresľuje, odpovedal: „To nie ja, to moja ruka.“
Vďaka tomuto nálezu sa vedci snažia lepšie spoznať túto dobu. Študujú reakcie rôznych kmeňov na nižšom materiálnom stupni vývoja vrátane austrálskych aborigénov. Keď jednému z nich predložili staré kresby jeho predkov, zdali sa mu dosť narušené časom a on ich začal obnovovať. Na otázku, prečo to prekresľuje, odpovedal: „To nie ja, to moja ruka.“
Človek je súčasťou prírody a vyvíjal sa v jej lone viac ako tri milióny rokov. Priami predkovia človeka sa potom objavili zhruba pred miliónom rokov. Je mnoho vyhynutých línií, ktoré po sebe nezanechali žiadny duchovný odkaz. Možno preto vyhynuli.
Dnešný človek je ako druh nazývaný Homo sapiens a jeho línia sa vyvíja dvestoosemdesiattisíc rokov. Jeho hlavnou vlastnosťou je schopnosť myslieť a racionálne konať, aj keď to pre všetkých jednotlivcov vždy neplatilo a neplatí. Vedci hovoria, že mozog človeka sa finalizoval do súčasnej podoby už pred dvestotisíc rokmi. Všetko ostatné je vraj len nadobudnutá skúsenosť. Tá je však nekonečná a skončí až s človekom. V porovnaní s tým, že veda existuje len dvestopäťdesiat rokov, toho stále ešte vieme veľmi málo, aj keď sa nám niekedy zdá, že už by to hádam v niektorých oblastiach aj stačilo.
Preto, podľa autorov filmu, by sa človek múdry mal nazývať skôr Homo spiritualis - človek duchovný. Nie vari preto, že by človek v celej svojej histórii duchovnosťou prekypoval, správal sa podľa duchovných a prírodných kánonov, nehneval bohov, bol mravný, hovoril pravdu, nekradol, nevraždil, nesmilnil, zachovával božie i ľudské zákony, ale preto, že mnohé z toho, v čom človek takzvane hreší, do duchovnosti vôbec nepatrí, alebo obrátene povedané hriechy sú opakom duchovnosti. To nie ja hreším, hovorí Homo sapiens, to moja ruka. Hriech je porušenie duchovných princípov, na základe ktorých sa po celé desiatky tisíc rokov existencie človeka vytvárala jeho morálka. Jej základ tkvie v zraniteľnosti telesnej schránky človeka, ktorá je v ostrom protiklade k nesmrteľným výkonom jeho mozgu.
Na začiatku sme povedali, že duchovnosť je len jedna, aj keď má nekonečne mnoho podôb. Preto sa dá na záver uviesť známy výrok nemeckého filozofa Kanta (1724-1804): Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a rastúcim obdivom a úctou, čím častejšie sa nimi zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.
Dnešný človek je ako druh nazývaný Homo sapiens a jeho línia sa vyvíja dvestoosemdesiattisíc rokov. Jeho hlavnou vlastnosťou je schopnosť myslieť a racionálne konať, aj keď to pre všetkých jednotlivcov vždy neplatilo a neplatí. Vedci hovoria, že mozog človeka sa finalizoval do súčasnej podoby už pred dvestotisíc rokmi. Všetko ostatné je vraj len nadobudnutá skúsenosť. Tá je však nekonečná a skončí až s človekom. V porovnaní s tým, že veda existuje len dvestopäťdesiat rokov, toho stále ešte vieme veľmi málo, aj keď sa nám niekedy zdá, že už by to hádam v niektorých oblastiach aj stačilo.
Preto, podľa autorov filmu, by sa človek múdry mal nazývať skôr Homo spiritualis - človek duchovný. Nie vari preto, že by človek v celej svojej histórii duchovnosťou prekypoval, správal sa podľa duchovných a prírodných kánonov, nehneval bohov, bol mravný, hovoril pravdu, nekradol, nevraždil, nesmilnil, zachovával božie i ľudské zákony, ale preto, že mnohé z toho, v čom človek takzvane hreší, do duchovnosti vôbec nepatrí, alebo obrátene povedané hriechy sú opakom duchovnosti. To nie ja hreším, hovorí Homo sapiens, to moja ruka. Hriech je porušenie duchovných princípov, na základe ktorých sa po celé desiatky tisíc rokov existencie človeka vytvárala jeho morálka. Jej základ tkvie v zraniteľnosti telesnej schránky človeka, ktorá je v ostrom protiklade k nesmrteľným výkonom jeho mozgu.
Na začiatku sme povedali, že duchovnosť je len jedna, aj keď má nekonečne mnoho podôb. Preto sa dá na záver uviesť známy výrok nemeckého filozofa Kanta (1724-1804): Dve veci napĺňajú myseľ vždy novým a rastúcim obdivom a úctou, čím častejšie sa nimi zaoberá: hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.
Prvotná podoba duchovnosti, ktorú poznáme, je tá, ktorá iniciovala zrod nádherných kresieb v jaskyni Chouvet, ako sa na počesť svojho objaviteľa teraz nazýva a ktorá bola aj jednou z dvoch hlavných príčin, že naša línia ľudského rodu došla po 29 tisícoch rokov do historického obdobia, tj. do Sumerov a Egypťanov (3,5 - 3,0 tisíc rokov pred n. l.), keď sa začali písať dejiny starovekých civilizácií v Stredomorí a Grékov (1000 rokov pred n. l.), keď sa začali písať aj dejiny európskej civilizácie a v nej pred viac ako tisícročím nakoniec aj Slovenska.
Túto podobu duchovnosti sme mali na mysli. Tá nemôže byť len židovská, katolícka či evanjelická alebo moslimská. Odvodene však také duchovnosti môžu samostatne existovať, dokiaľ si neprekážajú vzájomne. V histórii to nie vždy bolo tak a ani dnes to nie je samozrejmosť. Na vine je náboženský a politický fundamentalizmus a rasizmus. Vzájomné vymedzovanie náboženstiev a civilizácií voči sebe možno prekonať len na základe tej duchovnosti, ktorá umožnila preklenúť dosiaľ všetky krízy ohrozujúce existenciu človeka. Z tej všetci čerpajú a podľa nej korigujú svoje správanie.
V tejto duchovnosti tkvie podstata zachovania ľudstva aj do budúcnosti a tú vyznávame v mnohých podobách.
Komenský, pretože bol pedagóg, o tom pred štyristo rokmi povedal inými slovami zhruba toto: Všetky protivenstvá, ktoré pramenia z ľudí z rôznych prostredí, možno prekonať len lepším vzdelaním. Kiež by sme k tomu speli!
Túto podobu duchovnosti sme mali na mysli. Tá nemôže byť len židovská, katolícka či evanjelická alebo moslimská. Odvodene však také duchovnosti môžu samostatne existovať, dokiaľ si neprekážajú vzájomne. V histórii to nie vždy bolo tak a ani dnes to nie je samozrejmosť. Na vine je náboženský a politický fundamentalizmus a rasizmus. Vzájomné vymedzovanie náboženstiev a civilizácií voči sebe možno prekonať len na základe tej duchovnosti, ktorá umožnila preklenúť dosiaľ všetky krízy ohrozujúce existenciu človeka. Z tej všetci čerpajú a podľa nej korigujú svoje správanie.
V tejto duchovnosti tkvie podstata zachovania ľudstva aj do budúcnosti a tú vyznávame v mnohých podobách.
Komenský, pretože bol pedagóg, o tom pred štyristo rokmi povedal inými slovami zhruba toto: Všetky protivenstvá, ktoré pramenia z ľudí z rôznych prostredí, možno prekonať len lepším vzdelaním. Kiež by sme k tomu speli!
Ladislav Maľa
