Čo je Evangelii gaudium pápeža Františka?
Pod názvom Katolícka cirkev na križovatke? publikoval český teológ Drahomír Suchánek úvahu o rozsiahlom materiáli pápeža Františka Evangelii gaudium, ktorý bol zverejnený koncom minulého roka. Je to dokument, ktorý naznačuje úvahy pápeža, akým smerom a s akými prioritami by sa mala katolícka cirkev ďalej uberať. Predpokladáme, že katolícki veriaci boli s ním oboznámení. Pretože postavenie hlavy katolíckej cirkvi v dnešnom svete budí záujem aj u ostatnej svetovej verejnosti, považujeme za užitočné našich čitateľov s týmto dokumentom a otázkami jeho realizácie v krátkosti zoznámiť.
Redakcia
Evangelii gaudium
Autor píše, že tento dokument je výzvou pre všetkých, ktorých sa to dotýka a pápež tak spĺňa s ním spojené očakávania, že sa pokúsi o niečo, čo by mohlo katolícku cirkev posunúť ďalej pri hľadaní odpovedí na riešenie dôležitých problémov. Tým sa hlava cirkvi dostáva do stredu pozornosti nielen novinárov, ale aj obyčajných ľudí, ktorých život cirkev nejakým spôsobom ovplyvňuje.
Evangelii gaudium (po slovensky Radosť evanjelia) je apoštolská exhortácia, výzva k úvahám, premýšľaniu, diskusii a činom, ktorú vydal pápež František 24. novembra 2013 pri zakončení Roka viery. Má viac ako 200 strán a je písaná po španielsky. Skladá sa z úvodu a piatich kapitol:

1. Misionárska premena cirkvi
2. Kríza správania komunity
3. Zvesť evanjelia
4. Sociálne rozmery evanjelizácie
5. Evanjelizátori majúci Ducha

Motiváciou a smerovaním sa dokument hlási k misionárskej práci a šíreniu kresťanského učenia všade vo svete. To je stála úloha všetkých kresťanských cirkví. Nové v tomto smere je nielen to, že pápež definuje vybrané dôležité okruhy a navrhuje vhodný postup ich riešenia, ale aj to, že vyjadruje svoje predstavy o budúcnosti a prioritách katolíckej cirkvi.
Už začiatok exhortácie, kapitola Misionárska premena cirkvi, prináša mnoho zásadných tvrdení o nutných zmenách vo fungovaní a cieľoch cirkevnej štruktúry. Podľa pápeža má byť cirkev hlavne otvorená, hľadať skôr podstatu než často už vyhasnuté formy a byť stále pripravená na kritické posúdenie svojho vlastného konania. Cirkevné predpisy a normy nesmú byť prekážkou a nástrojom obmedzení a cirkev nemožno prezentovať ako exkluzívny klub morálne dokonalých ľudí.
Všetky vonkajšie prejavy cirkvi a zmysel jej činov musia smerovať k človeku a jeho potrebám. Spovednica nemôže byť mučiarňou, sviatosti privilégiom a kostoly getom pre tých, čo splnia všetky uložené povinnosti, hovorí pápež.
Druhá kapitola je analýzou súčasnej spoločnosti a korešponduje s jej kritikou, ktorú poznáme z úst predchádzajúcich pápežov, ale dôrazom a snahou o konkrétne pomenovanie nedostatkov ide ďalej. Pápežovi najviac prekáža degradácia dôstojnosti človeka, z ktorého sa stal spotrebiteľ a keď ho už nemožno využiť, stáva sa odpadom. Dnešný ekonomický systém považuje za koreň nespravodlivosti a zbožštenie peňazí za príčinu vedúcu k rozkladu medziľudských vzťahov a rozvoju záporných javov, ako je korupcia, finančné špekulácie či nekontrolovateľný egoizmus, na čo najviac doplácajú rodiny a vrstvy chudobných.
V druhej časti kapitoly vyjadruje pápež svoj názor, ako by sa mali katolíci správať. Kritizuje tých, ktorí sa pokladajú za lepších ako je ostatná časť spoločnosti s chybami, ktorí usilujú o obdiv okolia, zotrvávajú v mŕtvom tradicionalizme a preháňajú starostlivosť o liturgiu. Dôraz kladie na zvýšenú úlohu laikov a žien v cirkvi a upozorňuje kňazov a biskupov, že svätenie im nedáva moc nad ostatnými členmi cirkvi.
Štvrtá kapitola hovorí o ústrednej téme pápežovho pontifikátu, o sociálnom rozmere evanjelizácie a o vzťahu k chudobným a biednym. František tu vyjadruje svoje pevné presvedčenie, že cirkev má  poslanie všímať si  v prvom rade tých, ktorí trpia a sú nejako znevýhodnení. Evanjelizácia a hlásanie kresťanstva sú úzko spojené so sociálnou realitou, čo je hlavným cieľom misionárskej práce. Chudobní nesmú zostať teologickou kategóriou, ale praktickým vyústením činnosti cirkvi, ktorá sa nesmie báť poukazovať na sociálnu nespravodlivosť.
Koniec je venovaný vzťahom k iným kresťanským cirkvám a náboženstvám. Pápež nepochybuje o možnosti vzájomného pozitívneho ovplyvňovania sa. Oslovuje moslimské krajiny a pokorne ich žiada, aby umožnili kresťanom takú náboženskú slobodu, akú majú prívrženci islamu v západných štátoch.

Je to kontinuita a či zlom?
Napriek širokému záberu celosvetových problémov je to interný dokument katolíckej cirkvi, ktorý má riešiť predovšetkým hlásanie kresťanského posolstva vo svete ako východisko nového chápania princípov ekonomickej spravodlivosti a ich presadzovania v praxi.
V tej súvislosti je zaujímavé pozrieť sa na obraz katolíckej cirkvi, ktorý si pápež František v tomto obsiahlom materiáli načrtol, či, ako on sám hovorí, vysníval. Možno tu je prvý zlom v poňatí pápežského slova - už to nie je nárok na neomylnosť či úplnosť vyčerpania látky, ale podnet na premýšľanie a diskusiu. Doterajšia prax tzv. učiteľského úradu cirkvi vyznievala opačne - pápež v úrade poučuje a dáva záväzné odpovede.
Pápežova ideálna cirkev je otvorená, komunikatívna, bez zbytočných formalizmov, v rozumnej miere decentralizovaná, naplnená milosrdenstvom, hľadajúca chudobných a znevýhodnených. Všetko by malo byť orientované na šírenie radostnej zvesti o príchode Boha, ktorý chce ľudí zachrániť.
Potom prichádzajú slová, ktoré v kontexte histórie znejú (aspoň ušiam nekatolíkov) neuveriteľne. Treba odstrániť, hovorí pápež, všetky nefunkčné a prekonané formy, znovu nájsť podstatu kresťanského učenia a uvedomiť si, že Božie milosrdenstvo je dôležitejšie ako zachovanie predpisov a zákonov. Pápež nevníma cirkev ako spoločenstvo dokonalých a pre dokonalých, skôr naopak, chce z nej urobiť prístav pre tých, čo majú starosti a problémy. Cirkev im musí pomáhať a nie ich odrádzať mnohými obmedzeniami.
Pápež výslovne zopakoval, že mu je milšia „cirkev poškodená, ranená, špinavá, pretože vyšla do ulíc, skôr než cirkev, ktorá ochorela od uzavretosti a pohodlnosti a drží sa vlastných istôt“ (čl. 49). O zmenu žiada predovšetkým cirkevné inštitúcie a klerikov, ktorí by mali riadiť činnosť cirkvi. Počuť od hlavy katolíckej cirkvi, že „prehnaná centralizácia miesto pomoci komplikuje život cirkvi“ (čl. 32) alebo, že nemožno „spojovať autoritu sviatostí klerikov s mocou“ nad zostatkom veriacich (čl. 104), je prinajmenšom netradičné.

Môže takáto reforma cirkvi obstáť?
Zaujímavá je odpoveď českého teológa, ktorý žije vo veľmi konkurenčnom prostredí s odťažitým vzťahom väčšinovej ateistickej spoločnosti k cirkevným inštitúciám a predovšetkým ku katolíckej cirkvi: Už prvé kroky pápeža Františka vyvolali otázku, či bude schopný presadiť aspoň určité zmeny v zabehnutom a voči zmenám odolnom organizme katolíckej cirkvi. Priznáva, že si napriek sympatiám k pápežovmu počínaniu veľmi nepripúšťal možnosť zásadne zmeniť štruktúru a myslenie katolíckej hierarchie. Pápežská exhortácia ho však predsa len trochu naklonila k takej možnosti. Dôvody sú dva: je to obsah a  priebojnosť Františkových úvah, ale hlavne štýl ich prezentácie a použitá metóda argumentácie.
Hovorí, že pápež pri všetkom volaní po zmenách zostáva dôsledne verný cirkevnej tradícii a svojim predchodcom na pápežskom stolci, ako aj cirkevným dokumentom z posledného obdobia. Ak kritizuje tradicionalizmus či formalizmus, vždy sa zaštíti nespochybniteľnou autoritou katolíckej teologickej tradície - Tomášom Akvinským. Stále sa pohybuje vo vymedzenom poli osvedčenej katolíckej náuky, nie je to taký novátor, ktorého by sa dalo odbyť poukazom na nevhodné novoty. Pápež rozpráva stále tým istým „katolíckym“ jazykom, len v ňom nachádza nové dôrazy a čiastočne ho novým spôsobom interpretuje. Z tohto pohľadu je možné pripustiť, že by mohol naštartovať postupnú vnútornú premenu cirkvi.
Musíme si však uvedomiť, hovorí ďalej, že všetky prípadné zmeny budú určite narážať na zabehnuté mechanizmy a stereotypy myslenia nositeľov cirkevných úradov, ale aj väčšiny veriacich. Podľa neho predovšetkým európsky katolicizmus nedokázal včas zachytiť spoločenské zmeny a stratil kontakt s väčšinou spoločnosti. Jeho organizačná štruktúra a štýl práce už nezodpovedá potrebám doby, katolícka cirkev prestala oslovovať väčšinu spoločnosti a, ako so znepokojením pripomína pápež, ani jej to veľmi neprekáža. Uzatvorila sa trochu do seba, vytratil sa jej misijný zápal a sústredila sa na obsluhu nepočetného zástupu tých, ktorí prijali, aspoň navonok, jej pravidlá hry.
Stojí pred nami otázka, či je cirkev mentálne a personálne pripravená na zásadnú ozdravnú kúru. Jej vnútorná slabosť a neistota totiž spôsobujú, že sa obáva neschopnosti udržať celý ozdravný proces pod kontrolou. Pápežove výzvy sú pre väčšinu kňazov a biskupov nepochybne inšpiratívne, ale len málokto sa asi odváži urobiť prvý krok „do prázdna“.
Ďalej sa autor vyjadruje k špecifickej situácii českej katolíckej cirkvi, ktorá vníma svoje slabé postavenie a usiluje sa o dôstojné zapojenie do riešenia celospoločenských tém. Zatiaľ však nebola schopná obhájiť svoju „užitočnosť“ a nedôstojné ťahanice o cirkevný majetok ju zrejme opäť zrazia na kolená. Celý problém cirkevného majetku je však v porovnaní s neschopnosťou otvoriť sa a začať bez predsudkov komunikovať s veriacou i neveriacou spoločnosťou skôr zanedbateľná, súdi Drahomír Suchánek na záver.
Ešte malá poznámka redakcie:
Snahou ovplyvniť svet zmenami v katolíckej cirkvi pápež nastoľuje veľmi ambicióznu úlohu. Aj keď sa dnes zdá dvojtisícročný tradicionalizmus katolíckej cirkvi neprekonateľný, za určitých okolností je zmena celibátu, vzťahu k potratom a sväteniu žien jednoduchšia ako zmena tej časti ekonomického systému, ktorá plodí v dnešnej podobe
(a vždy plodila aj v minulosti) veľké sociálne problémy. Možno to chápať aj tak, že katolícka cirkev sa má stať aktívnym bojovníkom za sociálnu spravodlivosť vo svete  väčšou účasťou a nasadením. Bol by to zlom aj v individualistickej orientácii viery na večný život a spasenie jednotlivca, ktorá by tým dostala širší rozmer.
Volanie po otvorení sa svetu a po začatí diskusie i vlastná diskusia môže dať mnoho užitočných poznatkov, ak  nebude chcieť byť vedená len v medziach katolíckej teológie. Dotkne sa veriacich aj cirkvi, jej minulosti i budúcnosti a narazí na mnoho predvídateľných i nepredvídateľných prekážok a zábran. Ale napriek obavám je to vec nanajvýš potrebná a je dobre, že s ňou hlava najväčšej kresťanskej cirkvi prichádza. Nikdy nie je neskoro naštartovať procesy, ktoré pretrvajú funkčné obdobie nejedného pápeža. Bolo by to dobré, naša civilizácia by to prijala ako počin a nádej svojej duchovnej obnovy. Ak diskusia nepríde, stane sa táto exhortácia vnútornou záležitosťou katolíckej cirkvi, predovšetkým vysokého kléru, a veriaci katolíci i nekatolíci stratia o ňu záujem a budú sa zaoberať sami sebou ako predtým.
ÚvodMapa webu