Karol Láni /Lány, Lányi/ (*18.12.1812 Pukanec-†23.5.1856 Gbely), rímskokatolícky kňaz, významný historik a pedagóg zemianskeho pôvodu. Študoval na gymnáziách v Kremnici (1821-1828), v Ostrihome (1828-1829), pokračoval štúdiom filozofie v Trnave (1829-1831). V Trnave a v Budapešti (1831-1835) študoval na kňazskom seminári a v roku 1836 bol vysvätený za kňaza. Primície mal 26.10.1837 v Pukanci. Počas celého života sa veľmi rád vracal do Pukanca. Tu bol jeho najbližším priateľom a dôverníkom rímskokatolícky farár Juraj Fischer (1795-1873). V rokoch 1837-1840 sa stal kaplánom v Marianke, potom v Bratislave v kostole Najsv. Spasiteľa (1840-1842). Doktorát z filozofie obhájil 30.9.1842 v Budapešti. Od roku 1842 bol členom Uhorskej kráľovskej spoločnosti lekárov a prírodovedcov v sekcii prírodovednej, zemepisnej a astronomickej. V Trnave na tamojšom gymnáziu bol v roku 1842 menovaný profesorom histórie. O dva roky sa stal kustódom ostrihomskej kapitulskej knižnice v Trnave. Cestoval po univerzitách Európy (Nemecko, Francúzsko, Anglicko, Taliansko). V roku 1845 bol vyslaný kniežaťom prímasom Kopácsym na cesty, aby sa dozvedel o spôsobe vysokoškolského štúdia a prebádal otázky zmiešaných manželstiev, riešenie ktorých bolo v Uhorsku v tom čase veľmi žiaduce. Navštívil napr. Daniela Ó Conella (6.8.1775-15.5.1847), ktorý bol írskym politickým vodcom v boji za emancipáciu írskych katolíkov. Po návrate sa stal profesorom v trnavskom seminári. Prednášal dejiny, neskôr matematiku, fyziku a gréčtinu. Vykonával aj funkciu konzistórneho notára. V roku 1847 sa stal dopisujúcim členom Uhorskej vedeckej akadémie. Mal vynikajúce jazykové vlohy - ovládal 12 rečí . Svoju literárnu tvorbu začal náboženskými dielami, neskôr ho zaujala história. Tlačou vydal okolo 20 kníh.
Karol Láni
Jeho najvýznamnejším dielom boli popularizačné dejiny Uhorska Dejiny starovekého ľudstva, ktoré sa používali ako gymnaziálna učebnica pre slovenské stredné školy na celom území Uhorska, za čo bol odmenený zlatou cisárskou medailou a odmenami z Horváthovskej základiny i z fondu Uhorskej akadémie vied. Láni bol tiež objaviteľom starej listiny (regule klarisiek z roku 1519), neskôr nazvanej ako Lániho kódex. Viaceré jeho práce z uhorských i cirkevných dejín zostali v rukopise. Do roku 1848 písal svoje diela trojjazyčne (latinsky, maďarsky, nemecky), po revolúcii písal výlučne po slovensky. Celý svoj život udržiaval vrelé priateľské vzťahy s významnými slovenskými literátmi (Hollý, Kollár, Sládkovič), dovolával sa tiež vedeckej autority Šafárika a názorov Mickiewicza. Od roku 1848 do roku 1849 bol administrátorom farnosti v obci Trstín a Šoporňa. V rokoch 1849-1853 pôsobil ako knihovník, archivár, profesor gréčtiny a ako notár trnavského vikára. V roku 1842 dostal poverenie presťahovať mimoriadne cennú ostrihomskú kapitulskú knižnicu z Trnavy do Ostrihomu. Svoju trvalú pastoráciu chcel začať v blízkej Tekovskej Novej Vsi, čo mu nevyšlo, dostal však významnú faru v Gbeloch, kde bol ustanovený 28.10.1853. Jeho veľké plány prerušila predčasná smrť 23.5.1856 vo veku 43 rokov a 5 mesiacov. Lániho matka Terézia Gáborová sa stihla s ním zaživa rozlúčiť a po pohrebe dala synovi na hrob kovový kríž so slovenským nápisom, ktorý neskôr historik Knauz v roku 1873 s prispením ostrihomskej kapituly a priateľa farára Matejku vymenil za latinský nápis v mramore.
