Keď píšeme o našich predkoch, dejateľoch, ktorí sú spojení s Pukancom narodením, alebo pôsobením v ňom, nezabúdame ani na našich súčasníkov, ktorí sú jeho ozdobou dnes. Je pravda, že o nich sa ťažšie píše, nevieme obsiahnuť ich dielo a necítime sa na to, aby sme hodnotili ich prácu, tobôž celé dielo. Na pochvalu si netrúfame, lebo nie sme k tomu povolaní.
Musíme to vziať z inej strany - ako ich ctitelia, ktorých nadchlo niečo z toho, čo títo naši súčasníci v živote vytvorili a stále vytvárajú.
Aj napriek tomu, že nás čas predbehol, lebo tento článok bol napísaný ešte v novembri 2013 po mojej trojhodinovej návšteve u Kadlečíkovcov , môžeme o Ivanovi hovoriť v prítomnom čase, pretože u neho je to naopak - telo odchádza, ale duch zostáva tu medzi nami, ktorí máme možnosť aspoň časť jeho posolstva uchopiť, posolstva, ktoré nás presvedčuje svojou pravdou, lebo to bol človek, ktorý považoval život v pravde a mravnosti za samozrejmosť. Preto hovorme tu o ňom v prítomnom čase. Jeho tvorba je našim stálym duchovným potenciálom, z nej môžeme všetci čerpať.
Ivan Kadlečík aj ako spisovateľ je predovšetkým básnik. Preto má jeho tvorba takú zvláštnu farbu a intímne prítmie, že človek má dojem, že číta o sebe, o svojich tajných zážitkoch a nevysloviteľných prianiach.
Pre Kadlečíka básnika sú dôležití jeho predkovia a prapredkovia, lebo básnikom môže byť len ten, kto má talent, to sa nedá naučiť. A talent sa alebo dedí, alebo nejakou nevysvetliteľnou kombináciou genov predkov vzniká práve u tohto určitého jednotlivca a nie u žiadneho iného. Básnik a spisovateľ Kadlečík je z matkinej strany Pukančan. Matka Olga Cibulková predstavuje ôsmu generáciu tej vetvi rodu, ktorá vychádza z Jakuba Cibulku, narodeného pred rokom 1620, ktorý býval aj pukanským starostom. Písomne doložený je v nasledujúcej generácii Gašpar Cibulka (1644 - 1723), praotec všetkých pukanských Cibulkovcov, evanjelických aj katolíckych. Tento rodostrom máme písomne doložený. Priamych predkov v tomto rode má 77. Celkom bolo potomkov Gašpara Cibulku za uplynulých 380 rokov na 600 a to nie sú zďaleka všetci.
Vďaka tomu, že sa jeho otec, 38 ročný evanjelický farár Bohumil Kadlečík (1895 - 1962) zadíval do očí svojej žiačky Olgy Cibulkovej (1906 - 1961) a v roku 1933 sa v Žemberovciach vzali, sa po prvom bratovi Jánovi, ktorý zomrel, narodil Ivan, ktorého pokrstili ešte Bohumilom, po otcovi. Po ňom by mal byť Čech, ale to je problém, ktorý on sám vysvetľuje v jednej zo svojich knižiek, keď argumentuje, kto všetko sa vyskytoval v jeho otcovskej línii. Je tam Nemka či Židovka(?), Maďar a možno ďalšie národnosti, ktoré sa vo vtedajšej Európe voľne pohybovali.
Celkom pozitívne je zaznamenané v rodinnej tradícii, že akýsi protestant Kadlečík so siedmimi synmi po bitke na Bielej hore (1620) prišiel do Veľkých Levár, odkiaľ sa jeho potomstvo rozšírilo po Trenčianskej stolici. V tej dobe už boli Cibulkovci v Pukanci asi 180 rokov, ako píše, „podľa indícií archívnych materiálov moji predkovia po praslici, teda z matkinej strany, prišli do banského mesta Pukanec v čase vlády Jana Jiskru (na Slovensku) po husitských bojoch v pätnástom storočí“. Je vidieť, že boli doby, keď bolo na Slovensku lepšie ako v Čechách, lebo sem utekali Česi do bezpečia pred vojnami a náboženským útlakom. Dôvodom tohto pohybu na Slovensko, vtedy do Uhier, bola väčšia náboženská sloboda ako v Čechách a jazyková blízkosť. Šli sem inak zmýšľajúce ale hlavne vzdelané časti národa, ktoré si túto vlastnosť udržali po celé generácie dodnes. K nim patrí aj jeho manželka Iva rodená Hadačová z Levíc, s ktorou sa Ivan Kadlečík oženil v roku 1963 a vychovali spolu v neľahkých podmienkach štyri deti.
Ivan Kadlečík je spisovateľ a filozof svojej doby. Je úspešným hľadačom krásnych slov, z ktorých skladá krásne vety vyjadrujúce prekvapivo zrozumiteľné ušľachtilé myšlienky a ukladá ich pre nás čitateľov, do svojich knižiek, plných zvláštneho rozpoloženia duše, schopnej vnímať svoju dobu v neobyčajnej polohe, obrátenej tvárou do krivého zrkadla, kde svätec našej doby akoby očakával príchod toho, kto má vyhnať peňazomencov, znesväcujúcich jeho chrám
Lebo ako ináč možno vnímať čas, ktorý všetci žijeme spoločne s tvorcom, ktorý tohto roku 8. apríľa (2013) dovŕšil 75 rokov. Ako znie krátka charakteristika jeho životopisu na obálke jednej z jeho kníh:
Ivan Kadlečík, prozaik, esejista, literárny kritik, básnik, vedecký pracovník a hudobník sa narodil
8. apríla 1938 v Modre. Študoval v Bratislave, pracoval v Košiciach, v Martine, v Pukanci a v Bratislave.
Žije a tvorí v Pukanci.
Za tú dobu čo žije jeho a náš svet niekoľkokrát prešiel z jednej krajnosti do druhej. Prvýkrát ešte v októbri roku 1938, keď bola zničená prvá Československá republika a 15.marca 1939 vznikol na jej troskách Slovenský štát. Jeho to vtedy ešte nevzrušovalo, ale na osudoch jeho rodiny sa to podpísalo a vníma to doteraz ako bezprávie. Druhýkrát sa svet pretočil v roku 1945, keď skončila vojna a prišlo oslobodenie, ktoré veľa sľubovalo. Tretíkrát sa svet pretočil rovno dolu hlavou v roku 1948 keď zvíťazil pracujúci ľud na Staromestskom námestí v Prahe. Vtedy mu bolo už skoro desať rokov a mnohé z toho podstatného čo prežil, sa začalo diať v tejto dobe - skončil základnú školu, zmaturoval, vyštudoval vysokú školu a začal pracovať v Košiciach a potom prešiel do Martina. Štvrtýkrát sa náš svet znovu pretočil dolu hlavou 21. augusta 1968, keď nás z bludných osídiel prefíkanej slobody prišiel vymaniť náš starostlivý tútor z Moskvy, lebo usúdil, že sami by sme sa z tejto zložitej situácie nedostali. Piatykrát sa svet pretočil v roku 1989 znovu na nohy, ale kríva na obidve doteraz.
To spisovateľa a filozofa trápi a to tvorí obsah jeho dúm a úvah, ktoré sú produktom jeho zvád samého so sebou. Ako hovorí: “A to je najviac produktívne a kreatívne.“. Je zrejmé, že morálny marazmus u nás i vo svete je dedičstvom a dôsledkom mnohonásobného pretáčania sveta z nôh na hlavu a obrátene. Možno ho pred prílišným pesimizmom môže utešiť to, že v histórii boli aj horšie doby, než je tá, do ktorej sme sa narodili Či bola doba Husova či Savonarolova lepšia? Židia svojich prorokov kameňovali, kresťania ich upaľovali. Obdobie svetových vojen, Hirošima a Nagasaki bolo potom už také masové upaľovanie bez rozdielu národnosti, viery a vyznania.
A mysliteľ Kadlečík žije a spája svoj život so svojou dobou, vie, že ju treba žiť naplno s vedomím, že iná mu nebude daná, žije autobiograficky, pretože ináč sa žiť nedá. Má pravdu, že „písať len a len o sebe nie je možné ani len teoreticky. No písať o sebe, hoci o svojich najosobnejších pocitoch, znamená priamo, či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si zaslúži každá doba, aj tá, ktorá si to nezaslúži“. Má pravdu, že žiť sa dá len so svojou dobou, že doba je vždy taká akí sú ľudia a ľudia sa chovajú podľa toho, čo si sami sebe vo svojej dobe aj navzájom môžu dovoliť, čo si sami medzi sebou budú tolerovať, lebo vzájomná tolerancia zlého a konanie dobra je obsahom každej doby. Nikdy nie je len zle, alebo len dobre. Škoda s osohom chodí.
Spisovateľ Kadlečík píše o dobre a zle ako o paradoxoch svojej doby, v ktorých sa najlepšie prejavuje jej charakter a zafarbenie. Píše o nich tak samozrejme, dokonca s humorom, ako keď človek chodí a dýcha len tak mimochodom, ani si to nepotrebuje uvedomiť, pokiaľ všetko funguje tak ako má. Ale keď cíti, že dobro jeho dobe chýba, tak bije na poplach. Vtedy si uvedomuje, že človek žije neustále v minulosti, že jeho mravnosť je poplatná viacej tomu, čo prežil, a menej tomu o čom kážu kazatelia v kostole. Celé ľudstvo žije v schizofrenii, rozpoltenosti medzi duchovnými a materiálnymi potrebami. Len málokto dokáže tieto dve stránky ľudskosti skĺbiť. Ale po tom volá filozof Kadlečík celým svojim dielom.
Napriek tomu, že píše o minulosti, myslí na budúcnosť, ktorá z nej vyrastá. Tvorí svoje dielo preto, „Aby sa šírila radosť a ľudskosť v čase prevažujúcej agresivity, hlúposti a cynizmu“. S obavou vníma tiaž svojej prelomovej doby presne v polovici ôsmej desiatky svojich rokov a s ňou aj pozerá do budúcnosti až kam sa dá dohliadnuť. Nie je prognostikom, maľujúcim svetlú budúcnosť a preto jeho obavy sú opodstatnené. Nevie to určite čo bude, čo po nás príde, ale vie určite, že „zmysel pohybu je v tom, aby sa človek vrátil späť, len preto ide preč“. Aj cesta je dôležitá, nielen cieľ, lebo umožňuje pochopiť jej zmysel..
Cieľom je návrat k prameňom ľudskosti, múdrosti a slobody, súhrnne duchovnosti ako nutnej podmienky zachovania našej existencie, teda tam, kde už niektorí naši predkovia boli a my sme na nich v honbe za pokrokom zabudli. To je alegorické chápanie života ako krátkej vychádzky do sveta, z ktorého sa po chvíli strávenej „na vzduchu“ vraciame tam, odkiaľ sme vyšli - do večnosti. Zo všetkých síl nás nabáda, aby sme sa vrátili bez úhony. To považujem za hlavné posolstvo jeho tvorby.
Ivan Kadlečík je svetoobčan, nie svetobežník. Usadil sa v Pukanci a je tu rád, pretože jeho duch mu vyhovuje. Prežil tu hlavnú časť svojho života ako tvoriteľ-tvorca. „Genius loci“ Pukanca podnecuje genius Kadlečíka ako mysliteľa a spisovateľa aj ako svetoobčana. Aj keď je spätý s týmto miestom, uvažuje v kozmických rozmeroch bez hraníc. Prostredníctvom jeho spojení so svetom je jeho hlas počuť v súzvuku hlasov jeho živých či už mŕtvych spolubojovníkov všade , kde sú schopní takým hlasom rozumieť (lebo politiku považuje za nižšiu kategóriu ľudskej činnosti). Tento jeho príspevok svetu, to je jeho skromné Exegi monumentum.
Musíme to vziať z inej strany - ako ich ctitelia, ktorých nadchlo niečo z toho, čo títo naši súčasníci v živote vytvorili a stále vytvárajú.
Aj napriek tomu, že nás čas predbehol, lebo tento článok bol napísaný ešte v novembri 2013 po mojej trojhodinovej návšteve u Kadlečíkovcov , môžeme o Ivanovi hovoriť v prítomnom čase, pretože u neho je to naopak - telo odchádza, ale duch zostáva tu medzi nami, ktorí máme možnosť aspoň časť jeho posolstva uchopiť, posolstva, ktoré nás presvedčuje svojou pravdou, lebo to bol človek, ktorý považoval život v pravde a mravnosti za samozrejmosť. Preto hovorme tu o ňom v prítomnom čase. Jeho tvorba je našim stálym duchovným potenciálom, z nej môžeme všetci čerpať.
Ivan Kadlečík aj ako spisovateľ je predovšetkým básnik. Preto má jeho tvorba takú zvláštnu farbu a intímne prítmie, že človek má dojem, že číta o sebe, o svojich tajných zážitkoch a nevysloviteľných prianiach.
Pre Kadlečíka básnika sú dôležití jeho predkovia a prapredkovia, lebo básnikom môže byť len ten, kto má talent, to sa nedá naučiť. A talent sa alebo dedí, alebo nejakou nevysvetliteľnou kombináciou genov predkov vzniká práve u tohto určitého jednotlivca a nie u žiadneho iného. Básnik a spisovateľ Kadlečík je z matkinej strany Pukančan. Matka Olga Cibulková predstavuje ôsmu generáciu tej vetvi rodu, ktorá vychádza z Jakuba Cibulku, narodeného pred rokom 1620, ktorý býval aj pukanským starostom. Písomne doložený je v nasledujúcej generácii Gašpar Cibulka (1644 - 1723), praotec všetkých pukanských Cibulkovcov, evanjelických aj katolíckych. Tento rodostrom máme písomne doložený. Priamych predkov v tomto rode má 77. Celkom bolo potomkov Gašpara Cibulku za uplynulých 380 rokov na 600 a to nie sú zďaleka všetci.
Vďaka tomu, že sa jeho otec, 38 ročný evanjelický farár Bohumil Kadlečík (1895 - 1962) zadíval do očí svojej žiačky Olgy Cibulkovej (1906 - 1961) a v roku 1933 sa v Žemberovciach vzali, sa po prvom bratovi Jánovi, ktorý zomrel, narodil Ivan, ktorého pokrstili ešte Bohumilom, po otcovi. Po ňom by mal byť Čech, ale to je problém, ktorý on sám vysvetľuje v jednej zo svojich knižiek, keď argumentuje, kto všetko sa vyskytoval v jeho otcovskej línii. Je tam Nemka či Židovka(?), Maďar a možno ďalšie národnosti, ktoré sa vo vtedajšej Európe voľne pohybovali.
Celkom pozitívne je zaznamenané v rodinnej tradícii, že akýsi protestant Kadlečík so siedmimi synmi po bitke na Bielej hore (1620) prišiel do Veľkých Levár, odkiaľ sa jeho potomstvo rozšírilo po Trenčianskej stolici. V tej dobe už boli Cibulkovci v Pukanci asi 180 rokov, ako píše, „podľa indícií archívnych materiálov moji predkovia po praslici, teda z matkinej strany, prišli do banského mesta Pukanec v čase vlády Jana Jiskru (na Slovensku) po husitských bojoch v pätnástom storočí“. Je vidieť, že boli doby, keď bolo na Slovensku lepšie ako v Čechách, lebo sem utekali Česi do bezpečia pred vojnami a náboženským útlakom. Dôvodom tohto pohybu na Slovensko, vtedy do Uhier, bola väčšia náboženská sloboda ako v Čechách a jazyková blízkosť. Šli sem inak zmýšľajúce ale hlavne vzdelané časti národa, ktoré si túto vlastnosť udržali po celé generácie dodnes. K nim patrí aj jeho manželka Iva rodená Hadačová z Levíc, s ktorou sa Ivan Kadlečík oženil v roku 1963 a vychovali spolu v neľahkých podmienkach štyri deti.
Ivan Kadlečík je spisovateľ a filozof svojej doby. Je úspešným hľadačom krásnych slov, z ktorých skladá krásne vety vyjadrujúce prekvapivo zrozumiteľné ušľachtilé myšlienky a ukladá ich pre nás čitateľov, do svojich knižiek, plných zvláštneho rozpoloženia duše, schopnej vnímať svoju dobu v neobyčajnej polohe, obrátenej tvárou do krivého zrkadla, kde svätec našej doby akoby očakával príchod toho, kto má vyhnať peňazomencov, znesväcujúcich jeho chrám
Lebo ako ináč možno vnímať čas, ktorý všetci žijeme spoločne s tvorcom, ktorý tohto roku 8. apríľa (2013) dovŕšil 75 rokov. Ako znie krátka charakteristika jeho životopisu na obálke jednej z jeho kníh:
Ivan Kadlečík, prozaik, esejista, literárny kritik, básnik, vedecký pracovník a hudobník sa narodil
8. apríla 1938 v Modre. Študoval v Bratislave, pracoval v Košiciach, v Martine, v Pukanci a v Bratislave.
Žije a tvorí v Pukanci.
Za tú dobu čo žije jeho a náš svet niekoľkokrát prešiel z jednej krajnosti do druhej. Prvýkrát ešte v októbri roku 1938, keď bola zničená prvá Československá republika a 15.marca 1939 vznikol na jej troskách Slovenský štát. Jeho to vtedy ešte nevzrušovalo, ale na osudoch jeho rodiny sa to podpísalo a vníma to doteraz ako bezprávie. Druhýkrát sa svet pretočil v roku 1945, keď skončila vojna a prišlo oslobodenie, ktoré veľa sľubovalo. Tretíkrát sa svet pretočil rovno dolu hlavou v roku 1948 keď zvíťazil pracujúci ľud na Staromestskom námestí v Prahe. Vtedy mu bolo už skoro desať rokov a mnohé z toho podstatného čo prežil, sa začalo diať v tejto dobe - skončil základnú školu, zmaturoval, vyštudoval vysokú školu a začal pracovať v Košiciach a potom prešiel do Martina. Štvrtýkrát sa náš svet znovu pretočil dolu hlavou 21. augusta 1968, keď nás z bludných osídiel prefíkanej slobody prišiel vymaniť náš starostlivý tútor z Moskvy, lebo usúdil, že sami by sme sa z tejto zložitej situácie nedostali. Piatykrát sa svet pretočil v roku 1989 znovu na nohy, ale kríva na obidve doteraz.
To spisovateľa a filozofa trápi a to tvorí obsah jeho dúm a úvah, ktoré sú produktom jeho zvád samého so sebou. Ako hovorí: “A to je najviac produktívne a kreatívne.“. Je zrejmé, že morálny marazmus u nás i vo svete je dedičstvom a dôsledkom mnohonásobného pretáčania sveta z nôh na hlavu a obrátene. Možno ho pred prílišným pesimizmom môže utešiť to, že v histórii boli aj horšie doby, než je tá, do ktorej sme sa narodili Či bola doba Husova či Savonarolova lepšia? Židia svojich prorokov kameňovali, kresťania ich upaľovali. Obdobie svetových vojen, Hirošima a Nagasaki bolo potom už také masové upaľovanie bez rozdielu národnosti, viery a vyznania.
A mysliteľ Kadlečík žije a spája svoj život so svojou dobou, vie, že ju treba žiť naplno s vedomím, že iná mu nebude daná, žije autobiograficky, pretože ináč sa žiť nedá. Má pravdu, že „písať len a len o sebe nie je možné ani len teoreticky. No písať o sebe, hoci o svojich najosobnejších pocitoch, znamená priamo, či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si zaslúži každá doba, aj tá, ktorá si to nezaslúži“. Má pravdu, že žiť sa dá len so svojou dobou, že doba je vždy taká akí sú ľudia a ľudia sa chovajú podľa toho, čo si sami sebe vo svojej dobe aj navzájom môžu dovoliť, čo si sami medzi sebou budú tolerovať, lebo vzájomná tolerancia zlého a konanie dobra je obsahom každej doby. Nikdy nie je len zle, alebo len dobre. Škoda s osohom chodí.
Spisovateľ Kadlečík píše o dobre a zle ako o paradoxoch svojej doby, v ktorých sa najlepšie prejavuje jej charakter a zafarbenie. Píše o nich tak samozrejme, dokonca s humorom, ako keď človek chodí a dýcha len tak mimochodom, ani si to nepotrebuje uvedomiť, pokiaľ všetko funguje tak ako má. Ale keď cíti, že dobro jeho dobe chýba, tak bije na poplach. Vtedy si uvedomuje, že človek žije neustále v minulosti, že jeho mravnosť je poplatná viacej tomu, čo prežil, a menej tomu o čom kážu kazatelia v kostole. Celé ľudstvo žije v schizofrenii, rozpoltenosti medzi duchovnými a materiálnymi potrebami. Len málokto dokáže tieto dve stránky ľudskosti skĺbiť. Ale po tom volá filozof Kadlečík celým svojim dielom.
Napriek tomu, že píše o minulosti, myslí na budúcnosť, ktorá z nej vyrastá. Tvorí svoje dielo preto, „Aby sa šírila radosť a ľudskosť v čase prevažujúcej agresivity, hlúposti a cynizmu“. S obavou vníma tiaž svojej prelomovej doby presne v polovici ôsmej desiatky svojich rokov a s ňou aj pozerá do budúcnosti až kam sa dá dohliadnuť. Nie je prognostikom, maľujúcim svetlú budúcnosť a preto jeho obavy sú opodstatnené. Nevie to určite čo bude, čo po nás príde, ale vie určite, že „zmysel pohybu je v tom, aby sa človek vrátil späť, len preto ide preč“. Aj cesta je dôležitá, nielen cieľ, lebo umožňuje pochopiť jej zmysel..
Cieľom je návrat k prameňom ľudskosti, múdrosti a slobody, súhrnne duchovnosti ako nutnej podmienky zachovania našej existencie, teda tam, kde už niektorí naši predkovia boli a my sme na nich v honbe za pokrokom zabudli. To je alegorické chápanie života ako krátkej vychádzky do sveta, z ktorého sa po chvíli strávenej „na vzduchu“ vraciame tam, odkiaľ sme vyšli - do večnosti. Zo všetkých síl nás nabáda, aby sme sa vrátili bez úhony. To považujem za hlavné posolstvo jeho tvorby.
Ivan Kadlečík je svetoobčan, nie svetobežník. Usadil sa v Pukanci a je tu rád, pretože jeho duch mu vyhovuje. Prežil tu hlavnú časť svojho života ako tvoriteľ-tvorca. „Genius loci“ Pukanca podnecuje genius Kadlečíka ako mysliteľa a spisovateľa aj ako svetoobčana. Aj keď je spätý s týmto miestom, uvažuje v kozmických rozmeroch bez hraníc. Prostredníctvom jeho spojení so svetom je jeho hlas počuť v súzvuku hlasov jeho živých či už mŕtvych spolubojovníkov všade , kde sú schopní takým hlasom rozumieť (lebo politiku považuje za nižšiu kategóriu ľudskej činnosti). Tento jeho príspevok svetu, to je jeho skromné Exegi monumentum.
Ivan Kadlečík - filozof a tvorca.
Ladislav Maľa
