Ing. Samuel Šuba prvý rádiotechnický inžinier a rádioamatér na Slovensku
V roku 2017 si pripomenieme 110. výročie narodenia prvého slovenského rádioamatéra, inžiniera slaboprúdovej elektrotechniky Ing. Samuela Šubu, rodáka z Pukanca.
Rádioamatéri pomocou rádiového vysielača a prijímača uskutočňujú vzájomné rádiové spojenia. Dorozumievajú sa fónicky alebo telegraficky pomocou Morseovej abecedy. Vymieňajú si informácie o kvalite rádiového spojenia, zrozumiteľnosti, predstavia sa krstným menom, lebo všetci amatéri na svete si tykajú. Spojenia si potvrdzujú QSL lístkami, ktoré obsahujú všetky potrebné informácie ako dátum, čas, frekvencia, druh prevádzky a report. Každý rádioamatér má pridelený jedinečný volací znak, ktorým sa prihlasuje pri naviazaní rádiového spojenia. Je to jeho identita, pod ktorou ho poznajú jeho kolegovia. Volací znak je uvedený na lístku QSL najväčšími písmenami. Každý rádioamatér musí absolvovať skúšku z rádioamatérskej prevádzky, techniky a predpisov a tak získať koncesiu na vysielanie. Úrad mu pridelí volací znak, napríklad volací znak pre Slovensko sa dnes začína písmenami OM.
Prví rádioamatéri na svete začali pôsobiť po roku 1912 v USA a v Európe po roku 1913. V Československu boli prvé predpisy na získanie koncesie pre rádioamatérov vydané po roku 1925, ale koncesie sa začali vydávať až v roku 1930. Na Slovensku boli prvé dve koncesie vydané v roku 1931. V januári OK3JR Dr. Júliusovi Randýskovi, ktorý bol českej národnosti a v apríli OK3SP Samuelovi Šubovi z Pukanca. Títo dvaja rádioamatéri sa zoznámili až pri rádiovom spojení v pásme 80 m.
Samuel Šuba sa narodil 3. augusta 1907 v rodine vychýreného kováčskeho majstra v Pukanci. Nakoľko chlapec mal vynikajúce výsledky v učení, rodičia ho po ukončení piatej triedy ľudovej školy poslali študovať na gymnázium do Banskej Štiavnice. Po maturite pokračoval v štúdiu strojárstva na Odbornej škole kovorobnej v Bratislave na Fajnorovom nábreží so zameraním na vodné turbíny. Školu ukončil v školskom roku 1925/6 spolu s ďalším Pukančanom Jánom Hruškovičom. Ich cesty sa potom rozišli. Ján Hruškovič pokračoval na ČVUT v Prahe odbor elektrotechnika a Samuel Šuba študoval na Brnenskej technike elektrotechniku v rokoch 1926 - 1932. Jeden semester v roku 1932 absolvoval prednášky na Vysokej škole technickej v Drážďanoch u prof. Barkhausena, odborníka v oblasti elektrónok a rádiotechniky. Od Krajinského úradu získal štipendium. Vysoké učenie technické v Brne ukončil v roku 1933 zložením II. štátnej skúšky a promoval. Stal sa tak prvým slovenským inžinierom slaboprúdovej elektrotechniky. Je smutné, že po úspešnom ukončení štúdia pol roka nemohol nájsť na Slovensku zamestnanie. Pomohol mu už spomínaný rádioamatér J. Randýsek, ktorý sa postaral o jeho prijatie roku 1934 do pobočky firmy Radiojoumal Praha v Bratislave kde zastával funkciu operátora vysielacej techniky. V roku 1936 bol prijatý do ústredia Radiojoumalu v Prahe. Vo firme bol pridelený do laboratória nahrávacích zariadení pod vedením Ing. Kleinerom a stal sa vedúcim oddelenia zvukového záznamu. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 bol preložený do Radiojoumalu v Prešov, kde zastával funkciu technického správcu. V roku 1940 bol formálne prijatý do pracovného pomeru v Slovenskom rozhlase.
Samuel Šuba sa už počas štúdia na odbornej škole začal zaujímať o nový odbor rádiového vysielania. Nové záujmy a prvé pokusy v danom odbore ho nasmerovali, ako už bolo uvedené, študovať slaboprúdovú elektrotechniku v Brne. Počas štúdií uskutočnil prvé úspešné pokusy s amatérskym vysielaním v rodnej obci. Zostrojil vysielacie zariadenie s jednou elektrónkou a z piatich súčiastok. Malo malý výkon - 1 až 2W. Zhotovil aj prijímač, ktorý obsahoval dve elektrónky. Nakoľko rodná obec nebola ešte elektrifikovaná, bolo zariadenie napájané akumulátorovými batériami. Od roku 1923 počas prázdnin chodil Samko vysielať na Sitno, ktoré má nadmorskú výšku 1009,2 m. Nebolo to jednoduché. Zakaždým si musel na Sitno vyniesť ťažké akumulátory na napájanie anódových a žeraviacich obvodov. Nadmorská výška Sitna mu ale umožnila získať kvalitnejšie spojenia na väčšiu vzdialenosť. Podarili sa mu spojenia so vzácnymi stanicami ST2D zo Sudánu, ZC6JM z Palestíny a SU1CL z Káhiry. V tom období používal volací znak EC3SP, ktorý si sám pridelil, lebo ešte nemal koncesiu na vysielanie. Od roku 1930 používal volací znak OK3SP, ktorý mu zostal aj po úspešnom získaní koncesie na vysielanie.
Rozhlasová technika a vysielanie sa mu stali nielen celoživotným zamestnaním, ale jeho životným poslaním. Pôsobil vo vedúcich funkciách v Bratislavskom, Pražskom, Prešovskom a napokon v Košickom rozhlase. Po okupácii Košíc v roku 1938 začal organizovať rozhlasovú techniku v Prešove. V čase príprav SNP v Banskej Bystrici pripravoval a inštaloval rozhlasové štúdio spoločne s technikom a bratrancom Samuelom Hruškovicom, nakoľko banskobystrickému vysielaču rozhlasové štúdio chýbalo a vysielací program sa preberal z rozhlasových štúdií z Bratislavy, Prešova a Košíc. Štúdio bolo nainštalované na Hornej ulici číslo 21. Zhromaždil v ňom literárny materiál, gramofónové dosky vrátane Československej hymny. Z tohto banskobystrického vysielača zaznela výzva k slovenskému národu do boja proti fašistom. Dňa 30.augusta 1944 po 11,00 hod. z tohto vysielača zazneli verše Samuela Chalupku ,,Mor ho!´´ A opäť to bol banskobystrický vysielač, v ktorom Ladislav Sára, profesor elektrotechnickej školy v Banskej Bystrici, prečítal povstaleckú proklamáciu k slovenským vojakom. Ing. Samuel Šuba tento historický okamih Slovákov zaznamenal na želatínovú platňu. Hneď prvý deň povstania sa nad Laskomerským vrchom objavili tri nemecké lietadlá a zhodili dvanásť bômb. Vysielač nebol vážne poškodený. Druhého septembra priletelo šesť lietadiel a zhodili 35 bômb a vysielač vyradili z prevádzky. Na letisku Tri duby za pomoci technikov a rádioamatérov nainštalovali na nákladné auto náhradný vysielač a nasledujúci deň opäť začalo vysielanie. Takto upravený vysielač sa do éteru hlásil ako Slovenský slobodný vysielač. Vedúci stanice bol Ing. Imrich Ikrényi OK3IP, odborník na anténne systémy. Auto s vysielačom premiestňovali v oblasti Banskej Bystrice, aby nemecké vojsko nemohlo zamerať jeho polohu a zničiť ho. Po obsadení Banskej Bystrice nemeckým vojskom dňa 27.10. bol Slobodný slovenský vysielač na Donovaloch čiastočne demontovaný a zvyšok zničený. Rádioamatéri vtedy poskytli svoje vysielacie zariadenia povstaleckému vojsku na koordináciu bojov.
Povereníctvom SNR pre pošty a telegrafy po nemeckej evakuácii Prešova 16.4.1945 bol Samuel Šuba splnomocnený zaistiť a uskladniť rozhlasové technické zariadenie, gramofónový a písomný materiál do budovy rozhlasu a pošty. Do júna 1945 pracoval na vysielači Slovenskej národnej rady v Košiciach. Povereníctvom SNR pre informácie bol menovaný za technického riaditeľa spoločnosti Slovenský rozhlas s.r.o. v Bratislave s nástupom 1.10.1945. V rokoch 1946 až 1947 prezentoval Československo na konferenciách komisie OIR ( Medzinárodná rozhlasová organizácia) v Bruseli a Monte Carlo. 7.7.1947bol menovaný za vedúceho technického ústredia Slovenského rozhlasu v Bratislave so zameraním: 1. zabezpečiť technickú prevádzku všetkých staníc spoločnosti 2. starať sa o ich technické vybavenie, plánovanie a výstavbu 3.sledovať rádiotechnický výskum spoločnosti. Od 1.5.1949 pracoval v Košickom štúdiu Československého rozhlasu.. Jeho pani manželka, Rada Šubová, bola dlhoročnou režisérkou Košického rozhlasu a starší si iste pamätajú na jej nezabudnuteľný hlas z dabovania seriálu Bella a Sebastián. Dcéra Anna pôsobí v Košickom rozhlase ako režisérka.
Na vlastnú žiadosť v roku 1954 odišiel z rozhlasu a zastával miesto odborného asistenta Katedry elektrotechniky Banskej fakulty Vysokej školy technickej v Košiciach. Neskôr pracoval ako inžinier I. stupňa a samostatný odborný pracovník na Katedre fyziky. Pred odchodom do dôchodoku (1971) pôsobil na Katedre experimentálnej fyziky UPJŠ v Košiciach. Venoval sa chronometrii, kontroloval časové signály a porovnával ich so svojimi hodinami. Povereníctvom kultúry bol v roku 1956 menovaný za člena vedeckej rady pri Technickom múzeu v Košiciach. Pri príležitosti 50. výročia Československého rozhlasu v roku 1973 zorganizoval úspešnú výstavu zo zapožičaných exponátov z Bratislavy.
Vyhotovil modely vynálezov reverenda Murgaša, ktoré sú k nahliadnutiu v múzeu Jozefa Murgaša v Tajove. Samko bol vždy priekopníkom technického pokroku. Ako prvý na Slovensku zachytil signály prvej kozmickej družice Zeme ,,Sputnik“ v roku 1957. Nakoľko sa venoval aj astronómii, spolupracoval na výstavbe hvezdárne na Skalnatom plese. K jeho vlastnostiam patrilo bystré uvažovanie, presnosť, fantázia, aplikácia nových poznatkov a manuálna zručnosť, ktorú zdedil po svojich predkoch.
Samuel Šuba bol známy aj svojou publikačnou činnosťou. Už od roku 1935 publikoval odborné články o televíznej technike, bol autorom niekoľkých patentov, ku ktorým patril aj nový spôsob diferenciálneho kľúčovania telegrafných vysielačov.
Zostrojil a využíval jedno z prvých amatérskych zariadení s prevádzkou SSB na Slovensku. Venoval sa výrobe kryštálových filtrov pre rádioamatérov a radami pomáhal rozvoju techniky v danom odbore. Pre svoju odbornosť a povahové vlastnosti bol obľúbený medzi rádioamatérmi, ktorí ho familiárne oslovovali Samko. Navštevoval kluby rádioamatérov, kde prednášal najnovšie poznatky z vysielacej a prijímacej techniky.
Aktívnu rádioamatérsku činnosť ukončil začiatkom 70. rokov minulého storočia po konfliktoch s vtedajšími funkcionármi Zväzarmu. Po roku 1990 sa k aktívnej činnosti už nevrátil, nevedel sa vyrovnať s pomermi v rádioamatérskom hnutí v tých časoch. Zomrel 7. októbra 1995 vo veku 88 rokov.
,,Ing. Samuel Šuba bol všestranne vzdelaný, čestný, činorodý, skromný a citlivý človek. Rádioamatér celým srdcom a právom mu patrí popredné miesto v galérii významných slovenských rádioamatérov.“ Takto na neho spomínali košickí rádioamatéri pri príležitosti stého výročia jeho narodenia. A takto si my, rodáci z Pukanca, spomíname na Samka pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia.
Rádioamatéri pomocou rádiového vysielača a prijímača uskutočňujú vzájomné rádiové spojenia. Dorozumievajú sa fónicky alebo telegraficky pomocou Morseovej abecedy. Vymieňajú si informácie o kvalite rádiového spojenia, zrozumiteľnosti, predstavia sa krstným menom, lebo všetci amatéri na svete si tykajú. Spojenia si potvrdzujú QSL lístkami, ktoré obsahujú všetky potrebné informácie ako dátum, čas, frekvencia, druh prevádzky a report. Každý rádioamatér má pridelený jedinečný volací znak, ktorým sa prihlasuje pri naviazaní rádiového spojenia. Je to jeho identita, pod ktorou ho poznajú jeho kolegovia. Volací znak je uvedený na lístku QSL najväčšími písmenami. Každý rádioamatér musí absolvovať skúšku z rádioamatérskej prevádzky, techniky a predpisov a tak získať koncesiu na vysielanie. Úrad mu pridelí volací znak, napríklad volací znak pre Slovensko sa dnes začína písmenami OM.
Prví rádioamatéri na svete začali pôsobiť po roku 1912 v USA a v Európe po roku 1913. V Československu boli prvé predpisy na získanie koncesie pre rádioamatérov vydané po roku 1925, ale koncesie sa začali vydávať až v roku 1930. Na Slovensku boli prvé dve koncesie vydané v roku 1931. V januári OK3JR Dr. Júliusovi Randýskovi, ktorý bol českej národnosti a v apríli OK3SP Samuelovi Šubovi z Pukanca. Títo dvaja rádioamatéri sa zoznámili až pri rádiovom spojení v pásme 80 m.
Samuel Šuba sa narodil 3. augusta 1907 v rodine vychýreného kováčskeho majstra v Pukanci. Nakoľko chlapec mal vynikajúce výsledky v učení, rodičia ho po ukončení piatej triedy ľudovej školy poslali študovať na gymnázium do Banskej Štiavnice. Po maturite pokračoval v štúdiu strojárstva na Odbornej škole kovorobnej v Bratislave na Fajnorovom nábreží so zameraním na vodné turbíny. Školu ukončil v školskom roku 1925/6 spolu s ďalším Pukančanom Jánom Hruškovičom. Ich cesty sa potom rozišli. Ján Hruškovič pokračoval na ČVUT v Prahe odbor elektrotechnika a Samuel Šuba študoval na Brnenskej technike elektrotechniku v rokoch 1926 - 1932. Jeden semester v roku 1932 absolvoval prednášky na Vysokej škole technickej v Drážďanoch u prof. Barkhausena, odborníka v oblasti elektrónok a rádiotechniky. Od Krajinského úradu získal štipendium. Vysoké učenie technické v Brne ukončil v roku 1933 zložením II. štátnej skúšky a promoval. Stal sa tak prvým slovenským inžinierom slaboprúdovej elektrotechniky. Je smutné, že po úspešnom ukončení štúdia pol roka nemohol nájsť na Slovensku zamestnanie. Pomohol mu už spomínaný rádioamatér J. Randýsek, ktorý sa postaral o jeho prijatie roku 1934 do pobočky firmy Radiojoumal Praha v Bratislave kde zastával funkciu operátora vysielacej techniky. V roku 1936 bol prijatý do ústredia Radiojoumalu v Prahe. Vo firme bol pridelený do laboratória nahrávacích zariadení pod vedením Ing. Kleinerom a stal sa vedúcim oddelenia zvukového záznamu. Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 bol preložený do Radiojoumalu v Prešov, kde zastával funkciu technického správcu. V roku 1940 bol formálne prijatý do pracovného pomeru v Slovenskom rozhlase.
Samuel Šuba sa už počas štúdia na odbornej škole začal zaujímať o nový odbor rádiového vysielania. Nové záujmy a prvé pokusy v danom odbore ho nasmerovali, ako už bolo uvedené, študovať slaboprúdovú elektrotechniku v Brne. Počas štúdií uskutočnil prvé úspešné pokusy s amatérskym vysielaním v rodnej obci. Zostrojil vysielacie zariadenie s jednou elektrónkou a z piatich súčiastok. Malo malý výkon - 1 až 2W. Zhotovil aj prijímač, ktorý obsahoval dve elektrónky. Nakoľko rodná obec nebola ešte elektrifikovaná, bolo zariadenie napájané akumulátorovými batériami. Od roku 1923 počas prázdnin chodil Samko vysielať na Sitno, ktoré má nadmorskú výšku 1009,2 m. Nebolo to jednoduché. Zakaždým si musel na Sitno vyniesť ťažké akumulátory na napájanie anódových a žeraviacich obvodov. Nadmorská výška Sitna mu ale umožnila získať kvalitnejšie spojenia na väčšiu vzdialenosť. Podarili sa mu spojenia so vzácnymi stanicami ST2D zo Sudánu, ZC6JM z Palestíny a SU1CL z Káhiry. V tom období používal volací znak EC3SP, ktorý si sám pridelil, lebo ešte nemal koncesiu na vysielanie. Od roku 1930 používal volací znak OK3SP, ktorý mu zostal aj po úspešnom získaní koncesie na vysielanie.
Rozhlasová technika a vysielanie sa mu stali nielen celoživotným zamestnaním, ale jeho životným poslaním. Pôsobil vo vedúcich funkciách v Bratislavskom, Pražskom, Prešovskom a napokon v Košickom rozhlase. Po okupácii Košíc v roku 1938 začal organizovať rozhlasovú techniku v Prešove. V čase príprav SNP v Banskej Bystrici pripravoval a inštaloval rozhlasové štúdio spoločne s technikom a bratrancom Samuelom Hruškovicom, nakoľko banskobystrickému vysielaču rozhlasové štúdio chýbalo a vysielací program sa preberal z rozhlasových štúdií z Bratislavy, Prešova a Košíc. Štúdio bolo nainštalované na Hornej ulici číslo 21. Zhromaždil v ňom literárny materiál, gramofónové dosky vrátane Československej hymny. Z tohto banskobystrického vysielača zaznela výzva k slovenskému národu do boja proti fašistom. Dňa 30.augusta 1944 po 11,00 hod. z tohto vysielača zazneli verše Samuela Chalupku ,,Mor ho!´´ A opäť to bol banskobystrický vysielač, v ktorom Ladislav Sára, profesor elektrotechnickej školy v Banskej Bystrici, prečítal povstaleckú proklamáciu k slovenským vojakom. Ing. Samuel Šuba tento historický okamih Slovákov zaznamenal na želatínovú platňu. Hneď prvý deň povstania sa nad Laskomerským vrchom objavili tri nemecké lietadlá a zhodili dvanásť bômb. Vysielač nebol vážne poškodený. Druhého septembra priletelo šesť lietadiel a zhodili 35 bômb a vysielač vyradili z prevádzky. Na letisku Tri duby za pomoci technikov a rádioamatérov nainštalovali na nákladné auto náhradný vysielač a nasledujúci deň opäť začalo vysielanie. Takto upravený vysielač sa do éteru hlásil ako Slovenský slobodný vysielač. Vedúci stanice bol Ing. Imrich Ikrényi OK3IP, odborník na anténne systémy. Auto s vysielačom premiestňovali v oblasti Banskej Bystrice, aby nemecké vojsko nemohlo zamerať jeho polohu a zničiť ho. Po obsadení Banskej Bystrice nemeckým vojskom dňa 27.10. bol Slobodný slovenský vysielač na Donovaloch čiastočne demontovaný a zvyšok zničený. Rádioamatéri vtedy poskytli svoje vysielacie zariadenia povstaleckému vojsku na koordináciu bojov.
Povereníctvom SNR pre pošty a telegrafy po nemeckej evakuácii Prešova 16.4.1945 bol Samuel Šuba splnomocnený zaistiť a uskladniť rozhlasové technické zariadenie, gramofónový a písomný materiál do budovy rozhlasu a pošty. Do júna 1945 pracoval na vysielači Slovenskej národnej rady v Košiciach. Povereníctvom SNR pre informácie bol menovaný za technického riaditeľa spoločnosti Slovenský rozhlas s.r.o. v Bratislave s nástupom 1.10.1945. V rokoch 1946 až 1947 prezentoval Československo na konferenciách komisie OIR ( Medzinárodná rozhlasová organizácia) v Bruseli a Monte Carlo. 7.7.1947bol menovaný za vedúceho technického ústredia Slovenského rozhlasu v Bratislave so zameraním: 1. zabezpečiť technickú prevádzku všetkých staníc spoločnosti 2. starať sa o ich technické vybavenie, plánovanie a výstavbu 3.sledovať rádiotechnický výskum spoločnosti. Od 1.5.1949 pracoval v Košickom štúdiu Československého rozhlasu.. Jeho pani manželka, Rada Šubová, bola dlhoročnou režisérkou Košického rozhlasu a starší si iste pamätajú na jej nezabudnuteľný hlas z dabovania seriálu Bella a Sebastián. Dcéra Anna pôsobí v Košickom rozhlase ako režisérka.
Na vlastnú žiadosť v roku 1954 odišiel z rozhlasu a zastával miesto odborného asistenta Katedry elektrotechniky Banskej fakulty Vysokej školy technickej v Košiciach. Neskôr pracoval ako inžinier I. stupňa a samostatný odborný pracovník na Katedre fyziky. Pred odchodom do dôchodoku (1971) pôsobil na Katedre experimentálnej fyziky UPJŠ v Košiciach. Venoval sa chronometrii, kontroloval časové signály a porovnával ich so svojimi hodinami. Povereníctvom kultúry bol v roku 1956 menovaný za člena vedeckej rady pri Technickom múzeu v Košiciach. Pri príležitosti 50. výročia Československého rozhlasu v roku 1973 zorganizoval úspešnú výstavu zo zapožičaných exponátov z Bratislavy.
Vyhotovil modely vynálezov reverenda Murgaša, ktoré sú k nahliadnutiu v múzeu Jozefa Murgaša v Tajove. Samko bol vždy priekopníkom technického pokroku. Ako prvý na Slovensku zachytil signály prvej kozmickej družice Zeme ,,Sputnik“ v roku 1957. Nakoľko sa venoval aj astronómii, spolupracoval na výstavbe hvezdárne na Skalnatom plese. K jeho vlastnostiam patrilo bystré uvažovanie, presnosť, fantázia, aplikácia nových poznatkov a manuálna zručnosť, ktorú zdedil po svojich predkoch.
Samuel Šuba bol známy aj svojou publikačnou činnosťou. Už od roku 1935 publikoval odborné články o televíznej technike, bol autorom niekoľkých patentov, ku ktorým patril aj nový spôsob diferenciálneho kľúčovania telegrafných vysielačov.
Zostrojil a využíval jedno z prvých amatérskych zariadení s prevádzkou SSB na Slovensku. Venoval sa výrobe kryštálových filtrov pre rádioamatérov a radami pomáhal rozvoju techniky v danom odbore. Pre svoju odbornosť a povahové vlastnosti bol obľúbený medzi rádioamatérmi, ktorí ho familiárne oslovovali Samko. Navštevoval kluby rádioamatérov, kde prednášal najnovšie poznatky z vysielacej a prijímacej techniky.
Aktívnu rádioamatérsku činnosť ukončil začiatkom 70. rokov minulého storočia po konfliktoch s vtedajšími funkcionármi Zväzarmu. Po roku 1990 sa k aktívnej činnosti už nevrátil, nevedel sa vyrovnať s pomermi v rádioamatérskom hnutí v tých časoch. Zomrel 7. októbra 1995 vo veku 88 rokov.
,,Ing. Samuel Šuba bol všestranne vzdelaný, čestný, činorodý, skromný a citlivý človek. Rádioamatér celým srdcom a právom mu patrí popredné miesto v galérii významných slovenských rádioamatérov.“ Takto na neho spomínali košickí rádioamatéri pri príležitosti stého výročia jeho narodenia. A takto si my, rodáci z Pukanca, spomíname na Samka pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia.
Doc. Ing. Miloslav Hruškovic, PhD.
Literatúra:
Ing. Anton Mráz, OM3LU: Dokumenty z histórie rádioamatérstva v ČSR a na Slovensku do roku 1952- t 3000.cz s.r.o., Kubelíkova 1224/42, 130 00 Praha 3 - Žižkov
História rádioamatérstva na Slovensku: Praktická elektronika 03/2009, st. 42, 43 Spomienky syna, Stanislava Šubu
Literatúra:
Ing. Anton Mráz, OM3LU: Dokumenty z histórie rádioamatérstva v ČSR a na Slovensku do roku 1952- t 3000.cz s.r.o., Kubelíkova 1224/42, 130 00 Praha 3 - Žižkov
História rádioamatérstva na Slovensku: Praktická elektronika 03/2009, st. 42, 43 Spomienky syna, Stanislava Šubu
