PUKANEC A ŠTÚROVCI
200 rokov od narodenia Pavla Všudyslava Ollíka, jedného zo štúrovcov, nám dáva príležitosť spomenúť si na osobnosti štúrovského obdobia, ktoré sa v Pukanci narodili, alebo tu pôsobili.
Okrem spomenutého Ollíka to boli traja bratia Grossmannovci, Štefan Lukáček a iní. V našej útlej brožúre chceme priblížiť životné osudy týchto pukanských dejateľov a uctiť si ich pamiatku.
Pavol Všudyslav Ollík
Zňenadála sa nám v slávnom slobodnom banskom kráľovskom meste Pukanec narodil 28.6.1818 Petrus Paulus Ollík. Dôstojný pán farár Samuel Holuby ho zaznamenal do evanjelickej matriky spolu s krstnými rodičmi: pánom Paulusom Kevitzkým a paňou Carolinou, vdovou Jezsovicz, rod. Zittnay.
Prvé kroky si Paľko vychutnával na trhovisku pred domom, kde sa predával dobytok, a v uličkách rodného Pukanca.
Starostliví rodičia Michal Ollík (*29.10.1784 -† 9.5.1841), sobáš 12. 2.1810 so Susannou Kellner (*4.5.1790 - †29.6.1867), pochádzajúcou z významného banskobystrického farbiarskeho rodu, sa sťaby sudičky, zamýšľali nad budúcnosťou synáčika. Nuž aj preto dali 5-ročného Paľka na jeho veľké prosby do školy. Pukanský učiteľ Michal Ribbai ho hneď preložil do vyššej triedy, lebo Paľko vedel už všetky básničky zo šlabikára.
V Pukanci kolovali chýry o tom, že rodičia po skončení druhého ročníka elementárky (ľudovej školy) poslali nášho malého sedemročného génia „na čary“ do Malej Seče, aby privykol maďarčine. Však sa mu to bude hodiť na ďalších štúdiách. Potom ešte 2 roky pobudol na pukanskej škole, odkiaľ bol vypravený do Štiavnice na lýceum. Ukázalo sa, že to chce v živote dotiahnuť pekne ďaleko. Veľa čítal a zoznamoval sa s biblickou češtinou a aj múzy sa mu začali lepiť na päty. V rodnej reči sa cvičil pesničkami, básničkami a vinšmi.
O pár rokov, v roku 1833, sa znenadála ocitol v Šoproni, to aby sa naučil rétorike, pritom však nezabudol na svoje korene. Oboznamoval sa s dejinami Slovákov, snažil sa skladať elégie v slovenčine a horlil za národ. Napokon v miestnom hostinci spolu so študentmi uviedol svoj divadelný kus z vtedajšieho obdobia „Maďar ve své opravdové figuře“.
V rokoch 1834-1837 skladá súkromnú skúšku a študuje právo na Kráľovskej akadémii v Bratislave. Dopočuje sa o práci Slovenskej študentskej spoločnosti a zatúži v nej pracovať. To sa mu aj podarí a v roku 1835 je už zapísaný v zozname riadnych členov Spoločnosti. Neskôr v rokoch 1836/37 ako účtovník.
Dostáva sa do Štúrovej blízkosti a pravdepodobne sa zúčastní aj slávnej vychádzky na Devín, čo by dokazovalo i jeho novozvolené meno Všudyslav, ktoré všade používal.
Banálna realita života asi nevyhovovala jeho dobrodružnej povahe a zrejme mu chýbal dnes tak ospevovaný adrenalín, preto spolu s Alexanderom Boleslavom Vrchovským a Benjamínom Pravoslavom Červenákom založili tajný spolok Vzájomnosť. Tento mal v programe národno-osvetovú prácu medzi študujúcou mládežou, vidieckymi vlastencami i medzi pospolitým ľudom. Spolok združoval 15 spoľahlivých, národne uvedomelých osôb. Významnými, okrem zakladateľov, boli najmä Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, Samo Chalupka, August Horislav Škultéty, Ctiboh Zoch a T. Hroš.
Vydávali Vzájomné listy a zostavili zborník City vďačnosti mladých synov Slovenska, kam prispel Ollík tromi ódami. V čase svojho vzniku dielo nevyšlo a verte - neverte, ako sa to stáva, stratilo sa na viac ako 100 rokov. Až v roku 1959 sa dožilo vydania.
Spolok v roku 1840 síce zanikol, ale jeho členovia naďalej zakladali čitateľské spolky, spolky miernosti, knižnice, nedeľné školy, sporiteľne. Tak to bolo aj v Pukanci.
Ollík miloval spolkovú činnosť, bol napr. členom cestovateľského spolku Slovenskej spoločnosti, odkiaľ ho poslali do Chorvátska a Slavónie zbierať skúsenosti. Pracoval na cestopise, no nevie sa, či ho dokončil a vydal.
Čas plynul a po absolvovaní právnických štúdií v Bratislave ho znova zlákala Banská Štiavnica. Tu sa zapísal na Banskú akadémiu. Zapojil sa do práce Slovenskej spoločnosti na Evanjelickom lýceu, kde ho zvolili za predsedu. Jeho zásluhou boli v ňom zavedené hodiny slovenskej gramatiky a dejepisu. Spolok predplácal rôzne časopisy v slovenčine, češtine, nemčine a maďarčine. V roku 1839 navrhol založiť Národnú učenú spoločnosť.
Po skončení štúdia nezaháľal a zamestnal sa znova u komorského fiškáľa Fridricha Matulaya, kde už ako študent bol koncipientom.
Čas však neplynul, ale cválal a zňenadála vypísali v rolu 1843 v jeho rodnom meste súbeh na miesto podnotára.
Vďaka jazykovým schopnostiam (latinčina, nemčina, maďarčina a slovenčina) bol zvolený za člena mestskej rady, a tak vletel ako strela do pukanských malomestských pomerov. Pri prehliadke účtov zistil, ako zle sa šafári v mestskej kase. Z tohto dôvodu boli zhodení z vedúcich postov na radnici richtár Anton Ocsovszký a pokladník Michal Firický, ktorí sa mu neskôr za stratu majestátu kruto pomstili.
Jeho hviezda aj naďalej stúpala a v roku 1848 bol Ollík väčšinou hlasov zvolený za pukanského richtára. V revolučnom roku 1848 zorganizoval dve stotiny domobrany a stal sa aj kapitánom jednej z nich. Neveril však cisárovi, a preto sa pridal ku kossúthovcom. Po porážke Lajoša Kossútha ho bývalý richtár Ocsovszký, pokladník Firický a uhliský učiteľ Jozef Cziglan obvinili, že podporoval rebelov proti cisárovi. Ich svedectvá sa nachádzajú v Štátnom archíve v Leviciach.
Meruôsme roky nedopadli pre Ollíka šťastne. Vážne obvinenia z predchádzajúcich udalostí ho skoro stáli život. Štyri mesiace strávil vo väznení v Pešti. Po prepustení znovu zasadol na stolec richtára.
Vtedy nastala aj vhodná chvíľa očistiť dobré meno Pukanca spod obvinenia, že podporoval rebéliu. Odcestoval preto znovu do uhorského hlavného mesta. Čakanie na rehabilitáciu rodného mesta trávil užitočne, napísal tam knihu „Umnení poľného a domácího hospodárstva pro slovenské školy a k vlastnímu použití“
Bachova éra síce prišla zňenadála, ale neveštila nič dobrého pre sľubné účinkovanie nášho pukanského richtára Pavla Všudyslava Ollíka. Znovu ho uväznili a vojenský súd ho 4.3 1850 odsúdil na trest smrti povrazom pre urážku kráľa a na zhabanie majetku. Barón Julius Jacob von Haynau, veliteľ tábora cisárskych jednotiek umiestnených v Maďarsku, mu udelil milosť a trest mu zmenil na 15-ročné nútené práce v ťažkých okovách.
Žalár si odpykával v Petrovaradíne, terajšom Novom Sade. K narodeniu korunného princa Rudolfa v r. 1858 bola vyhlásená všeobecná amnestia, a tak sa mohol vrátiť do rodného kraja. Nie však do Pukanca, ale do Banskej Štiavnice, kde pôsobil ako advokát až do konca svojej životnej púte.
Na začiatku jeho ďalšieho tvorivého rozmachu bola Matica slovenská, ktorá v r. 1863 vypísala súťaž na divadelné hru. Aj Ollík prispel svojou troškou do mlyna. Napísal satirickú veselohru Zňenadála v troch dejstvách s predohrou. Vtedy s ňou nepochodil, matičný výbor rozhodol hru vrátiť s tým, že Matica ju nemôže uverejniť pre jej nemravnú povahu. Toto dielo nášho štúrovca je rozsahom neveľké, ale obsahom veľavravné. Ide o groteskný výstup potulných komediantov, ktorí hrajú divadlo v divadle. Na hru hercov bezprostredne reaguje prítomné obecenstvo priamo na javisku. Predohra začína v holičstve. Mestečko Búchanec je vlastne Pukanec s jeho vtedajšími obyvateľmi, ktorí Všudyslavovi poslúžili ako predobraz dramatických postáv. Hra prekypuje gogoľovským výsmechom, čo je vlastne smiech cez slzy.
V divadelnej sezóne 1997-98 hru uviedlo Slovenské národné divadlo na scéne Divadla P.O. Hviezdoslava v úprave Martina Porubjaka, režíroval ju Peter Mikulík v obsadení: Eva Krížíková, Zuzana Kocúriková, Helena Krajčiová, Robert Roth, Braňo Bystriansky, Dušan Jamrich, Martin Huba a ďalší. Jazykovo spolupracovala pukanská rodáčka Zlata Černilová- Ollíková, keďže hru uvádzali v pukanskom nárečí. Recenzie na komédiu boli rôzne, poplatné politike v dobe jej uvedenia.
V archíve Matice slovenskej sa našli od Pavla Ollíka aj ďalšie 2 hry. Jedna sa volá Svedomie. Názov druhej je neznámy, pretože jej chýba titulný list. Diela neboli na javisku nikdy uvedené.
Čas jeho života sa skokmi pohýnal ďalej, a tak sa P.V. Ollíkovi podarilo z honorárov úspešnej advokácie nadobudnúť si slušný majetok, ktorý po jeho smrti rozdelili podľa testamentu. Dom odkázal svojej opatrovateľke Anne Weigelovej. Pravda je, že nezabudol ani na žiadneho člena svojho príbuzenstva.
Z nezištných dôvodov tak isto vytvoril v pukanskej ev a.v. cirkvi Ollíkovskú základinu, banskoštiavnickej ev. cirkev venoval 3000 zlatých a Ev. lýceu v Banskej Štiavnici 3000 zlatých na štipendijnú základinu Pavla Ollíka. Z úrokov základiny sa mali financovať 2 štipendiá, čo sa aj uskutočnilo. Čerpali z nej príslušníci rodiny (Oskár Ollík a Bohuslav Hlôška). Správcom základiny bol Pukančan, prof. Samuel Rakšány, pôsobiaci ako profesor na banskoštavnickom gymnáziu. Ollík odkázal financie aj rôznym spolkom a inštitúciám v Banskej Štiavnici. Prial si, aby jeho kovovú rakvu „niesli baníci v červených nohaviciach“.
Zomrel 8.12.1890 v Banskej Štiavnici. Pochovaný je na evanjelickom. cintoríne Nad Klopačkou vedľa svojej opatrovateľky. Tu spí svoj večný spánok aj Sládkovičova Marína.
Zhodou okolností je to teda všetko. Znenadála sa musíme rozlúčiť s vedomím, že Peter Pavol Všudyslav Ollík tu bol a je prítomný aj dnes pre svoju tvorbu i bojovného ducha.
Tak azda si niekedy zalistujete v jeho knihách a spomeniete si na neho i na to, čo nám po sebe zanechal. Možno v dňoch Pamiatky zosnulých navštívite jeho hrob a venujete mu malú kytičku, prípadne sa postaráte o úpravu miesta jeho posledného odpočinku.
Rozprávanie Zlaty Černilovej, r. Ollíkovej
Moje prvé stretnutie s Pavlom Všudyslavom Ollíkom nebolo najpríjemnejšie. Na skúške zo slovenského jazyka sa ma pán profesor Béder opýtal, čo viem o štúrovskom predkovi.
Nastalo mlčanie. Priznám sa, že som nemala ani tušenia, čo skúšajúci odo mňa chce.
Doma som si rýchlo nalistovala Kapitoly zo slovenskej literatúry od Jaroslava Vlčka. Citujem: „Hurban založil študentský tzv. Spolok cestovateľský, ktorý mal za úlohu z drobných príspevkov skladať istinu a každý rok aspoň jedného zo svojich členov vysielať do slovanských krajov, ktorá sa štúrovci priamo a z vlastného názoru snažili poznávať podľa príkazu Kollárovej náuky o slovanskej vzájomnosti. Prvý cestovateľ, Ollík, v r. 1838 cez prázdniny precestoval Chorvátsko a Slavónsko“. Toľko stručná informácia. Pátrala som preto ďalej...
Zdá sa vám divné, že som sa o významnom štúrovskom predkovi nič nedozvedela v našej rodine? Samozrejme, jej starší členovia vedeli o jeho činnosti i pohnutom osude. No doba nebola priaznivá na rozhovory o minulosti. Na strednej i vysokej škole som študovala v päťdesiatych rokoch XX. storočia, v povojnovom období sme vtedy riešili iné problémy.
Druhé stretnutie s Pavlom Všudyslavom Ollíkom sa odohralo takmer po polstoročí a bolo prekvapivo i príjemnejšie.
Prechádzajúc vedľa Hviezdoslavovho divadla, všimla som si v okne pokladne, že sa pripravuje premiéra jeho hry Znenadála. Vošla som do budovy, kde práve prebiehali prvé „čítačky“. Predstavila som sa ako Černilová, rodená Ollíková, z Pukanca a skôr, než som sa spamätala, dostala som ponuku pôsobiť počas skúšok ako jazyková poradkyňa. Hru totiž divadlo P.O. Hviezdoslava naštudovalo v pukanskom nárečí.
Na prvých skúškach som sa cítila trochu nesvoja, uvažujúc, do akej miery si môžem dovoliť „opravovať“ prejav napríklad pána Martina Hubu či pani Krížikovej.
Znenadála bolo prijaté - ako, o tom svedčia recenzie - rôzne. I keď vyvolalo protichodné ohlasy, vďaka nej sa náš Pukanec a jeho nárečie dostalo do povedomia širšej verejnosti.
Pri tohoročnom vzácnom jubileu by nás, staršie generácie, potešilo, keby sa mladí Pukančania zaujímali tak o súčasné dianie v obci, ako aj o jej minulosť.
Aby na otázku, kto bol Pavol Všudyslav Ollík, odpovedali pohotovejšie, ako ja na skúške, spomenutej v úvode.
Štúrovci boli a fajčili - bratia Grossmannovci
Pre nás Slovákov je typické opisovať našu národnú históriu tak, ako to komu vyhovuje. Stáva sa, že pri sumarizovaní dát a udalostí „zázračne vypadnú“ určité momenty, ktoré akosi nepasujú do celkového rámca. Zaváňa to akousi glorifikáciou. Zabúda sa však na jedno : Písanie histórie nie je beatifikačný proces, z ktorého má vzísť nový svätec.
Známy slovenský historik Pavel Dvořák to veľmi pekne charakterizoval v jednej zo svojich kníh. Podáva to priam poeticky, keď uvádza, že je „škoda, ak sa veci voňajúce človečinou z dejepisu vytrácajú“. Veru. Často odtrhávame od našich historických osobností ich problémy, starosti či prehrešky a pritom práve tie nám môžu pomôcť pochopiť človeka či historickú udalosť.
Väčšine z nás je známy pamätný výlet na Devín, ktorý sa udial v nedeľu 24. apríla 1836. Účastníkov bolo 16-17. Vieme, že si tu pridali slovanské mená ako Štúr Velislav, Hurban Miloslav, Škultéty Horislav, Bórik Jaroslav, Grossmann Dobroslav. Zaujímavé je i vekové zloženie budúcich štúrovcov: Štúr ešte nemal 21 rokov, Hurban mal 19, Grossmann 23. Najstarší z nich Čendekovič mal 32. Ako a kde skončil tento pamätný výlet? Jednoducho. V devínskom hostinci pri nádherne prestretom stole, jedlo sa strieborným príborom. Pečené moriaky! Po dobrom obede sa zistilo, že nemajú na zaplatenie. Čo teraz? Ubziknúť? To by sa dalo jednému či dvom, ale nie všetkým. Poslali teda svojho tajomníka Bórika do Prešporku, aby išiel zohnať peniaze. Ostatní si zatiaľ objednávali pivo, aby hostinského upokojili, že peniaze majú. Všetko sa nakoniec dobre skončilo, ale na začiatku to tak veru vôbec nevyzeralo.
Chvíle práce striedali chvíle odpočinku. Jednou z činností na strávenie dlhej chvíle bolo fajčenie. Nie však cigariet, ale fajok napchatých sušeným tabakom. Dnešok fajčenie odsudzuje. Istotne viacerí poznajú populárnu vetu s refrénom fajčenie škodí zdraviu! Nie, vôbec nechcem zastávať alebo nebodaj propagovať fajčenie. Chcem len poodkryť závoj histórie a ukázať fakt, že i medzi štúrovcami boli takí, čo holdovali fajčeniu. Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici opatruje množstvo artefaktov. Lenže, ako každá vec, nemôžu rozprávať. Keby tak mohli, to by bolo! Vieme však, že je to možné len v rozprávkach. Veď aj deti na základnej škole vedia, že pripisovanie ľudských vlastností neživým predmetom sa nazýva personifikácia. Jedným z predmetov, ktoré skoro do nedávna prekladali z police na policu, je malá fajka. Naozaj malá, pretože jej výška je 97 milimetrov. Prednú stranu sivobielej fajky vypĺňa tmavomodrý text: Swému milovanému bratrovi Ludewítowi Gustáv G-n. ps w Halle 1840.
Pracovník múzea Marián Bovan sa podujal pátrať. Pátral, pátral a vypátral. Najskôr sa myslelo na najznámejšieho štúrovca Ľudovíta Štúra, ten však nemal brata Gustáva. Zrazu ako kamienok do mozaiky zapadlo, že brat Gustáv je blízky spolupracovník Štúra Gustáv Dobroslav Grossmann, ktorý sa narodil v Pukanci 12.8.1813. Jeho štúdium bolo náročné, pretože mal ešte dvoch mladších bratov Ľudovíta a Ladislava, ktorých musel podporovať, pretože ich otec skoro zomrel. Študoval v Leviciach, Banskej Štiavnici, Prešporku a Halle. Istý čas pôsobil ako vychovávateľ v Bohuniciach u baróna Nyáryho. Potom učil v Pliešovciach. Keďže chcel pôsobiť ako duchovný, doplnil si vzdelanie ako množstvo evanjelických kňazov štúdiom na univerzite v Halle v rokoch 1839-1840. Keď doštudoval, stal sa farárom v Turčianskom Svätom Martine, kde 14.4.1846 zomrel. Paradoxom je, že mal nedožité Kristove roky. Je viac ako pravdepodobné, že si bol so svojím mladším bratom veľmi blízky, keď sa rozhodol venovať mu veľmi osobnú vec, akou bola fajka. Prostredný z Grossmannovcov, Ľudovít Bohdan sa narodil v Pukanci 15.4.1818. Podľa priezviska sa dá ľahko zistiť, že má korene z Nemecka.
Ľudovít neskôr vo svojom testamente o sebe napísal: “Slovákom som sa narodil, za Slováka som sa považoval vždy od toho času, ako som k povedomiu svojho pôvodu prišiel, a ako Slovák chcem i zomrieť.“ Do školy chodí v Pukanci, Banskej Štiavnici - tu absolvuje i lýceum, neskôr v Šajógemeri. V Štiavnici nadviaže priateľstvo s Andrejom Braxatorisom, neskorším Sládkovičom. Od jesene študuje v Prešporku teológiu. Trpí finančnou núdzou, a tak si privyrába doučovaním v bohatých rodinách. V Halle študuje teológiu spolu so Sládkovičom. Pred hallským štúdiom dva roky (1841-1843) pôsobil ako učiteľ v Pukanci. Keďže boli s jeho prácou veľmi spokojní, pred jeho odchodom do Nemecka urobili pre neho zbierku na cestu a požiadali ho, aby sa po skončení štúdia vrátil do rodiska. Po doštudovaní pôsobí 3 roky ako vychovávateľ v Necpaloch. V roku 1846 odchádza z Pukanca učiteľ Imrich Blaškovič. Na jeho miesto sa hlási jedenásť kandidátov, Grossmann je však jednohlasne zvolený. Ibaže presne v tom istom čase má možnosť získať post profesora na ev. gymnáziu v Banskej Bystrici. Bystrica ho láka. Pôsobí tu plných 41 rokov (1847-1888). Ustatý a zodratý v práci odchádza na zaslúžený odpočinok. Zomiera v Bystrici 6.2.1890. Pre zaujímavosť treba dodať, že ako profesora ho chceli i Banskoštiavničania i Veľkorevúčania. Grossmann pôsobil i na poli literatúry. Jeho príspevky možno nájsť Slovenských novinách, Pešťbudínskych vedomostiach, Černokňažníku, Včielke, Priateli dietok a inde. Najznámejší a najvýznamnejší je jeho príspevok Nákres života Ondreja Braxatorisa Sládkoviča.
Čas je milosrdný i nemilosrdný. Zahráva sa s nami ako vietor s korunami stromov. Keď chce, zhodí nám listy zelenej farby nádeje, aby sme mohli lepšie spoznať ľudí, čo žili pred nami. Konštatovať sa dá jedno: Boli to ľudia presne takí ako my!
P.S.
Najmladší z bratov Grossmannovcov, Ladislav, sa narodil tiež v Pukanci v roku 1820. So štúrovským programom sa zoznámil na lýceu v Banskej Štiavnici. Vyvolil si právnickú dráhu. Pôsobil ako notár v Slovenskej Ľupči, kde založil Vzájomnú pomocnicu. Rozširoval slovenské knihy a časopisy. Ako horlivý matičiar bol nadriadeným úradom nepohodlný, tak ho suspendovali. Za svoje národné cítenie zažil veľa príkoria. Ako advokát zomrel v Banskej Bystrici 12.3.1878.
Štefan Lukáček
Štefan Lukáček sa narodil v Krupine 23. 8. 1820. Rodičia ho pôvodne dali na remeslo za krajčírskeho učňa, ale nešťastná okolnosť s amputovanými článkami prstov mu znemožnili remeselnú činnosť. Preto ho rodičia dali študovať doma na piaristické gymnázium v Krupine. V štúdiu pokračoval na štiavnickom lýceu, kde sa zoznámil s pukanskými Grossmannovcami. Po skončení školy strávil vyše štyroch rokov ako učiteľ na Bankách pri Banskej Štiavnici, neskôr v Krupine, kde počas revolúcie žil pod policajným dozorom. Potom ho pozvali za učiteľa do Pukanca, kde učil od 12. septembra 1850 až do smrti 12. 9. 1884. V Pukanci rozhýbal spolkový a spoločenský život.
V roku 1866 založil Kňižňicu Ďjetok školskích, pracoval v nedeľnej škole. Spolky Jednota proti trýznění zvířat, Kasíno, Matica slovenská, Vzájomná pomocnica, Spevokol, Vzdelávací spolok - všetky buď zakladal, alebo v nich spolupracoval, prednášal. Staral sa nielen o duchovnú kultúru, usiloval sa aj o hmotné zveľadenie svojich spoluobčanov, učil ich štepiť stromy. Z ovocinárskych krajov objednával vrúble stromov i vinič. Svoje bohaté vedomosti a skúsenosti uverejňoval v novinách a časopisoch: Obzor, Národný hlásnik, Pešťbudínske vedomosti, Národnie noviny a iných. Jeho články poskytujú jasný pohľad na kultúrny a hospodársky život v Pukanci v tých časoch.
Spolu s Martinom Veselovským podpisujú pozdravný list Štefanovi Moysesovi roku 1862, spolu sa zúčastňujú na prvom valnom zhromaždení Matice slovenskej. Matičný výbor Lukáčeka roku 1865 menuje matičným „jednateľom“ pre Hont.
Lukáček bol dobrý učiteľ, no mal aj nepriateľov. Špehovali ho a udávali u slúžneho i škôldozorcu, napr. aj za to, že jeho žiak zarecitoval na skúške básničku Slovenský šuhaj v cudzine. Inokedy mu prišli prekutať knižnicu, poprehadzovať knihy. Žalovali naňho, že rozširuje zakázané Hodžove a Hurbanove diela. Učiteľstvo Hontianskeho seniorátu si ho však vážilo. Počas 9 rokov bol zapisovateľom Hontianskeho vdovsko-sirotského učiteľského spolku a ďalších 6 rokov jeho predsedom. Vtedy sa už značne maďarizovalo, no on písal zápisnice po slovensky.
Štefan Lukáček ako jeden z mnohých učiteľov pôsobiacich v Pukanci bol výraznou osobnosťou štúrovského obdobia a jeho dielo si zaslúži našu spomienku na neľahké časy národného obrodenia.
Literatúra: J. Zamboj a kol: Pukanec, Osveta 1975, Doc.PhDr. Ida Zubacká, CSc: P.V.Ollík, Práca, 6.2.1993, Ing. Milan Pálka: Samizdat 2003
Spracovali: Želmíra Mozolová, Miroslav Slivka, Mária Gembešová
Okrem spomenutého Ollíka to boli traja bratia Grossmannovci, Štefan Lukáček a iní. V našej útlej brožúre chceme priblížiť životné osudy týchto pukanských dejateľov a uctiť si ich pamiatku.
Pavol Všudyslav Ollík
Zňenadála sa nám v slávnom slobodnom banskom kráľovskom meste Pukanec narodil 28.6.1818 Petrus Paulus Ollík. Dôstojný pán farár Samuel Holuby ho zaznamenal do evanjelickej matriky spolu s krstnými rodičmi: pánom Paulusom Kevitzkým a paňou Carolinou, vdovou Jezsovicz, rod. Zittnay.
Prvé kroky si Paľko vychutnával na trhovisku pred domom, kde sa predával dobytok, a v uličkách rodného Pukanca.
Starostliví rodičia Michal Ollík (*29.10.1784 -† 9.5.1841), sobáš 12. 2.1810 so Susannou Kellner (*4.5.1790 - †29.6.1867), pochádzajúcou z významného banskobystrického farbiarskeho rodu, sa sťaby sudičky, zamýšľali nad budúcnosťou synáčika. Nuž aj preto dali 5-ročného Paľka na jeho veľké prosby do školy. Pukanský učiteľ Michal Ribbai ho hneď preložil do vyššej triedy, lebo Paľko vedel už všetky básničky zo šlabikára.
V Pukanci kolovali chýry o tom, že rodičia po skončení druhého ročníka elementárky (ľudovej školy) poslali nášho malého sedemročného génia „na čary“ do Malej Seče, aby privykol maďarčine. Však sa mu to bude hodiť na ďalších štúdiách. Potom ešte 2 roky pobudol na pukanskej škole, odkiaľ bol vypravený do Štiavnice na lýceum. Ukázalo sa, že to chce v živote dotiahnuť pekne ďaleko. Veľa čítal a zoznamoval sa s biblickou češtinou a aj múzy sa mu začali lepiť na päty. V rodnej reči sa cvičil pesničkami, básničkami a vinšmi.
O pár rokov, v roku 1833, sa znenadála ocitol v Šoproni, to aby sa naučil rétorike, pritom však nezabudol na svoje korene. Oboznamoval sa s dejinami Slovákov, snažil sa skladať elégie v slovenčine a horlil za národ. Napokon v miestnom hostinci spolu so študentmi uviedol svoj divadelný kus z vtedajšieho obdobia „Maďar ve své opravdové figuře“.
V rokoch 1834-1837 skladá súkromnú skúšku a študuje právo na Kráľovskej akadémii v Bratislave. Dopočuje sa o práci Slovenskej študentskej spoločnosti a zatúži v nej pracovať. To sa mu aj podarí a v roku 1835 je už zapísaný v zozname riadnych členov Spoločnosti. Neskôr v rokoch 1836/37 ako účtovník.
Dostáva sa do Štúrovej blízkosti a pravdepodobne sa zúčastní aj slávnej vychádzky na Devín, čo by dokazovalo i jeho novozvolené meno Všudyslav, ktoré všade používal.
Banálna realita života asi nevyhovovala jeho dobrodružnej povahe a zrejme mu chýbal dnes tak ospevovaný adrenalín, preto spolu s Alexanderom Boleslavom Vrchovským a Benjamínom Pravoslavom Červenákom založili tajný spolok Vzájomnosť. Tento mal v programe národno-osvetovú prácu medzi študujúcou mládežou, vidieckymi vlastencami i medzi pospolitým ľudom. Spolok združoval 15 spoľahlivých, národne uvedomelých osôb. Významnými, okrem zakladateľov, boli najmä Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, Samo Chalupka, August Horislav Škultéty, Ctiboh Zoch a T. Hroš.
Vydávali Vzájomné listy a zostavili zborník City vďačnosti mladých synov Slovenska, kam prispel Ollík tromi ódami. V čase svojho vzniku dielo nevyšlo a verte - neverte, ako sa to stáva, stratilo sa na viac ako 100 rokov. Až v roku 1959 sa dožilo vydania.
Spolok v roku 1840 síce zanikol, ale jeho členovia naďalej zakladali čitateľské spolky, spolky miernosti, knižnice, nedeľné školy, sporiteľne. Tak to bolo aj v Pukanci.
Ollík miloval spolkovú činnosť, bol napr. členom cestovateľského spolku Slovenskej spoločnosti, odkiaľ ho poslali do Chorvátska a Slavónie zbierať skúsenosti. Pracoval na cestopise, no nevie sa, či ho dokončil a vydal.
Čas plynul a po absolvovaní právnických štúdií v Bratislave ho znova zlákala Banská Štiavnica. Tu sa zapísal na Banskú akadémiu. Zapojil sa do práce Slovenskej spoločnosti na Evanjelickom lýceu, kde ho zvolili za predsedu. Jeho zásluhou boli v ňom zavedené hodiny slovenskej gramatiky a dejepisu. Spolok predplácal rôzne časopisy v slovenčine, češtine, nemčine a maďarčine. V roku 1839 navrhol založiť Národnú učenú spoločnosť.
Po skončení štúdia nezaháľal a zamestnal sa znova u komorského fiškáľa Fridricha Matulaya, kde už ako študent bol koncipientom.
Čas však neplynul, ale cválal a zňenadála vypísali v rolu 1843 v jeho rodnom meste súbeh na miesto podnotára.
Vďaka jazykovým schopnostiam (latinčina, nemčina, maďarčina a slovenčina) bol zvolený za člena mestskej rady, a tak vletel ako strela do pukanských malomestských pomerov. Pri prehliadke účtov zistil, ako zle sa šafári v mestskej kase. Z tohto dôvodu boli zhodení z vedúcich postov na radnici richtár Anton Ocsovszký a pokladník Michal Firický, ktorí sa mu neskôr za stratu majestátu kruto pomstili.
Jeho hviezda aj naďalej stúpala a v roku 1848 bol Ollík väčšinou hlasov zvolený za pukanského richtára. V revolučnom roku 1848 zorganizoval dve stotiny domobrany a stal sa aj kapitánom jednej z nich. Neveril však cisárovi, a preto sa pridal ku kossúthovcom. Po porážke Lajoša Kossútha ho bývalý richtár Ocsovszký, pokladník Firický a uhliský učiteľ Jozef Cziglan obvinili, že podporoval rebelov proti cisárovi. Ich svedectvá sa nachádzajú v Štátnom archíve v Leviciach.
Meruôsme roky nedopadli pre Ollíka šťastne. Vážne obvinenia z predchádzajúcich udalostí ho skoro stáli život. Štyri mesiace strávil vo väznení v Pešti. Po prepustení znovu zasadol na stolec richtára.
Vtedy nastala aj vhodná chvíľa očistiť dobré meno Pukanca spod obvinenia, že podporoval rebéliu. Odcestoval preto znovu do uhorského hlavného mesta. Čakanie na rehabilitáciu rodného mesta trávil užitočne, napísal tam knihu „Umnení poľného a domácího hospodárstva pro slovenské školy a k vlastnímu použití“
Bachova éra síce prišla zňenadála, ale neveštila nič dobrého pre sľubné účinkovanie nášho pukanského richtára Pavla Všudyslava Ollíka. Znovu ho uväznili a vojenský súd ho 4.3 1850 odsúdil na trest smrti povrazom pre urážku kráľa a na zhabanie majetku. Barón Julius Jacob von Haynau, veliteľ tábora cisárskych jednotiek umiestnených v Maďarsku, mu udelil milosť a trest mu zmenil na 15-ročné nútené práce v ťažkých okovách.
Žalár si odpykával v Petrovaradíne, terajšom Novom Sade. K narodeniu korunného princa Rudolfa v r. 1858 bola vyhlásená všeobecná amnestia, a tak sa mohol vrátiť do rodného kraja. Nie však do Pukanca, ale do Banskej Štiavnice, kde pôsobil ako advokát až do konca svojej životnej púte.
Na začiatku jeho ďalšieho tvorivého rozmachu bola Matica slovenská, ktorá v r. 1863 vypísala súťaž na divadelné hru. Aj Ollík prispel svojou troškou do mlyna. Napísal satirickú veselohru Zňenadála v troch dejstvách s predohrou. Vtedy s ňou nepochodil, matičný výbor rozhodol hru vrátiť s tým, že Matica ju nemôže uverejniť pre jej nemravnú povahu. Toto dielo nášho štúrovca je rozsahom neveľké, ale obsahom veľavravné. Ide o groteskný výstup potulných komediantov, ktorí hrajú divadlo v divadle. Na hru hercov bezprostredne reaguje prítomné obecenstvo priamo na javisku. Predohra začína v holičstve. Mestečko Búchanec je vlastne Pukanec s jeho vtedajšími obyvateľmi, ktorí Všudyslavovi poslúžili ako predobraz dramatických postáv. Hra prekypuje gogoľovským výsmechom, čo je vlastne smiech cez slzy.
V divadelnej sezóne 1997-98 hru uviedlo Slovenské národné divadlo na scéne Divadla P.O. Hviezdoslava v úprave Martina Porubjaka, režíroval ju Peter Mikulík v obsadení: Eva Krížíková, Zuzana Kocúriková, Helena Krajčiová, Robert Roth, Braňo Bystriansky, Dušan Jamrich, Martin Huba a ďalší. Jazykovo spolupracovala pukanská rodáčka Zlata Černilová- Ollíková, keďže hru uvádzali v pukanskom nárečí. Recenzie na komédiu boli rôzne, poplatné politike v dobe jej uvedenia.
V archíve Matice slovenskej sa našli od Pavla Ollíka aj ďalšie 2 hry. Jedna sa volá Svedomie. Názov druhej je neznámy, pretože jej chýba titulný list. Diela neboli na javisku nikdy uvedené.
Čas jeho života sa skokmi pohýnal ďalej, a tak sa P.V. Ollíkovi podarilo z honorárov úspešnej advokácie nadobudnúť si slušný majetok, ktorý po jeho smrti rozdelili podľa testamentu. Dom odkázal svojej opatrovateľke Anne Weigelovej. Pravda je, že nezabudol ani na žiadneho člena svojho príbuzenstva.
Z nezištných dôvodov tak isto vytvoril v pukanskej ev a.v. cirkvi Ollíkovskú základinu, banskoštiavnickej ev. cirkev venoval 3000 zlatých a Ev. lýceu v Banskej Štiavnici 3000 zlatých na štipendijnú základinu Pavla Ollíka. Z úrokov základiny sa mali financovať 2 štipendiá, čo sa aj uskutočnilo. Čerpali z nej príslušníci rodiny (Oskár Ollík a Bohuslav Hlôška). Správcom základiny bol Pukančan, prof. Samuel Rakšány, pôsobiaci ako profesor na banskoštavnickom gymnáziu. Ollík odkázal financie aj rôznym spolkom a inštitúciám v Banskej Štiavnici. Prial si, aby jeho kovovú rakvu „niesli baníci v červených nohaviciach“.
Zomrel 8.12.1890 v Banskej Štiavnici. Pochovaný je na evanjelickom. cintoríne Nad Klopačkou vedľa svojej opatrovateľky. Tu spí svoj večný spánok aj Sládkovičova Marína.
Zhodou okolností je to teda všetko. Znenadála sa musíme rozlúčiť s vedomím, že Peter Pavol Všudyslav Ollík tu bol a je prítomný aj dnes pre svoju tvorbu i bojovného ducha.
Tak azda si niekedy zalistujete v jeho knihách a spomeniete si na neho i na to, čo nám po sebe zanechal. Možno v dňoch Pamiatky zosnulých navštívite jeho hrob a venujete mu malú kytičku, prípadne sa postaráte o úpravu miesta jeho posledného odpočinku.
Rozprávanie Zlaty Černilovej, r. Ollíkovej
Moje prvé stretnutie s Pavlom Všudyslavom Ollíkom nebolo najpríjemnejšie. Na skúške zo slovenského jazyka sa ma pán profesor Béder opýtal, čo viem o štúrovskom predkovi.
Nastalo mlčanie. Priznám sa, že som nemala ani tušenia, čo skúšajúci odo mňa chce.
Doma som si rýchlo nalistovala Kapitoly zo slovenskej literatúry od Jaroslava Vlčka. Citujem: „Hurban založil študentský tzv. Spolok cestovateľský, ktorý mal za úlohu z drobných príspevkov skladať istinu a každý rok aspoň jedného zo svojich členov vysielať do slovanských krajov, ktorá sa štúrovci priamo a z vlastného názoru snažili poznávať podľa príkazu Kollárovej náuky o slovanskej vzájomnosti. Prvý cestovateľ, Ollík, v r. 1838 cez prázdniny precestoval Chorvátsko a Slavónsko“. Toľko stručná informácia. Pátrala som preto ďalej...
Zdá sa vám divné, že som sa o významnom štúrovskom predkovi nič nedozvedela v našej rodine? Samozrejme, jej starší členovia vedeli o jeho činnosti i pohnutom osude. No doba nebola priaznivá na rozhovory o minulosti. Na strednej i vysokej škole som študovala v päťdesiatych rokoch XX. storočia, v povojnovom období sme vtedy riešili iné problémy.
Druhé stretnutie s Pavlom Všudyslavom Ollíkom sa odohralo takmer po polstoročí a bolo prekvapivo i príjemnejšie.
Prechádzajúc vedľa Hviezdoslavovho divadla, všimla som si v okne pokladne, že sa pripravuje premiéra jeho hry Znenadála. Vošla som do budovy, kde práve prebiehali prvé „čítačky“. Predstavila som sa ako Černilová, rodená Ollíková, z Pukanca a skôr, než som sa spamätala, dostala som ponuku pôsobiť počas skúšok ako jazyková poradkyňa. Hru totiž divadlo P.O. Hviezdoslava naštudovalo v pukanskom nárečí.
Na prvých skúškach som sa cítila trochu nesvoja, uvažujúc, do akej miery si môžem dovoliť „opravovať“ prejav napríklad pána Martina Hubu či pani Krížikovej.
Znenadála bolo prijaté - ako, o tom svedčia recenzie - rôzne. I keď vyvolalo protichodné ohlasy, vďaka nej sa náš Pukanec a jeho nárečie dostalo do povedomia širšej verejnosti.
Pri tohoročnom vzácnom jubileu by nás, staršie generácie, potešilo, keby sa mladí Pukančania zaujímali tak o súčasné dianie v obci, ako aj o jej minulosť.
Aby na otázku, kto bol Pavol Všudyslav Ollík, odpovedali pohotovejšie, ako ja na skúške, spomenutej v úvode.
Štúrovci boli a fajčili - bratia Grossmannovci
Pre nás Slovákov je typické opisovať našu národnú históriu tak, ako to komu vyhovuje. Stáva sa, že pri sumarizovaní dát a udalostí „zázračne vypadnú“ určité momenty, ktoré akosi nepasujú do celkového rámca. Zaváňa to akousi glorifikáciou. Zabúda sa však na jedno : Písanie histórie nie je beatifikačný proces, z ktorého má vzísť nový svätec.
Známy slovenský historik Pavel Dvořák to veľmi pekne charakterizoval v jednej zo svojich kníh. Podáva to priam poeticky, keď uvádza, že je „škoda, ak sa veci voňajúce človečinou z dejepisu vytrácajú“. Veru. Často odtrhávame od našich historických osobností ich problémy, starosti či prehrešky a pritom práve tie nám môžu pomôcť pochopiť človeka či historickú udalosť.
Väčšine z nás je známy pamätný výlet na Devín, ktorý sa udial v nedeľu 24. apríla 1836. Účastníkov bolo 16-17. Vieme, že si tu pridali slovanské mená ako Štúr Velislav, Hurban Miloslav, Škultéty Horislav, Bórik Jaroslav, Grossmann Dobroslav. Zaujímavé je i vekové zloženie budúcich štúrovcov: Štúr ešte nemal 21 rokov, Hurban mal 19, Grossmann 23. Najstarší z nich Čendekovič mal 32. Ako a kde skončil tento pamätný výlet? Jednoducho. V devínskom hostinci pri nádherne prestretom stole, jedlo sa strieborným príborom. Pečené moriaky! Po dobrom obede sa zistilo, že nemajú na zaplatenie. Čo teraz? Ubziknúť? To by sa dalo jednému či dvom, ale nie všetkým. Poslali teda svojho tajomníka Bórika do Prešporku, aby išiel zohnať peniaze. Ostatní si zatiaľ objednávali pivo, aby hostinského upokojili, že peniaze majú. Všetko sa nakoniec dobre skončilo, ale na začiatku to tak veru vôbec nevyzeralo.
Chvíle práce striedali chvíle odpočinku. Jednou z činností na strávenie dlhej chvíle bolo fajčenie. Nie však cigariet, ale fajok napchatých sušeným tabakom. Dnešok fajčenie odsudzuje. Istotne viacerí poznajú populárnu vetu s refrénom fajčenie škodí zdraviu! Nie, vôbec nechcem zastávať alebo nebodaj propagovať fajčenie. Chcem len poodkryť závoj histórie a ukázať fakt, že i medzi štúrovcami boli takí, čo holdovali fajčeniu. Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici opatruje množstvo artefaktov. Lenže, ako každá vec, nemôžu rozprávať. Keby tak mohli, to by bolo! Vieme však, že je to možné len v rozprávkach. Veď aj deti na základnej škole vedia, že pripisovanie ľudských vlastností neživým predmetom sa nazýva personifikácia. Jedným z predmetov, ktoré skoro do nedávna prekladali z police na policu, je malá fajka. Naozaj malá, pretože jej výška je 97 milimetrov. Prednú stranu sivobielej fajky vypĺňa tmavomodrý text: Swému milovanému bratrovi Ludewítowi Gustáv G-n. ps w Halle 1840.
Pracovník múzea Marián Bovan sa podujal pátrať. Pátral, pátral a vypátral. Najskôr sa myslelo na najznámejšieho štúrovca Ľudovíta Štúra, ten však nemal brata Gustáva. Zrazu ako kamienok do mozaiky zapadlo, že brat Gustáv je blízky spolupracovník Štúra Gustáv Dobroslav Grossmann, ktorý sa narodil v Pukanci 12.8.1813. Jeho štúdium bolo náročné, pretože mal ešte dvoch mladších bratov Ľudovíta a Ladislava, ktorých musel podporovať, pretože ich otec skoro zomrel. Študoval v Leviciach, Banskej Štiavnici, Prešporku a Halle. Istý čas pôsobil ako vychovávateľ v Bohuniciach u baróna Nyáryho. Potom učil v Pliešovciach. Keďže chcel pôsobiť ako duchovný, doplnil si vzdelanie ako množstvo evanjelických kňazov štúdiom na univerzite v Halle v rokoch 1839-1840. Keď doštudoval, stal sa farárom v Turčianskom Svätom Martine, kde 14.4.1846 zomrel. Paradoxom je, že mal nedožité Kristove roky. Je viac ako pravdepodobné, že si bol so svojím mladším bratom veľmi blízky, keď sa rozhodol venovať mu veľmi osobnú vec, akou bola fajka. Prostredný z Grossmannovcov, Ľudovít Bohdan sa narodil v Pukanci 15.4.1818. Podľa priezviska sa dá ľahko zistiť, že má korene z Nemecka.
Ľudovít neskôr vo svojom testamente o sebe napísal: “Slovákom som sa narodil, za Slováka som sa považoval vždy od toho času, ako som k povedomiu svojho pôvodu prišiel, a ako Slovák chcem i zomrieť.“ Do školy chodí v Pukanci, Banskej Štiavnici - tu absolvuje i lýceum, neskôr v Šajógemeri. V Štiavnici nadviaže priateľstvo s Andrejom Braxatorisom, neskorším Sládkovičom. Od jesene študuje v Prešporku teológiu. Trpí finančnou núdzou, a tak si privyrába doučovaním v bohatých rodinách. V Halle študuje teológiu spolu so Sládkovičom. Pred hallským štúdiom dva roky (1841-1843) pôsobil ako učiteľ v Pukanci. Keďže boli s jeho prácou veľmi spokojní, pred jeho odchodom do Nemecka urobili pre neho zbierku na cestu a požiadali ho, aby sa po skončení štúdia vrátil do rodiska. Po doštudovaní pôsobí 3 roky ako vychovávateľ v Necpaloch. V roku 1846 odchádza z Pukanca učiteľ Imrich Blaškovič. Na jeho miesto sa hlási jedenásť kandidátov, Grossmann je však jednohlasne zvolený. Ibaže presne v tom istom čase má možnosť získať post profesora na ev. gymnáziu v Banskej Bystrici. Bystrica ho láka. Pôsobí tu plných 41 rokov (1847-1888). Ustatý a zodratý v práci odchádza na zaslúžený odpočinok. Zomiera v Bystrici 6.2.1890. Pre zaujímavosť treba dodať, že ako profesora ho chceli i Banskoštiavničania i Veľkorevúčania. Grossmann pôsobil i na poli literatúry. Jeho príspevky možno nájsť Slovenských novinách, Pešťbudínskych vedomostiach, Černokňažníku, Včielke, Priateli dietok a inde. Najznámejší a najvýznamnejší je jeho príspevok Nákres života Ondreja Braxatorisa Sládkoviča.
Čas je milosrdný i nemilosrdný. Zahráva sa s nami ako vietor s korunami stromov. Keď chce, zhodí nám listy zelenej farby nádeje, aby sme mohli lepšie spoznať ľudí, čo žili pred nami. Konštatovať sa dá jedno: Boli to ľudia presne takí ako my!
P.S.
Najmladší z bratov Grossmannovcov, Ladislav, sa narodil tiež v Pukanci v roku 1820. So štúrovským programom sa zoznámil na lýceu v Banskej Štiavnici. Vyvolil si právnickú dráhu. Pôsobil ako notár v Slovenskej Ľupči, kde založil Vzájomnú pomocnicu. Rozširoval slovenské knihy a časopisy. Ako horlivý matičiar bol nadriadeným úradom nepohodlný, tak ho suspendovali. Za svoje národné cítenie zažil veľa príkoria. Ako advokát zomrel v Banskej Bystrici 12.3.1878.
Štefan Lukáček
Štefan Lukáček sa narodil v Krupine 23. 8. 1820. Rodičia ho pôvodne dali na remeslo za krajčírskeho učňa, ale nešťastná okolnosť s amputovanými článkami prstov mu znemožnili remeselnú činnosť. Preto ho rodičia dali študovať doma na piaristické gymnázium v Krupine. V štúdiu pokračoval na štiavnickom lýceu, kde sa zoznámil s pukanskými Grossmannovcami. Po skončení školy strávil vyše štyroch rokov ako učiteľ na Bankách pri Banskej Štiavnici, neskôr v Krupine, kde počas revolúcie žil pod policajným dozorom. Potom ho pozvali za učiteľa do Pukanca, kde učil od 12. septembra 1850 až do smrti 12. 9. 1884. V Pukanci rozhýbal spolkový a spoločenský život.
V roku 1866 založil Kňižňicu Ďjetok školskích, pracoval v nedeľnej škole. Spolky Jednota proti trýznění zvířat, Kasíno, Matica slovenská, Vzájomná pomocnica, Spevokol, Vzdelávací spolok - všetky buď zakladal, alebo v nich spolupracoval, prednášal. Staral sa nielen o duchovnú kultúru, usiloval sa aj o hmotné zveľadenie svojich spoluobčanov, učil ich štepiť stromy. Z ovocinárskych krajov objednával vrúble stromov i vinič. Svoje bohaté vedomosti a skúsenosti uverejňoval v novinách a časopisoch: Obzor, Národný hlásnik, Pešťbudínske vedomosti, Národnie noviny a iných. Jeho články poskytujú jasný pohľad na kultúrny a hospodársky život v Pukanci v tých časoch.
Spolu s Martinom Veselovským podpisujú pozdravný list Štefanovi Moysesovi roku 1862, spolu sa zúčastňujú na prvom valnom zhromaždení Matice slovenskej. Matičný výbor Lukáčeka roku 1865 menuje matičným „jednateľom“ pre Hont.
Lukáček bol dobrý učiteľ, no mal aj nepriateľov. Špehovali ho a udávali u slúžneho i škôldozorcu, napr. aj za to, že jeho žiak zarecitoval na skúške básničku Slovenský šuhaj v cudzine. Inokedy mu prišli prekutať knižnicu, poprehadzovať knihy. Žalovali naňho, že rozširuje zakázané Hodžove a Hurbanove diela. Učiteľstvo Hontianskeho seniorátu si ho však vážilo. Počas 9 rokov bol zapisovateľom Hontianskeho vdovsko-sirotského učiteľského spolku a ďalších 6 rokov jeho predsedom. Vtedy sa už značne maďarizovalo, no on písal zápisnice po slovensky.
Štefan Lukáček ako jeden z mnohých učiteľov pôsobiacich v Pukanci bol výraznou osobnosťou štúrovského obdobia a jeho dielo si zaslúži našu spomienku na neľahké časy národného obrodenia.
Literatúra: J. Zamboj a kol: Pukanec, Osveta 1975, Doc.PhDr. Ida Zubacká, CSc: P.V.Ollík, Práca, 6.2.1993, Ing. Milan Pálka: Samizdat 2003
Spracovali: Želmíra Mozolová, Miroslav Slivka, Mária Gembešová
