Ján Zamboj
Narodil sa rodičom Jánovi Zambojovi, mäsiarovi a Ľudmile r. Ollíkovej, z pukanskej remeselníckej rodiny. Do jeho detstva smutne zasiahla 1. svetová vojna, lebo hneď na Vianoce 1914 prišiel o otca, ktorý zomrel v Krakove ako vojak. Matka ho vychovávala sama a keďže štúdium na gymnáziu v Banskej Štiavnici a následne na Učiteľskom ústave v Leviciach bolo nákladné, nebolo to pre ňu ľahké.
Po skončení štúdia pôsobil ako učiteľ na mnohých miestach Slovenska na ľudových školách (Lučenec, Krupina, Belín, Žemberovce).Po vykonaní skúšky pre učiteľov meštianskych škôl pôsobil už na meštianskych školách.
V r. 1933 sa oženil s Annou Šubovou, ktorá tiež pochádzala z Pukanca a bola učiteľka. Ich prvé spoločné pôsobisko bola Štátna meštianska škola v Krupine. Ako príslušník sociálnodemokrat ickej strany a dôverník Spolku učiteľov sociálnych demokratov presadzoval česko-slovenskú vzájomnosť a demokraciu. Po roku 1938 bol za tieto názory považovaný za nepriateľa Slovenského štátu a keďže nechcel vstúpiť do HSĽS, bol vyšetrovaný a nakoniec po udaní preložený na Štátnu meštiansku školu do Bátoviec. Tu bol poverený vedením školy, lebo ako nestraník sa nemohol stať riaditeľom. Po roku od príchodu do Bátoviec bol znovu vyšetrovaný pre udanie za nečinnosť v záujme Slovenského štátu.
V októbri 1942 sa aktívne zapojil so spolupracovníkmi Ladislavom Baštom z Jalakšovej, Karolom Fojtíkom z Drženíc, Jánom Bešinom z Kmeťoviec, Jánom Teliarom , Martinom Drdošom a Pavlom Bakošom zo Žemberoviec, Ladislavom Adamčíkom z Devičian a Milanom Vydrom z Krškán do prípravy ilegálnej odbojovej činnosti proti fašizmu a za obnovenie ČSR. Po vypuknutí Povstania zaobstarávali zbrane, starali sa o zásobovanie a úkryty pre partizánov a vojakov, ktorí ušli zo zajatia. Hľadali spojenia s podzemnými pracovníkmi z iných miest a krajov , napr. so Štefanom Chovanom z Pukanca a ev. farárom na Myjave Júliusom Cibuľkom, tiež pochádzajúcim z Pukanca.
Stal sa tajomníkom Revolučného národného výboru v Bátovciach a pomáhal organizovať RNV aj v okolitých obciach. Členovia Výboru úzko spolupracovali s partizánskou skupinou Sitno pod vedením Ladislava Exnára, ktorú zásobovali potravinami a plnili príkazy jej veliteľa. Po potlačení Povstania bol prepustený zo školských služieb a bol na neho vydaný zatykač , ale podarilo sa mu skryť sa u susedov a priateľov v Pukanci, takže nebol zatknutý.
Po oslobodení sa stal okresným inšpektorom v Leviciach, kde obnovil školstvo, rozbité vojnou. Potom učil na Gymnáziu, Strednej škole v Leviciach a Strednej škole v Pukanci. Pre nezhody s vedúcim odboru školstva ho prepustili zo školských služieb, preto pracoval ako redaktor závodného časopisu Matador v Bratislave, účtovník v komunálnom podniku v Pukanci a Leviciach a v Jednote v Leviciach a Pukanci.
Až v r. 1957 sa mu znovu podarilo dostať sa do radov učiteľov. Pôsobil na Základnej deväťročnej škole v Pukanci až do dôchodku.
Po odchode na penziu sa s blížiacim sa 750. výročím prvej písomnej zmienky o Pukanci so skupinou rovesníkov, bývalých študentov silnej generácie zo začiatku 20. storočia, väčšinou pukanských rodákov, rozhodli vydať monografiu. Stal sa jej zostavovateľom, čo prinášalo nemálo problémov nielen s autormi, ale aj s vrchnosťou. To sa nakoniec odrazilo aj na jeho zdravotnom stave. Spomedzi 20 autorov jednotlivých kapitol monografie spracoval Ján Zamboj Baníctvo a Obdobie predmníchovskej ČSR, k čomu bolo treba preštudovať množstvo materiálu v archíve v Banskej Štiavnici a inde. Nakoniec publikácia, skrátená a poplatná dobe, vyšla ako Pamätnica k 30. výročiu oslobodenia. Je v nej však množstvo informácií, ktoré aj dnes uznaním pre jej tvorcov s vtedajšími technickými možnosťami, hodne využívame pri práci o Pukanci, či už z oblasti prírodopisu, histórie nášho bývalého slobodného banského kráľovského mesta, dejateľov, pochádzajúcich z Pukanca, alebo ľudovej kultúry a reči.
Po skončení štúdia pôsobil ako učiteľ na mnohých miestach Slovenska na ľudových školách (Lučenec, Krupina, Belín, Žemberovce).Po vykonaní skúšky pre učiteľov meštianskych škôl pôsobil už na meštianskych školách.
V r. 1933 sa oženil s Annou Šubovou, ktorá tiež pochádzala z Pukanca a bola učiteľka. Ich prvé spoločné pôsobisko bola Štátna meštianska škola v Krupine. Ako príslušník sociálnodemokrat ickej strany a dôverník Spolku učiteľov sociálnych demokratov presadzoval česko-slovenskú vzájomnosť a demokraciu. Po roku 1938 bol za tieto názory považovaný za nepriateľa Slovenského štátu a keďže nechcel vstúpiť do HSĽS, bol vyšetrovaný a nakoniec po udaní preložený na Štátnu meštiansku školu do Bátoviec. Tu bol poverený vedením školy, lebo ako nestraník sa nemohol stať riaditeľom. Po roku od príchodu do Bátoviec bol znovu vyšetrovaný pre udanie za nečinnosť v záujme Slovenského štátu.
V októbri 1942 sa aktívne zapojil so spolupracovníkmi Ladislavom Baštom z Jalakšovej, Karolom Fojtíkom z Drženíc, Jánom Bešinom z Kmeťoviec, Jánom Teliarom , Martinom Drdošom a Pavlom Bakošom zo Žemberoviec, Ladislavom Adamčíkom z Devičian a Milanom Vydrom z Krškán do prípravy ilegálnej odbojovej činnosti proti fašizmu a za obnovenie ČSR. Po vypuknutí Povstania zaobstarávali zbrane, starali sa o zásobovanie a úkryty pre partizánov a vojakov, ktorí ušli zo zajatia. Hľadali spojenia s podzemnými pracovníkmi z iných miest a krajov , napr. so Štefanom Chovanom z Pukanca a ev. farárom na Myjave Júliusom Cibuľkom, tiež pochádzajúcim z Pukanca.
Stal sa tajomníkom Revolučného národného výboru v Bátovciach a pomáhal organizovať RNV aj v okolitých obciach. Členovia Výboru úzko spolupracovali s partizánskou skupinou Sitno pod vedením Ladislava Exnára, ktorú zásobovali potravinami a plnili príkazy jej veliteľa. Po potlačení Povstania bol prepustený zo školských služieb a bol na neho vydaný zatykač , ale podarilo sa mu skryť sa u susedov a priateľov v Pukanci, takže nebol zatknutý.
Po oslobodení sa stal okresným inšpektorom v Leviciach, kde obnovil školstvo, rozbité vojnou. Potom učil na Gymnáziu, Strednej škole v Leviciach a Strednej škole v Pukanci. Pre nezhody s vedúcim odboru školstva ho prepustili zo školských služieb, preto pracoval ako redaktor závodného časopisu Matador v Bratislave, účtovník v komunálnom podniku v Pukanci a Leviciach a v Jednote v Leviciach a Pukanci.
Až v r. 1957 sa mu znovu podarilo dostať sa do radov učiteľov. Pôsobil na Základnej deväťročnej škole v Pukanci až do dôchodku.
Po odchode na penziu sa s blížiacim sa 750. výročím prvej písomnej zmienky o Pukanci so skupinou rovesníkov, bývalých študentov silnej generácie zo začiatku 20. storočia, väčšinou pukanských rodákov, rozhodli vydať monografiu. Stal sa jej zostavovateľom, čo prinášalo nemálo problémov nielen s autormi, ale aj s vrchnosťou. To sa nakoniec odrazilo aj na jeho zdravotnom stave. Spomedzi 20 autorov jednotlivých kapitol monografie spracoval Ján Zamboj Baníctvo a Obdobie predmníchovskej ČSR, k čomu bolo treba preštudovať množstvo materiálu v archíve v Banskej Štiavnici a inde. Nakoniec publikácia, skrátená a poplatná dobe, vyšla ako Pamätnica k 30. výročiu oslobodenia. Je v nej však množstvo informácií, ktoré aj dnes uznaním pre jej tvorcov s vtedajšími technickými možnosťami, hodne využívame pri práci o Pukanci, či už z oblasti prírodopisu, histórie nášho bývalého slobodného banského kráľovského mesta, dejateľov, pochádzajúcich z Pukanca, alebo ľudovej kultúry a reči.
Ján Zamboj, 29.7.1908 - 2.11.1979, 110. výročie narodenia
Ing. Želmíra Mozolová
