Poznávajme svojich rodákov - Zuzana Hrúzová a Anna Zambojová
Ing. Želmíra Mozolová
Zuzana Hrúzova
Anna Zambojová
Dve 110- ročné jubileá učiteliek z Pukanca
Začiatkom tohto roku by sa dožili 110 rokov panie učiteľky Zuzana Hrúzová a Anna Zambojová. Obidve prežili väčšiu časť života v Pukanci, kde vychovali niekoľko generácií žiakov.
Spolu chodili do Evanjelickej ľudovej školy, o ktorej Anka píše: “Vtedy sme v laviciach sedávali podľa prospechu, najlepší v poslednej lavici. Ak niekto nevedel, za trest ho „prehodeli“, musel si presadnúť na horšie miesto. To bola hanba! Tretiu a štvrtú triedu učil pán učiteľ Kuchta, ten bol aj kantorom, hrával aj v škole na harmóniu. Pamätám sa aj na smútočnú slávnosť pri smrti cisára Františka Jozefa. Celá škola sme sa natisli do 3. triedy a vypočuli si prednášku a zaspievali maďarskú hymnu.“
Potom sa ich cesty na čas rozišli. Anka odišla do Banskej Štiavnice na gymnázium: „Chodila som na gymnázium do Štiavnice, odkiaľ sme sa dostali domov len na Vianoce a Veľkú noc. Bolo nás z Pukanca viac, tak nás viezli na voze a keď bol veľký kopec, museli sme ísť pešo. Bývali sme u nény, ktorá bola naša druhá mama. Varila nám, starala sa o nás, naučili sme sa u nej po nemecky.“
Zuzka ostala zatiaľ v Pukanci, o čom píše takto: “V školskom roku 1922/23 sa otvorila Štátna meštianska škola. Jej prvým riaditeľom bol český učiteľ Ľudovít Vlček, ktorého sem preložili z Krupiny. Pokrokoví rodičia považovali za samozrejmé dať svoje deti tam. S kamarátkou Judkou Adamčíkovou sme sa išli zapísať. Inokedy, keď sme mali do činenia s takýmito úradmi, nás rodičia doma upozornili: „A nože nezabudnite pánu farárovi či pánu direktorovi ruku bozkať!“ Dnes neprikazovali. Ale my sme boli veľké, rozhodli sme sa tak. Slušne sme zaklopali na dvere riaditeľne, pozdravili: „Dobrý deň vinšujem“ - a už sme sa hnali za rukou pána riaditeľa. Ten sa len čudoval, čo chceme. Keď sa to dozvedel, usmial sa a povedal: To sa už nenosí. S uľahčením sme si vydýchli. Poctivo priznávam, že sme bozkávanie rúk nemali rady. Zapísali nás a potom zaradili do II. triedy. Boli sme prvé absolventky Meštianskej školy v Pukanci. “
Nasledoval Učiteľský ústav v Leviciach. Cez leto sa študenti stretávali v Pukanci. Bolo ich veľa v rovnakom veku a na vyplnenie času každé prázdniny nacvičili divadelnú hru. Najlepšie si spomínali na Revízora, kde sa ich stretlo najviac. Obyčajne mali okrem generálky a premiéry aj reprízu.
Zuzka po maturite krátko pôsobila v Banskej Štiavnici a v Košiciach, aby potom natrvalo zakotvila vo svojom milovanom Pukanci.
Začiatky Ankinej učiteľskej služby boli ťažké. Prvý rok bola na novozriadenej štátnej ľudovej škole vo Varšanoch, dnešnom Kalinčiakove. Škola bola umiestnená v kaštieli. Potom učila tri roky na štátnej ľudovej škole v Malých Krškanoch, ktorú sama zakladala. Škola bola v provizórnej miestnosti starého sedliackeho domu s 39 žiakmi 1.-6. ročníka úplne bez pomôcok okrem tabule a kriedy. Ďalší školský rok učila na štátnej meštianskej škole v Parkane - Štúrove, ktorej jednotlivé triedy boli tiež umiestnené v niekoľkých súkromných domoch, vzdialených od seba aj 400 metrov. V roku 1934 sa vydala za učiteľa Jána Zamboja. Po svadbe učila spolu s ním na štátnej meštianskej škole v Krupine a Bátovciach. V roku 1943 prestala učiť a starala sa o rodinu. V roku 1945 sa s rodinou presťahovala do Levíc a v roku 1951 späť do rodného Pukanca. Tu pracovala v rokoch 1952-54 ako účtovníčka JRD. Od roku 1956 až do odchodu do penzie v roku 1969 znovu učila na ZDŠ v Pukanci.
Tu sa naše učiteľky znovu stretli a svoj čas na dôchodku vyplnili činorodou prácou pre Pukanec. Najprv to bolo znovuoživenie Miestneho odboru Matice Slovenskej, o čom Zuzka píše v Matičnom čítaní z r. 1970:
„Keď sme začiatkom júna 1968 oživili v Pukanci našu Maticu, do ktorej sa prihlásilo 160 členov, vynoril sa pred nami problém: čo teraz? Stanovy neboli, inštrukcie nechodili, rady boli vzácne. Čo teda robiť? Schádzali sme sa, dávali hlavy dokopy. Nemožno predsa ten plameň nadšenia, čo tak razom vyšľahol, nechať potuchnúť v nečinnosti. A naraz komusi napadlo: Pukančania radi spievajú. Ďalší hovorí: Pukančania majú radi históriu svojho mestečka. Máme tu brata Králika, bývalého archivára, ktorý túto históriu dobre pozná a vedel by povedať veľa zaujímavého.
A tak sme urobili prvý pokus. V polovici októbra sme zvolali miestnym rozhlasom (zvolávame tak až dosiaľ) členov na členské posedenie. Zagitovali sme dobrého harmonikára, rozmnožili niekoľko pekných národných piesní, ktoré už upadli do zabudnutia. A tak sa na prvom posedení prevažne spievalo, odzneli referáty o martinských matičných slávnostiach, o okresnom zhromaždení a krátka prednáška o významnejších osobnostiach štúrovského obdobia z našej obce. Prišlo niečo vyše dvadsať ľudí. V ďalších mesiacoch sme toto opakovali. K pravidelným prednáškam z histórie Pukanca sme pridávali významné výročia národné, celosvetové, recitácie. Sprvu prichádzali tí istí ľudia, posedenia sa im stali zvykom, potrebou, nutnosťou, chlebom. Tí potom priťahovali členov svojej rodiny, susedov, známych. Posledné posedenia, teraz ich už voláme členskými schôdzami, zaznamenávajú počty prítomných 40 - 50 aj viac.
Nehovorím, že sme urobili veľa. Viem, že by bolo treba, že by sa dalo viac. Chýba nám mládež, tú nevieme zaktivizovať, pritiahnuť - a bolí nás to. Máme i dlhodobejšie plány. K roku 1975 pripravujeme monografiu Pukanca (bude to 900. výročie
prvej historickej zmienky o ňom). Plánujeme zriadiť i múzeum remesiel alebo aspoň pamätnú izbu.“
Tá monografia sa im s celým kolektívom spolupracovníkov podarila, veď doteraz je to najprepracovanejšia literatúra o Pukanci. Aj pamätnú izbu stihli zriadiť. Nám sa podarilo posunúť ich smelé plány ďalej a pukanské múzeum je už realitou.
V súvislosti s monografiou Pukanca viedla Zuzana Hrúzová širokú korešpondenciu s mnohými vedeckými pracovníkmi z celej republiky, aj zo zahraničia. Viedla si o tom záznamy, takže v jej pozostalosti je možné objaviť mnohé zaujímavé poznatky, aj také, ktoré sa do publikácie z rôznych príčin nedostali. Snažila sa zachytiť život v Pukanci so všetkými radosťami, aj strasťami. Opisovala miestne zvyky, udalosti, popísala životopisy mnohých významných pukanských rodákov. Naše občianske združenie pri viacerých príležitostiach čerpá z jej práce.
Zozbierala podklady pre publikáciu o botanikovi Samuelovi. Kupčokovi, ktoré odovzdala spisovateľke Margite Valehrachovej na dopracovanie. Žiaľ, táto publikácia pod názvom Prišiel s piesňou, aj keď prepracovaná, sa nedožila svojho zverejnenia a leží v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine zabudnutá v pozostalosti spisovateľky.
Zuzka až do vysokého veku, a to aj po odchode do Domova dôchodcov v Leviciach, si písala s mnohými významnými osobnosťami a prijímala návštevy z rôznych končín sveta, aj keď tam boli podmienky sťažené a prostredie nie veľmi inšpirujúce.
Na dôchodku sa Anna Zambojová venovala pestovaniu kvetov, zriedkavých rastlín a ekologickým postupom v záhrade. Mala rada ručné práce a učila aj nemčinu. Na konci života si už veľa nepamätala, ale ľudové pesničky vydržala spievať aj celé popoludnie. Rada recitovala Turčína Poničana.
Pani učiteľka Zuzana Hrúzová sa dožila 91 rokov, Anna Zambojová zomrela ako 100 ročná v kruhu rodiny. Obidve sú pochované v Pukanci.
Začiatkom tohto roku by sa dožili 110 rokov panie učiteľky Zuzana Hrúzová a Anna Zambojová. Obidve prežili väčšiu časť života v Pukanci, kde vychovali niekoľko generácií žiakov.
Spolu chodili do Evanjelickej ľudovej školy, o ktorej Anka píše: “Vtedy sme v laviciach sedávali podľa prospechu, najlepší v poslednej lavici. Ak niekto nevedel, za trest ho „prehodeli“, musel si presadnúť na horšie miesto. To bola hanba! Tretiu a štvrtú triedu učil pán učiteľ Kuchta, ten bol aj kantorom, hrával aj v škole na harmóniu. Pamätám sa aj na smútočnú slávnosť pri smrti cisára Františka Jozefa. Celá škola sme sa natisli do 3. triedy a vypočuli si prednášku a zaspievali maďarskú hymnu.“
Potom sa ich cesty na čas rozišli. Anka odišla do Banskej Štiavnice na gymnázium: „Chodila som na gymnázium do Štiavnice, odkiaľ sme sa dostali domov len na Vianoce a Veľkú noc. Bolo nás z Pukanca viac, tak nás viezli na voze a keď bol veľký kopec, museli sme ísť pešo. Bývali sme u nény, ktorá bola naša druhá mama. Varila nám, starala sa o nás, naučili sme sa u nej po nemecky.“
Zuzka ostala zatiaľ v Pukanci, o čom píše takto: “V školskom roku 1922/23 sa otvorila Štátna meštianska škola. Jej prvým riaditeľom bol český učiteľ Ľudovít Vlček, ktorého sem preložili z Krupiny. Pokrokoví rodičia považovali za samozrejmé dať svoje deti tam. S kamarátkou Judkou Adamčíkovou sme sa išli zapísať. Inokedy, keď sme mali do činenia s takýmito úradmi, nás rodičia doma upozornili: „A nože nezabudnite pánu farárovi či pánu direktorovi ruku bozkať!“ Dnes neprikazovali. Ale my sme boli veľké, rozhodli sme sa tak. Slušne sme zaklopali na dvere riaditeľne, pozdravili: „Dobrý deň vinšujem“ - a už sme sa hnali za rukou pána riaditeľa. Ten sa len čudoval, čo chceme. Keď sa to dozvedel, usmial sa a povedal: To sa už nenosí. S uľahčením sme si vydýchli. Poctivo priznávam, že sme bozkávanie rúk nemali rady. Zapísali nás a potom zaradili do II. triedy. Boli sme prvé absolventky Meštianskej školy v Pukanci. “
Nasledoval Učiteľský ústav v Leviciach. Cez leto sa študenti stretávali v Pukanci. Bolo ich veľa v rovnakom veku a na vyplnenie času každé prázdniny nacvičili divadelnú hru. Najlepšie si spomínali na Revízora, kde sa ich stretlo najviac. Obyčajne mali okrem generálky a premiéry aj reprízu.
Zuzka po maturite krátko pôsobila v Banskej Štiavnici a v Košiciach, aby potom natrvalo zakotvila vo svojom milovanom Pukanci.
Začiatky Ankinej učiteľskej služby boli ťažké. Prvý rok bola na novozriadenej štátnej ľudovej škole vo Varšanoch, dnešnom Kalinčiakove. Škola bola umiestnená v kaštieli. Potom učila tri roky na štátnej ľudovej škole v Malých Krškanoch, ktorú sama zakladala. Škola bola v provizórnej miestnosti starého sedliackeho domu s 39 žiakmi 1.-6. ročníka úplne bez pomôcok okrem tabule a kriedy. Ďalší školský rok učila na štátnej meštianskej škole v Parkane - Štúrove, ktorej jednotlivé triedy boli tiež umiestnené v niekoľkých súkromných domoch, vzdialených od seba aj 400 metrov. V roku 1934 sa vydala za učiteľa Jána Zamboja. Po svadbe učila spolu s ním na štátnej meštianskej škole v Krupine a Bátovciach. V roku 1943 prestala učiť a starala sa o rodinu. V roku 1945 sa s rodinou presťahovala do Levíc a v roku 1951 späť do rodného Pukanca. Tu pracovala v rokoch 1952-54 ako účtovníčka JRD. Od roku 1956 až do odchodu do penzie v roku 1969 znovu učila na ZDŠ v Pukanci.
Tu sa naše učiteľky znovu stretli a svoj čas na dôchodku vyplnili činorodou prácou pre Pukanec. Najprv to bolo znovuoživenie Miestneho odboru Matice Slovenskej, o čom Zuzka píše v Matičnom čítaní z r. 1970:
„Keď sme začiatkom júna 1968 oživili v Pukanci našu Maticu, do ktorej sa prihlásilo 160 členov, vynoril sa pred nami problém: čo teraz? Stanovy neboli, inštrukcie nechodili, rady boli vzácne. Čo teda robiť? Schádzali sme sa, dávali hlavy dokopy. Nemožno predsa ten plameň nadšenia, čo tak razom vyšľahol, nechať potuchnúť v nečinnosti. A naraz komusi napadlo: Pukančania radi spievajú. Ďalší hovorí: Pukančania majú radi históriu svojho mestečka. Máme tu brata Králika, bývalého archivára, ktorý túto históriu dobre pozná a vedel by povedať veľa zaujímavého.
A tak sme urobili prvý pokus. V polovici októbra sme zvolali miestnym rozhlasom (zvolávame tak až dosiaľ) členov na členské posedenie. Zagitovali sme dobrého harmonikára, rozmnožili niekoľko pekných národných piesní, ktoré už upadli do zabudnutia. A tak sa na prvom posedení prevažne spievalo, odzneli referáty o martinských matičných slávnostiach, o okresnom zhromaždení a krátka prednáška o významnejších osobnostiach štúrovského obdobia z našej obce. Prišlo niečo vyše dvadsať ľudí. V ďalších mesiacoch sme toto opakovali. K pravidelným prednáškam z histórie Pukanca sme pridávali významné výročia národné, celosvetové, recitácie. Sprvu prichádzali tí istí ľudia, posedenia sa im stali zvykom, potrebou, nutnosťou, chlebom. Tí potom priťahovali členov svojej rodiny, susedov, známych. Posledné posedenia, teraz ich už voláme členskými schôdzami, zaznamenávajú počty prítomných 40 - 50 aj viac.
Nehovorím, že sme urobili veľa. Viem, že by bolo treba, že by sa dalo viac. Chýba nám mládež, tú nevieme zaktivizovať, pritiahnuť - a bolí nás to. Máme i dlhodobejšie plány. K roku 1975 pripravujeme monografiu Pukanca (bude to 900. výročie
prvej historickej zmienky o ňom). Plánujeme zriadiť i múzeum remesiel alebo aspoň pamätnú izbu.“
Tá monografia sa im s celým kolektívom spolupracovníkov podarila, veď doteraz je to najprepracovanejšia literatúra o Pukanci. Aj pamätnú izbu stihli zriadiť. Nám sa podarilo posunúť ich smelé plány ďalej a pukanské múzeum je už realitou.
V súvislosti s monografiou Pukanca viedla Zuzana Hrúzová širokú korešpondenciu s mnohými vedeckými pracovníkmi z celej republiky, aj zo zahraničia. Viedla si o tom záznamy, takže v jej pozostalosti je možné objaviť mnohé zaujímavé poznatky, aj také, ktoré sa do publikácie z rôznych príčin nedostali. Snažila sa zachytiť život v Pukanci so všetkými radosťami, aj strasťami. Opisovala miestne zvyky, udalosti, popísala životopisy mnohých významných pukanských rodákov. Naše občianske združenie pri viacerých príležitostiach čerpá z jej práce.
Zozbierala podklady pre publikáciu o botanikovi Samuelovi. Kupčokovi, ktoré odovzdala spisovateľke Margite Valehrachovej na dopracovanie. Žiaľ, táto publikácia pod názvom Prišiel s piesňou, aj keď prepracovaná, sa nedožila svojho zverejnenia a leží v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine zabudnutá v pozostalosti spisovateľky.
Zuzka až do vysokého veku, a to aj po odchode do Domova dôchodcov v Leviciach, si písala s mnohými významnými osobnosťami a prijímala návštevy z rôznych končín sveta, aj keď tam boli podmienky sťažené a prostredie nie veľmi inšpirujúce.
Na dôchodku sa Anna Zambojová venovala pestovaniu kvetov, zriedkavých rastlín a ekologickým postupom v záhrade. Mala rada ručné práce a učila aj nemčinu. Na konci života si už veľa nepamätala, ale ľudové pesničky vydržala spievať aj celé popoludnie. Rada recitovala Turčína Poničana.
Pani učiteľka Zuzana Hrúzová sa dožila 91 rokov, Anna Zambojová zomrela ako 100 ročná v kruhu rodiny. Obidve sú pochované v Pukanci.
