Konštruktér škodoviek z Pukanca
Na mail som dostal obrázok krásneho auta z r. 1956 - Tatra JK 2500. Preposlal som ho Lackovi Maľovi (Ing. Ladislav Maľa, rodák z Pukanca, bývali na terajšej ulici Pod Hradbami č. 728/8) a Milkovi Bahnovi (profesor architektúry Ing. Ján Miloslav Bahna, bývali v Mrnčalove, teraz Partizánska cesta č. 567/35, býva tam jeho brat Ivan). Obidvaja reagovali s obdivom k vtedajším konštruktérom. Lacko si spomenul, že ako chlapec čítal v časopise Zápisník, asi v roku 1956 - 1958 článok s názvom: „Tvému otci, Spartaku“ o konštruktérovi Velebnom, ktorý údajne pochádzal z Pukanca. To bola podľa mňa kľúčová informácia a bez nej by určite nebolo tohoto bádania. Poznamenávam, že v Pukanci žilo viac rodín Velebných, no ich potomkovia sa „roztrúsili po svete“.
Sadol som si k počítaču a po zadaní „konštruktér Velebný“ sa na moje prekvapenie ukázalo neúrekom odkazov a informácií o pánovi Jozefovi (pardon, Josefovi, v Čechách si ho počeštili) Velebnom.
Dozvedám sa, že v dielňach továne Laurin a Klement drevoobrábajúci stroj pripravil mladého zamestnanca Jozefa Velebného čiastočne o všetky prsty na ľavej ruke. Aby mu zamestnávateľ nemusel platiť za pracovný úraz doživotnú invalidnú rentu, poslal ho študovať na mladoboleslavskú priemyslovku. Po vyštudovaní nastúpil do fabriky ako konštruktér. Postupne sa vypracoval na vedúceho konštrukcie karosérií.
Ďalej som na internete čítal, že vnuk konštruktéra Velebného - Ing. Michal Velebný, je vedúcim reštaurátorskej dielne Škoda Muzeum a stará sa o autá, ktoré jeho starý otec a dokonca aj otec Dušan a strýko Milan navrhovali a vyrábali. Synovia Ing. Dušan Velebný i Ing. Milan Velebný v Škodovke vyvíjali a ladili závodné motory. To Michal sa zaslúžil o to, že Škoda Múzeum zakúpilo prvé SUV s rodokmeňom na Novom Zélande, ale so škodovác- kymi génmi, po renovácii ho zaradili do depozitára múzea. Je to TREKKA, malé SUV s motorom a podvozkom z Oktávie Super, s karosériou skonštruovanou Jozefom Velebným a Georgom Taylorom.
Sadol som si k počítaču a po zadaní „konštruktér Velebný“ sa na moje prekvapenie ukázalo neúrekom odkazov a informácií o pánovi Jozefovi (pardon, Josefovi, v Čechách si ho počeštili) Velebnom.
Dozvedám sa, že v dielňach továne Laurin a Klement drevoobrábajúci stroj pripravil mladého zamestnanca Jozefa Velebného čiastočne o všetky prsty na ľavej ruke. Aby mu zamestnávateľ nemusel platiť za pracovný úraz doživotnú invalidnú rentu, poslal ho študovať na mladoboleslavskú priemyslovku. Po vyštudovaní nastúpil do fabriky ako konštruktér. Postupne sa vypracoval na vedúceho konštrukcie karosérií.
Ďalej som na internete čítal, že vnuk konštruktéra Velebného - Ing. Michal Velebný, je vedúcim reštaurátorskej dielne Škoda Muzeum a stará sa o autá, ktoré jeho starý otec a dokonca aj otec Dušan a strýko Milan navrhovali a vyrábali. Synovia Ing. Dušan Velebný i Ing. Milan Velebný v Škodovke vyvíjali a ladili závodné motory. To Michal sa zaslúžil o to, že Škoda Múzeum zakúpilo prvé SUV s rodokmeňom na Novom Zélande, ale so škodovác- kymi génmi, po renovácii ho zaradili do depozitára múzea. Je to TREKKA, malé SUV s motorom a podvozkom z Oktávie Super, s karosériou skonštruovanou Jozefom Velebným a Georgom Taylorom.
Takže pán Jozef Velebný má vnuka, ktorý „funguje“ v Škoda Múzeu a mohlo by sa podariť spojiť sa s ním. Oslovil som Janka Moravíka, (MUDr. Ján Moravík, dlhoročný lekár v Škode Mladá Boleslav, bývali oproti kinu, starý otec a aj otec boli klampiari, teraz tam býva mladší brat Janka - Marián, a div sa svete, tiež klampiar) aby sa pokúsil spojiť s Ing. Michalom Velebným. Janko odviedol perfektnú prácu, vyhľadal pána inžiniera, ktorý potvrdil, že jeho starý otec pochádzal z Pukanca a je ochotný poskytnúť nám o starom otcovi informácie, ako aj napísať o ňom článok pre Pukanské noviny.
Najprv som Ing. Velebnému napísal a potom zavolal. Okrem iného je spisovateľom a v súčasnej dobe vrcholia prípravy na vydaní jeho ďalšej knihy o autách, preto je zaneprázdnený.
Získal som niekoľko základných informácií a fotografie. Starý otec sa narodil 12. decembra 1906 v Pukanci, otec sa menoval Jozef, matka Anna. V rokoch 1919-1923 sa učil za kolára u známeho pukanského majstra Alexandra Hruškoviča.
Mal sestru Juditu, nar. 1903, vydatú Bahnovú. Starý otec žil neskoršie v Zlíne, tak tam za ním chodieval. Michal spomína, že raz navštívil Pukanec a bývali u tety Bahnovej.
Chcel som vedieť niečo o spolupráci medzi Škodou Mladá Boleslav, zastúpenou jeho starým otcom a Drevopodnikom Pukanec, o činnosti maketárni v Pukanci a o ľuďoch z Pukanca, ktorí pracovali v Škodovke. Pán inžinier o tejto činnosti nič nevie, ale sľúbil, že sa pokúsi zistiť informácie v archíve Škodovky.
Najprv som Ing. Velebnému napísal a potom zavolal. Okrem iného je spisovateľom a v súčasnej dobe vrcholia prípravy na vydaní jeho ďalšej knihy o autách, preto je zaneprázdnený.
Získal som niekoľko základných informácií a fotografie. Starý otec sa narodil 12. decembra 1906 v Pukanci, otec sa menoval Jozef, matka Anna. V rokoch 1919-1923 sa učil za kolára u známeho pukanského majstra Alexandra Hruškoviča.
Mal sestru Juditu, nar. 1903, vydatú Bahnovú. Starý otec žil neskoršie v Zlíne, tak tam za ním chodieval. Michal spomína, že raz navštívil Pukanec a bývali u tety Bahnovej.
Chcel som vedieť niečo o spolupráci medzi Škodou Mladá Boleslav, zastúpenou jeho starým otcom a Drevopodnikom Pukanec, o činnosti maketárni v Pukanci a o ľuďoch z Pukanca, ktorí pracovali v Škodovke. Pán inžinier o tejto činnosti nič nevie, ale sľúbil, že sa pokúsi zistiť informácie v archíve Škodovky.
Pukančanov máme všade
Overenie údajov z matriky
S takto získanými informáciami sme s Lackom Maľom oslovili Mgr. Martu Švolikovú zo Štátneho archívu v Nitre pracovisko Archív Levice. V októbri 2019 som navštívil archív. Vyhľadali sme údaje o Jozefovi Velebnom, detaily o jeho narodení v pukanskej matrike.
Jozef Velebný sa narodil 12. decembra 1906 ráno o siedmej v Pukanci. Jeho otec Jozef Velebný, narodený 23. marca 1873 v Pukanci bol garbiar a v čase narodenia syna bol v Amerike. Matka Anna, rodená Hrúzová, sa narodila 9. októbra 1882 v Pukanci. Rodičia sa zosobášili 11. januára 1902, svedkami im boli Ján Bakoš a Pavol Skladan. Jozefovi starí rodičia z otcovej strany boli Ján Velebný, klobučník a Judita, rodená Sovková, z matkinej strany Ján Hrúz, garbiar a Anna, rodená Blahová.
U sestry Judity upresňujeme, že sa narodila 12. februára 1904 o desiatej hodine dopoludnia.
Pani Švolíková ešte zistila, že Štátnu Ľudovú školu ukončil ako šiestak dňa 10.2.1919 a išiel za učňa. Ďalej dohľadala dokumenty, na základe ktorých mu bolo povolené v dobe II. svetovej vojny posielať svojim už starým rodičom do Pukanca peniaze z tzv. Protektorátu do tzv. Slovenského štátu, čo bolo v tej dobe veľmi zložité, skoro až nemožné.
Jozef Velebný sa narodil 12. decembra 1906 ráno o siedmej v Pukanci. Jeho otec Jozef Velebný, narodený 23. marca 1873 v Pukanci bol garbiar a v čase narodenia syna bol v Amerike. Matka Anna, rodená Hrúzová, sa narodila 9. októbra 1882 v Pukanci. Rodičia sa zosobášili 11. januára 1902, svedkami im boli Ján Bakoš a Pavol Skladan. Jozefovi starí rodičia z otcovej strany boli Ján Velebný, klobučník a Judita, rodená Sovková, z matkinej strany Ján Hrúz, garbiar a Anna, rodená Blahová.
U sestry Judity upresňujeme, že sa narodila 12. februára 1904 o desiatej hodine dopoludnia.
Pani Švolíková ešte zistila, že Štátnu Ľudovú školu ukončil ako šiestak dňa 10.2.1919 a išiel za učňa. Ďalej dohľadala dokumenty, na základe ktorých mu bolo povolené v dobe II. svetovej vojny posielať svojim už starým rodičom do Pukanca peniaze z tzv. Protektorátu do tzv. Slovenského štátu, čo bolo v tej dobe veľmi zložité, skoro až nemožné.
Stručne o činnosti pána Jozefa Velebného
V dobe príchodu Jožka Velebného do fabriky Laurin a Klement sa tam vyrábali hlavne osobné a nákladné autá. Ako už bolo povedané, pri práci na drevoobrábacej mašine nešťastnou náhodou prišiel o všetky prsty na ľavej ruke a firma ho poslala do školy. Po vyštudovaní pracoval v konštrukcii. Podieľal sa na konštrukcii áut vyrábaných v tejto firme, ktorú v roku 1925 prevzala firma Škoda z Plzne a značka Laurin a Klement zanikla. Jožko sa neskôr vypracoval na vedúceho konštrukcie karosérií.
Pracovná legitimácia Jozefa Velebného. Foto: archív Michal Velebný
Jozef Velebný z r. 1936 - fotografiu poskytli Bahnovci z Pukanca
Ešte po druhej svetovej vojne mali niektoré osobné autá drevené rámy karosérie „obité“ plechom, ako napr. Škoda 1101/1102 Tudor, vyrábaný od druhej polovici 40. rokov do roku 1952. Z neho v ďalšom vývoji vznikol v roku 1949 v Škodovke prvý prototyp auta s celokovovou karosériou s názvom Škoda 1200 - sériová výroba bola zahájená v roku 1952. V jeho „rodnom liste“ je ako dizajnér zapísaný Jozef Velebný.
Jozef Velebný s modelmi áut Škoda Tudor, (v pozadí) a Škoda 1200. Fotka z roku 1950. Archív: Michal Velebný
Hlad po autách po druhej svetovej vojne prinútil aj Škodovku začať vývoj na ďalšom osobnom aute. Z časových a finančných dôvodov bol pre nový model použitý pohon a nápravy zo Škody 1200. Úplne nová dvojdverová karoséria tohoto auta bola samozrejme celokovová.
Podľa prameňov z internetu, nové auto prvýkrát ukázali na prvomájovej manifestácii 1954 v Mladej Boleslave. Na prednej kapote malo napísané SPARTAK. Ako je uvedené, hlavným konštruktérom bol František Přibyl a vedúcim konštrukcie karosérie Jozef Velebný.
Po Škode 1200 prišla Škoda 1201 a potom Škoda 1202 a ich rôzne modifikácie, po Spartaku prišla Škoda Oktávia, Oktávia Combi, Felícia, atd. Na všetkých zanechal svoj „rukopis“ konštruktér Jozef Velebný, rodák z Pukanca.
Ako to pokračovalo?
Na internete sa dočítame, že už v roku 1957 vznikali v Škode Mladá Boleslav nové prototypy auta so samonosnou karosériou. Pre výrobu takého, na tú dobu veľmi moderného auta, bol v Mladej Boleslave postavený úplne nový závod. Vznikala Škoda MB 1000 a od roku 1964 sa začala jej sériová výroba.
Fabrika chŕlila Škodovky, ktoré sa v tej dobe veľmi dobre predávali v zahraničí. Keď sa začali montovať na Novom Zélande, Jozefa Velebného vyslali, aby tam dohliadal a pomohol s montážou, čo samozrejme splnil. (Pred cestou vstával ráno pred štvrtou a veľmi pilne sa učil anglicky.) Pritom ešte spolu s britským, tam žijúcim designérom Georgom Taylorom navrhol karosériu pre auto s motorom a podvozkom upraveným zo Škody Oktávie Super, ktoré tam začala Škoda dodávať a karosériu vyrábali priamo na Novom Zélande. Auto sa menovalo TREKKA. Vyrábalo sa v rôznych úpravách a vyvážalo aj mimo Nový Zéland.
Pre Pakistan, keď tam pôsobil, skonštruoval podobné auto so sklolaminátovou karosériou s názvom SKOPAK, karoséria sa vyrábala v Karáčí (názov zložený zo Škoda Pakistan Karáčí), a pre Turecko pick-up na podvozku Š 1202, vyrábaný dlhé roky v Istanbule.
Podľa prameňov z internetu, nové auto prvýkrát ukázali na prvomájovej manifestácii 1954 v Mladej Boleslave. Na prednej kapote malo napísané SPARTAK. Ako je uvedené, hlavným konštruktérom bol František Přibyl a vedúcim konštrukcie karosérie Jozef Velebný.
Po Škode 1200 prišla Škoda 1201 a potom Škoda 1202 a ich rôzne modifikácie, po Spartaku prišla Škoda Oktávia, Oktávia Combi, Felícia, atd. Na všetkých zanechal svoj „rukopis“ konštruktér Jozef Velebný, rodák z Pukanca.
Ako to pokračovalo?
Na internete sa dočítame, že už v roku 1957 vznikali v Škode Mladá Boleslav nové prototypy auta so samonosnou karosériou. Pre výrobu takého, na tú dobu veľmi moderného auta, bol v Mladej Boleslave postavený úplne nový závod. Vznikala Škoda MB 1000 a od roku 1964 sa začala jej sériová výroba.
Fabrika chŕlila Škodovky, ktoré sa v tej dobe veľmi dobre predávali v zahraničí. Keď sa začali montovať na Novom Zélande, Jozefa Velebného vyslali, aby tam dohliadal a pomohol s montážou, čo samozrejme splnil. (Pred cestou vstával ráno pred štvrtou a veľmi pilne sa učil anglicky.) Pritom ešte spolu s britským, tam žijúcim designérom Georgom Taylorom navrhol karosériu pre auto s motorom a podvozkom upraveným zo Škody Oktávie Super, ktoré tam začala Škoda dodávať a karosériu vyrábali priamo na Novom Zélande. Auto sa menovalo TREKKA. Vyrábalo sa v rôznych úpravách a vyvážalo aj mimo Nový Zéland.
Pre Pakistan, keď tam pôsobil, skonštruoval podobné auto so sklolaminátovou karosériou s názvom SKOPAK, karoséria sa vyrábala v Karáčí (názov zložený zo Škoda Pakistan Karáčí), a pre Turecko pick-up na podvozku Š 1202, vyrábaný dlhé roky v Istanbule.
TREKKA na Novom Zélande. Fotka z r. 1966. Zľava: George Taylor, Jozef Velebný a John Catchpole
Fotka: archív Michal Velebný
Fotka: archív Michal Velebný
SKOPAK - foto Jozef Velebný a reklama na SKOPAK. Archív: Michal Velebný
Model SKOPAK-u a Jozef Velebný s priateľmi v Pakistáne. Archív Michal: Velebný
Časopis MOTOR REVUE číslo 4/1971 uverejnil článok pána Jozefa Velebného a TREKKE a hlavne o SKOPAKu. So skromnosťou jemu vlastnou v článku neuvádza, že autorom konštrukcie je on sám. Je to čiastočne vidno na obrázkoch podpísaných JV. Článok z archívu Ing. Michala Velebného je uvedený v prílohe tohoto materiálu tak, ako aj krátke video s Jozefom Velebným, (tiež archív Ing. Michala Velebného) kde v roku 1952 predstavuje novú sanitku Š 1200.
Pick-up na podvozku Š 1202 vyrábaný v Turecku. Foto z roku 1973. Archív: Michal Velebný
Pátranie v Pukanci
Každý rok okolo Dušičiek, keď mi zdravie dovolí, zájdem do Pukanca upraviť spolu so sestrou hroby a vzdať úctu rodičom a ostatným predkom. Tak sa stalo aj na konci októbra 2019. Pri tej príležitosti som sa pokúsil získať informácie od Pukančanov, u ktorých som predpokladal, že by mohli niečo vedieť o pánovi Jozefovi Velebnom. Hlavne ma zaujímal vzťah konštruktéra Jozefa Velebného s Drevopodnikom Pukanec.
Oslovil som môjho bývalého učiteľa pána Zdenka Obadala (žiaľ, keď toto píšem, už nežije, zomrel 3. januára 2020, býval na Viničnej ceste číslo 1). Povedal mi, že on si na pána Velebného pamätá, ale podrobnosti o jeho aktivitách medzi Škodou Mladá Boleslava a Drevopodnikom Pukanec nepozná.
Najviac informácií som si sľuboval od Samka Kováčika (kto by v Pukanci nepoznal Samka Kováčika, s manželkou bývajú na Viničnej ceste číslo 26). Samko bol dlhé roky v Drevopodniku „pánskym kočišom“. Bol veľmi ochotný, hneď si na pána Velebného spomenul. Do Mladej Boleslavy vozil ľudí z Drevopodniku, ktorí pracovali na maketách pre Škodovku a často viezli aj hotové drevené makety. Väčšinou v Mladej Boleslave spávali priamo u pána Velebného.
O konkrétnych vzťahoch, technických detailoch a spolupráci medzi Škodovkou a Drevopodnikom Samko nemal informácie, lebo on, ako hovoril, sa odborných jednaní nezúčastňoval.
Dobre si ale pamätá, že jednu z prvej série 50 vyrobených Š MB 1000 dostal na skúšanie aj Drevopodnik a aj on s ňou jazdil. Pri jednej z ciest sa im v kopci pri Kremnici rozbila prevodovka s diferenciálom a vypadli obidve poloosi. Podľa Samka auto zakryli plachtou a prišli si poň zo Škodovky. Dozvedel som sa aj druhú verziu, o nej o chvíľu.
Samko mi doporučil pozhovárať sa s pánom Františkom Solárikom, ktorý pracoval v Drevopodniku ako námestník riaditeľa (býval na Hojaďundi, teraz Nová ulica číslo 10). Pán Solárik žije u dcéry v Leviciach. Podarilo sa mi s ním chvíľu hovoriť. Sľúbil, že pospomína a keď prídem do Pukanca nabudúce, mám sa ozvať.
O zistených skutočnostiach som informoval Milka Bahnu. Napísal, že si na pána Jozefa Velebného pamätá, lebo ho vídaval aj s autom u Bahnovcov, ktorí bývali za nimi - Bahna mäsiar, volali ho Ohrabkár (súčasná ulica Kúty číslo 588/5). Pani Judita Bahnová, rodená Velebná opatrovala ich mamu Annu Velebnú. Jozef Velebný tam teda chodil za mamou a sestrou.
Počas debaty s Jankom Brnákom starším (majú autodielňu na ulici SNP, predtým bývali na Čiernom blate, na križovatke ciest z Pukanca do Bohuníc a do Devičian, dom je už zbúraný) ma Janko odkázal na jeho brata Danka, ktorý býva v Leviciach a študoval na priemyslovke v Mladej Boleslave..
Dankovi som zatelefonoval. Na pána Jozefa Velebného si veľmi dobre pamätá. Na štúdiá do Mladej Boleslavy ho doporučil práve pán Velebný. Niekoľkokrát sa s ním v Boleslave stretol, vyjadril sa o ňom ako o fešákovi. Keď pán Velebný prišiel do Pukanca, vždy navštívil jeho otca (pán Dániel Brnák bol uznávaný zámočník a automechanik).
Podľa Danka sa pokazená Š MB 1000 vrátila do Pukanca po vlastnej osi, lebo z Pukanca prišiel jeho otec a auto priamo na ceste opravil. Hovoril mi, že maketári v Pukanci pracovali hlavne na dieloch pre lisovanie predných a zadných častí karosérie, ktoré boli najzložitejšími karosárskymi dielmi Š MB 1000/1100 a potom aj Š 100/110.
V Café Villa Baka sme s niektorými členkami a členmi Spoločnosti priateľov cestovateľa Samuela Šikeťa a pukanskej histórie sa dohovorili zmapovať známych rodákov, roztratenych po svete a pri tej príležitosti aj mnou zistené čriepky o Jozefovi Velebnom. Schôdzky sa zúčastnila Marika Gembešová, (predsedníčka Spoločnosti cestovateľa Samuela Šikeťa..., bývalá pukanská matrikárka, ktorá býva v Pukanci Za múrom č. 402/9) Ing. Želka Mozolová, rodená Zambojová, (rodáčka z Pukanca, rodičia učitelia bývali na križovatke Štiavnickej cesty a ulici Pod Hradbami, striedavo žijúca v Bratislave a v Pukanci) Ing. Anka Hruškovičová, CSc. (bývala na terajšej ulici SNP č. 39, striedavo žije v Nitre a v Pukanci), Mgr. Ľudka Ponická, rodená Schwarzová s manželom Ing. Miťom Ponickým, (bývajú na Čiernom Blate č. 55/13) Mgr. Darinka Palkovičová, rod. Cibulková s manželom Mgr. Petrom Palkovičom (bývajú Pod Hradbami č. 722/9) a PaedDr. Lacko Kováčik (striedavo býva na chalupe Nad mestom a v Bratislave, jeho starý otec bol garbiar a býval na terajšej Štiavnickej ceste č. 104/15.
Pamätajú si na maketársku dielňu. Ľudka najviac, lebo jej otecko tam pracoval ako uznávaný odborník.
Žiaľ z priamych pracovníkov - maketárov už údajne nikto nežije, tak sa asi podrobnosti o tejto činnosti a spolupráci Škody auto Mladá Boleslav n.p. s Drevopodnikom Pukanec viacej nedozvieme. Možno, že sa nájdu v niektorej pukanskej rodine fotografie, alebo iné materiály, prípadne si niekto ešte spomenie... Potom, prosím, neváhajte a kontaktujte nás.
Oslovil som môjho bývalého učiteľa pána Zdenka Obadala (žiaľ, keď toto píšem, už nežije, zomrel 3. januára 2020, býval na Viničnej ceste číslo 1). Povedal mi, že on si na pána Velebného pamätá, ale podrobnosti o jeho aktivitách medzi Škodou Mladá Boleslava a Drevopodnikom Pukanec nepozná.
Najviac informácií som si sľuboval od Samka Kováčika (kto by v Pukanci nepoznal Samka Kováčika, s manželkou bývajú na Viničnej ceste číslo 26). Samko bol dlhé roky v Drevopodniku „pánskym kočišom“. Bol veľmi ochotný, hneď si na pána Velebného spomenul. Do Mladej Boleslavy vozil ľudí z Drevopodniku, ktorí pracovali na maketách pre Škodovku a často viezli aj hotové drevené makety. Väčšinou v Mladej Boleslave spávali priamo u pána Velebného.
O konkrétnych vzťahoch, technických detailoch a spolupráci medzi Škodovkou a Drevopodnikom Samko nemal informácie, lebo on, ako hovoril, sa odborných jednaní nezúčastňoval.
Dobre si ale pamätá, že jednu z prvej série 50 vyrobených Š MB 1000 dostal na skúšanie aj Drevopodnik a aj on s ňou jazdil. Pri jednej z ciest sa im v kopci pri Kremnici rozbila prevodovka s diferenciálom a vypadli obidve poloosi. Podľa Samka auto zakryli plachtou a prišli si poň zo Škodovky. Dozvedel som sa aj druhú verziu, o nej o chvíľu.
Samko mi doporučil pozhovárať sa s pánom Františkom Solárikom, ktorý pracoval v Drevopodniku ako námestník riaditeľa (býval na Hojaďundi, teraz Nová ulica číslo 10). Pán Solárik žije u dcéry v Leviciach. Podarilo sa mi s ním chvíľu hovoriť. Sľúbil, že pospomína a keď prídem do Pukanca nabudúce, mám sa ozvať.
O zistených skutočnostiach som informoval Milka Bahnu. Napísal, že si na pána Jozefa Velebného pamätá, lebo ho vídaval aj s autom u Bahnovcov, ktorí bývali za nimi - Bahna mäsiar, volali ho Ohrabkár (súčasná ulica Kúty číslo 588/5). Pani Judita Bahnová, rodená Velebná opatrovala ich mamu Annu Velebnú. Jozef Velebný tam teda chodil za mamou a sestrou.
Počas debaty s Jankom Brnákom starším (majú autodielňu na ulici SNP, predtým bývali na Čiernom blate, na križovatke ciest z Pukanca do Bohuníc a do Devičian, dom je už zbúraný) ma Janko odkázal na jeho brata Danka, ktorý býva v Leviciach a študoval na priemyslovke v Mladej Boleslave..
Dankovi som zatelefonoval. Na pána Jozefa Velebného si veľmi dobre pamätá. Na štúdiá do Mladej Boleslavy ho doporučil práve pán Velebný. Niekoľkokrát sa s ním v Boleslave stretol, vyjadril sa o ňom ako o fešákovi. Keď pán Velebný prišiel do Pukanca, vždy navštívil jeho otca (pán Dániel Brnák bol uznávaný zámočník a automechanik).
Podľa Danka sa pokazená Š MB 1000 vrátila do Pukanca po vlastnej osi, lebo z Pukanca prišiel jeho otec a auto priamo na ceste opravil. Hovoril mi, že maketári v Pukanci pracovali hlavne na dieloch pre lisovanie predných a zadných častí karosérie, ktoré boli najzložitejšími karosárskymi dielmi Š MB 1000/1100 a potom aj Š 100/110.
V Café Villa Baka sme s niektorými členkami a členmi Spoločnosti priateľov cestovateľa Samuela Šikeťa a pukanskej histórie sa dohovorili zmapovať známych rodákov, roztratenych po svete a pri tej príležitosti aj mnou zistené čriepky o Jozefovi Velebnom. Schôdzky sa zúčastnila Marika Gembešová, (predsedníčka Spoločnosti cestovateľa Samuela Šikeťa..., bývalá pukanská matrikárka, ktorá býva v Pukanci Za múrom č. 402/9) Ing. Želka Mozolová, rodená Zambojová, (rodáčka z Pukanca, rodičia učitelia bývali na križovatke Štiavnickej cesty a ulici Pod Hradbami, striedavo žijúca v Bratislave a v Pukanci) Ing. Anka Hruškovičová, CSc. (bývala na terajšej ulici SNP č. 39, striedavo žije v Nitre a v Pukanci), Mgr. Ľudka Ponická, rodená Schwarzová s manželom Ing. Miťom Ponickým, (bývajú na Čiernom Blate č. 55/13) Mgr. Darinka Palkovičová, rod. Cibulková s manželom Mgr. Petrom Palkovičom (bývajú Pod Hradbami č. 722/9) a PaedDr. Lacko Kováčik (striedavo býva na chalupe Nad mestom a v Bratislave, jeho starý otec bol garbiar a býval na terajšej Štiavnickej ceste č. 104/15.
Pamätajú si na maketársku dielňu. Ľudka najviac, lebo jej otecko tam pracoval ako uznávaný odborník.
Žiaľ z priamych pracovníkov - maketárov už údajne nikto nežije, tak sa asi podrobnosti o tejto činnosti a spolupráci Škody auto Mladá Boleslav n.p. s Drevopodnikom Pukanec viacej nedozvieme. Možno, že sa nájdu v niektorej pukanskej rodine fotografie, alebo iné materiály, prípadne si niekto ešte spomenie... Potom, prosím, neváhajte a kontaktujte nás.
Pred Vianocami 2019 sa mi ozvala Mgr. Katka Zozuľáková, rodená Zambojová (rodáčka z Pukanca, bývali na Námestí Mieru číslo 13, teraz je tam kaviareň Café Villa Baka, Katka býva v Bratislave). Napísala, že si na pána Jozefa Velebného veľmi dobre pamätá. Priatelil sa s jej ockom a pri návšteve Pukanca chodil k nim. Písal im pohľadnice z ciest a na rôzne sviatky. Katka má pohľadnicu, ktorú im pán Velebný poslal z Mladej Boleslavy na Vianoce 1979 a ďalšie, napr. z Autosalónu v Paríži z r. 1955, z Karáči z r. 1968, niekoľko pohľadníc z Istambulu z r. 1973-1975, niekoľko z Kostariky z r. 1977.
Katka ďalej píše, že po smrti prvej manželky sa pán Velebný opäť oženil a narodil sa im syn Peter.
Manželka Vierka bola zo Zlína tak sa tam presťahovali (tu je teda odpoveď, prečo chodil vnuk Michal za starým otcom do Zlína). Podarilo sa jej s ňou telefonovať. Pán Velebný už ako dôchodca naďalej pracoval pre Škodu Mladá Boleslav.
Ako je už uvedené, dlhšie pôsobil na Novom Zélande (pritom skonštruoval auto TREKKA), ale aj v Turecku (na podvozku Š 1202 skonštruoval pick-up), v Pakistane (skonštruoval SKOPAK), či v Kostarike (1977 dohliadal na montáž Š 105/120). Bol veľmi usilovný, cieľavedomý, pritom ale skromný, ľudský, stále usmievavý, láskavý a optimistický. Je treba zdôrazniť, že cez II. svetovú vojnu si vybavil, aby mohol z Mladej Boleslavy, tak ako pred vojnou, posielať peniaze svojim rodičom na Slovensko, čo v tej dobe bolo veľmi zložité, skoro až nemožné.
Hovoril anglicky, francúzsky, nemecky a maďarsky, aj preto ho Škoda Mladá Boleslav vysielala ako svojho zástupcu napr. na Autosalóny do Paríža, Španielska, Belgicka a inde.
Napriek svojmu pokročilému veku dostal ponuku, aby pracoval ako poradca generálneho riaditeľa Bratislavských automobilových závodov (BAZ). Ponuku prijal a do Bratislavy chodil „na týždňovky“. V BAZ sa podieľal na vývoji experimentálnych áut a neskoršie pomáhal rozbehnúť výrobu áut Škoda Rapid. Žiaľ, jedného dňa jeho srdiečko povedalo DOSŤ! O pár dní nato v júni 1989 zomrel.
Je skoro isté, že sa pán Velebný priatelil aj s pánom Jánom Úškrtom, který bol tiež vyborným zámočníkom a automechanikom a neskoršie vyrábal, okrem iného, aj zvonce pre ovce a zberateľov. Býval na terajšej ulici SNP číslo 56. Aj jeho syn, Ing. Janko Úškrt študoval na priemyslovke v Mladej Boleslave a potom na technike v Prahe a tam aj žil. Žiaľ, už umrel, žijú ale jeho sestry, ktoré by sa nám mohli ozvať, hlavne Marienka by si na pána Velebného mohla spomenúť.
Je veľmi pravdepodobné, že navštěvoval aj svojho bývalého majstra Alexandra Hruškoviča a jeho synov.
Podarilo sa mi spojiť i so synom, Petrom Velebným. Žije pri Domažliciach, ako chlapec chodieval s rodičmi do Pukanca a tiež bývali u tety Bahnovej, sestry pána Jozefa Velebného.
Predpokladám, že o ňom do Pukanských novín a na webové stránky Pukanca napíšu oveľa podrobnejšie jeho najbližší, jeho vnuk Ing. Michal Velebný, jeho manželka Vierka so synom Petrom. Ale aj Ľudka Ponická, ktorá má informácie o práci maketárov v pukanskom Drevopodniku. No a samozrejme Katka Zozuľáková, ktorá komunikuje priamo s manželkou pána Velebného, Vierkou a ňou získané informácie a vlastné spomienky určite vydajú na samostatný materiál o pánovi Velebnom.
Nuž obrazne povedané, skoro v každom druhom dome bola Škodovka. Či ešte starý Rapid, Populár, Tudor, Sedan, alebo Spartak, prípadne Oktávia, Felícia a potom hlavne MB 1000/1100 a Š 100/110, Š 105/120.
A tak, vážení Pukančania, ale aj ostatní Slováci, priznajme si, kto z nás by si bol čo i len pomyslel, že na týchto všetkých autách pracovali ruky a hlavne hlava „chlapca“ zo Slovenska, z Pukanca. Buďme hrdí, že sa v Pukanci narodil takýto významný človek.
Ing. Ľubomír Hruškovič, st.
(rodák z Pukanca, býval som na terajšej ulici SNP č. 39 a neskoršie na pukanskej pošte)
Spoločnosť priateľov cestovateľa Samuela Šikeťa a pukanskej historie
Katka ďalej píše, že po smrti prvej manželky sa pán Velebný opäť oženil a narodil sa im syn Peter.
Manželka Vierka bola zo Zlína tak sa tam presťahovali (tu je teda odpoveď, prečo chodil vnuk Michal za starým otcom do Zlína). Podarilo sa jej s ňou telefonovať. Pán Velebný už ako dôchodca naďalej pracoval pre Škodu Mladá Boleslav.
Ako je už uvedené, dlhšie pôsobil na Novom Zélande (pritom skonštruoval auto TREKKA), ale aj v Turecku (na podvozku Š 1202 skonštruoval pick-up), v Pakistane (skonštruoval SKOPAK), či v Kostarike (1977 dohliadal na montáž Š 105/120). Bol veľmi usilovný, cieľavedomý, pritom ale skromný, ľudský, stále usmievavý, láskavý a optimistický. Je treba zdôrazniť, že cez II. svetovú vojnu si vybavil, aby mohol z Mladej Boleslavy, tak ako pred vojnou, posielať peniaze svojim rodičom na Slovensko, čo v tej dobe bolo veľmi zložité, skoro až nemožné.
Hovoril anglicky, francúzsky, nemecky a maďarsky, aj preto ho Škoda Mladá Boleslav vysielala ako svojho zástupcu napr. na Autosalóny do Paríža, Španielska, Belgicka a inde.
Napriek svojmu pokročilému veku dostal ponuku, aby pracoval ako poradca generálneho riaditeľa Bratislavských automobilových závodov (BAZ). Ponuku prijal a do Bratislavy chodil „na týždňovky“. V BAZ sa podieľal na vývoji experimentálnych áut a neskoršie pomáhal rozbehnúť výrobu áut Škoda Rapid. Žiaľ, jedného dňa jeho srdiečko povedalo DOSŤ! O pár dní nato v júni 1989 zomrel.
Je skoro isté, že sa pán Velebný priatelil aj s pánom Jánom Úškrtom, který bol tiež vyborným zámočníkom a automechanikom a neskoršie vyrábal, okrem iného, aj zvonce pre ovce a zberateľov. Býval na terajšej ulici SNP číslo 56. Aj jeho syn, Ing. Janko Úškrt študoval na priemyslovke v Mladej Boleslave a potom na technike v Prahe a tam aj žil. Žiaľ, už umrel, žijú ale jeho sestry, ktoré by sa nám mohli ozvať, hlavne Marienka by si na pána Velebného mohla spomenúť.
Je veľmi pravdepodobné, že navštěvoval aj svojho bývalého majstra Alexandra Hruškoviča a jeho synov.
Podarilo sa mi spojiť i so synom, Petrom Velebným. Žije pri Domažliciach, ako chlapec chodieval s rodičmi do Pukanca a tiež bývali u tety Bahnovej, sestry pána Jozefa Velebného.
Predpokladám, že o ňom do Pukanských novín a na webové stránky Pukanca napíšu oveľa podrobnejšie jeho najbližší, jeho vnuk Ing. Michal Velebný, jeho manželka Vierka so synom Petrom. Ale aj Ľudka Ponická, ktorá má informácie o práci maketárov v pukanskom Drevopodniku. No a samozrejme Katka Zozuľáková, ktorá komunikuje priamo s manželkou pána Velebného, Vierkou a ňou získané informácie a vlastné spomienky určite vydajú na samostatný materiál o pánovi Velebnom.
Nuž obrazne povedané, skoro v každom druhom dome bola Škodovka. Či ešte starý Rapid, Populár, Tudor, Sedan, alebo Spartak, prípadne Oktávia, Felícia a potom hlavne MB 1000/1100 a Š 100/110, Š 105/120.
A tak, vážení Pukančania, ale aj ostatní Slováci, priznajme si, kto z nás by si bol čo i len pomyslel, že na týchto všetkých autách pracovali ruky a hlavne hlava „chlapca“ zo Slovenska, z Pukanca. Buďme hrdí, že sa v Pukanci narodil takýto významný človek.
Ing. Ľubomír Hruškovič, st.
(rodák z Pukanca, býval som na terajšej ulici SNP č. 39 a neskoršie na pukanskej pošte)
Spoločnosť priateľov cestovateľa Samuela Šikeťa a pukanskej historie
Po zverejnení informácií o pukanskom rodákovi a konštruktérovi Jozefovi Velebnom si niekoľko Pukančanov spomenulo na činnosť "maketárskej dielne". Fotografie z tých čias poskytla Emília Macková, rod. Franková.
V maketárni pracoval aj jej svokor Ján Macko z Devičian. Unikátnu maketu Oktávie dostal Ján Macko od pracovníkov Mladej Bolestavy ako pamiatku na práce v maketárni. Rodine Mackovej ďakujeme za poskytnuté artefakty. Veríme, že po vzhliadnutí záberov si ďalší spomenú na pracovníkov a pomôžu nám pri identifikácií osôb na fotografiách.
V maketárni pracoval aj jej svokor Ján Macko z Devičian. Unikátnu maketu Oktávie dostal Ján Macko od pracovníkov Mladej Bolestavy ako pamiatku na práce v maketárni. Rodine Mackovej ďakujeme za poskytnuté artefakty. Veríme, že po vzhliadnutí záberov si ďalší spomenú na pracovníkov a pomôžu nám pri identifikácií osôb na fotografiách.
