Ing. Želmíra Mozolová, Mgr. Ľudmila Ponická
Vášnivý botanik Samuel Kupčok
Medzi slovenskými učiteľmi z konca 19. storočia sa stretávame s viacerými vzácnymi ľuďmi na poli národnom, pedagogickom alebo odbornom, vedeckom. Taký bol aj pukanský učiteľ, rodoľub, spisovateľ a nadovšetko botanik Samuel Kupčok, ktorého 100. výročie smrti si pripomíname 26. júla 2014.
Samuel Kupčok sa narodil 21. apríla 1850 rodičom Jánovi Kupčokovi, čižmárovi a Márii, rodenej Dudovej v Brezne nad Hronom. Na gymnaziálne štúdiá sa pobral po absolvovaní ľudovej školy v Brezne v roku 1862 na známe revúcke gymnázium, ktoré za krátke dvanásťročné obdobie existencie odchovalo veľký počet národne uvedomelých a odborne pripravených mladých mužov.
Na revúckom gymnáziu vštepovali študentom základy botaniky, ktorú si obľúbili aj vďaka učiteľom prírodovedy M. Kovalevskému a K. Holubovi. Okrem toho učitelia viedli študentov k ochotníckemu divadlu, tvorbe školského časopisu, diskusnému spolku, zbieraniu piesní a povestí počas suplikovania. Učitelia založili spolok Vzájomná pomocnica, podľa ktorého si medzi prvými takýto spolok založili aj Pukančania.
Ponúk na iné mesta mal náš pán učiteľ dosť, no rozhodol sa pre celoživotné pôsobenie v Pukanci. Tu vo svojom dome zomrel na následky ťažkej choroby. Pochovali ho v deň vyhlásenia prvej svetovej vojny.
Samuel Kupčok sa narodil 21. apríla 1850 rodičom Jánovi Kupčokovi, čižmárovi a Márii, rodenej Dudovej v Brezne nad Hronom. Na gymnaziálne štúdiá sa pobral po absolvovaní ľudovej školy v Brezne v roku 1862 na známe revúcke gymnázium, ktoré za krátke dvanásťročné obdobie existencie odchovalo veľký počet národne uvedomelých a odborne pripravených mladých mužov.
Na revúckom gymnáziu vštepovali študentom základy botaniky, ktorú si obľúbili aj vďaka učiteľom prírodovedy M. Kovalevskému a K. Holubovi. Okrem toho učitelia viedli študentov k ochotníckemu divadlu, tvorbe školského časopisu, diskusnému spolku, zbieraniu piesní a povestí počas suplikovania. Učitelia založili spolok Vzájomná pomocnica, podľa ktorého si medzi prvými takýto spolok založili aj Pukančania.
Ponúk na iné mesta mal náš pán učiteľ dosť, no rozhodol sa pre celoživotné pôsobenie v Pukanci. Tu vo svojom dome zomrel na následky ťažkej choroby. Pochovali ho v deň vyhlásenia prvej svetovej vojny.
Náruživá zberateľská a vedecká činnosť
Samuela Kupčoka krátko po jeho príchode do Pukanca zaujala bohatá flóra okolia. Začal si viac všímať rastlinstvo, ktoré v ňom prebudilo gymnaziálnu vášeň - botaniku. K prírode sa utiekal aj preto, že bol nútený odrážať útoky mnohých neprajníkov slovenského povedomia, čo ho stálo veľa síl.
Neskôr botanizoval aj so synom MUDr. Samuelom Teodorom nielen v okolí Pukanca, ale aj v okolí Brezna, v Nízkych Tatrách , v oblasti Fruškej Gory, v Kysáči, kde syn pôsobil ako lekár. V Kysáči pána doktora miestni gazdovia „pripreli“ do hospodárenia, takže zabíjačkové špeciality často putovali z Kysáča do Pukanca, kde si nimi rodičia dobre prilepšili.
Známosť s naším vynikajúcim botanikom Andrejom Kmeťom podnietila Samuela Kupčoka k ešte intenzívnejšej práci. Často spolupracovali a vymieňali si listy. Mnohé sú zachované v archíve Matice slovenskej. Nazbierané „prímetky“, ako vtedy volali nazbieraný materiál, si posielali po Pukančanoch, ktorí chodili do Štiavnice do trhu. Spomínajú sa mená Hruškovič a Vajdičková.
Andrej Kmeť spolu s Kupčokovcami podnikal aj prírodovedné a zberateľské vychádzky, ako sa o tom zmieňuje vo Velebe Sitna. Raz tak išli cez Chválendolinu aj na breznickú faru, kde tamojší pán farár mal historický predmet, prichystaný do peštianskeho múzea. Po návšteve sa ukázalo, že artefakt sa dostane na iné miesto. Kmeť ho umiestnil v martinskom múzeu s tým, že si to u Pána Boha odmodlí. Pán farár z Prenčova bol častým hosťom v Pukanci, tu navštevoval svojich priateľov. Ak zostal na noc, spával na katolíckej fare.
Spomedzi flóry zaujala Kupčoka hlavne ruža a ostružiny, po pukansky černice, ktorých zozbieral veľké množstvo. Našiel mnohé nové druhy, ktoré čiastočne sám určil, čiastočne posielal na určenie, prípadne na revíziu odborníkom špecialistom Udržiaval s nimi veľmi čulý písomný styk a tiež vymieňal rastliny pre svoj herbár. Na pukanskej pošte by boli o tom vedeli rozprávať!
Herbár, obsahujúci okolo 27 000 položiek, si založil v roku 1894 z podnetu Andreja Kmeťa, ktorý mu do neho daroval veľa rastlín. Atlas rastlín Kupčok zveľaďoval vlastnými i spoločnými zbermi so synom, s ktorým aj publikoval. Herbár sa v súčasnosti nachádza v zbierkach Národného múzea v Prahe. Na Slovensku sa vtedy nenašla inštitúcia, ktorá by ho kúpila. V našej flóre sú viaceré rastliny pomenované podľa Samuela Kupčoka alebo Kupčokom určené, napr. Rubus, Rosa, Viola, Centaurea, Mentha.
Náš náruživý zberateľ spolupracoval aj s J. Ľ. Holubym, ktorý mal blízky vzťah k Pukancu, K. Dominom, J. Podpěrom, z maďarských botanikov s V.Borbásom, J. Simonkaiom, A. Czereyom, A. Degénom, A. Margittayom, S. Jávorkom a zo zahraničných s W. O. Fockem, W. Beckerom, J. Chrystiansenom, H. Soudrem.
Výsledky svojich bádaní uverejňoval v odborných inojazyčných časopisoch, čím sa stal známym vo svete. Preto nečudo, že s jeho menom sa stretávame v mnohých zahraničných botanických encyklopédiách.
Kupčok sa venoval aj ovocinárstvu. V pivnici jeho domu na Gágri sa udržalo ovocie vždy v dobrom stave až do jari, akoby bolo čerstvé. Tam uchovával aj zbierky rastlín. Podarilo sa mu s pomocou domácich majiteľov ľochov a ich skúseností vybudovať vhodné podmienky suchého a vzdušného prostredia. Okrem iného oceňoval aj známu pukanskú minerálnu vodu Špitáľku, ktorú ľudia vtedy veľmi radi pili. Veril, že je to dobrá prevencia proti chorobám, ktoré Pukančanov až tak netrápili. Škoda, že to nemôžeme vyskúšať aj my!
Popri zbieraní rastlín si všímal aj pukanské chotárne názvy. Snažil sa rozlúštiť ich pôvod. Výsledkom tejto práce bol článok v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti z roku 1900 s názvom Pukanec a jeho chotár. Najskôr písal o pôvode názvu Pukanec, o dejinách, obyvateľoch, názvoch ulíc a nakoniec vymenoval všetky chotárne názvy, z ktorých mnohé poznáme ešte aj dnes.
V tomto časopise v roku 1901 uverejnil aj štúdiu Rodinné mená v Pukanci. Mená sú roztriedené podľa toho, z čoho boli odvodené, napr. z krstných mien, názvov národov, obcí, remesiel, hodnosti, podľa prírody alebo povahy človeka. Nájdu sa tam aj niektoré nevysvetliteľné.
Samuela Kupčoka krátko po jeho príchode do Pukanca zaujala bohatá flóra okolia. Začal si viac všímať rastlinstvo, ktoré v ňom prebudilo gymnaziálnu vášeň - botaniku. K prírode sa utiekal aj preto, že bol nútený odrážať útoky mnohých neprajníkov slovenského povedomia, čo ho stálo veľa síl.
Neskôr botanizoval aj so synom MUDr. Samuelom Teodorom nielen v okolí Pukanca, ale aj v okolí Brezna, v Nízkych Tatrách , v oblasti Fruškej Gory, v Kysáči, kde syn pôsobil ako lekár. V Kysáči pána doktora miestni gazdovia „pripreli“ do hospodárenia, takže zabíjačkové špeciality často putovali z Kysáča do Pukanca, kde si nimi rodičia dobre prilepšili.
Známosť s naším vynikajúcim botanikom Andrejom Kmeťom podnietila Samuela Kupčoka k ešte intenzívnejšej práci. Často spolupracovali a vymieňali si listy. Mnohé sú zachované v archíve Matice slovenskej. Nazbierané „prímetky“, ako vtedy volali nazbieraný materiál, si posielali po Pukančanoch, ktorí chodili do Štiavnice do trhu. Spomínajú sa mená Hruškovič a Vajdičková.
Andrej Kmeť spolu s Kupčokovcami podnikal aj prírodovedné a zberateľské vychádzky, ako sa o tom zmieňuje vo Velebe Sitna. Raz tak išli cez Chválendolinu aj na breznickú faru, kde tamojší pán farár mal historický predmet, prichystaný do peštianskeho múzea. Po návšteve sa ukázalo, že artefakt sa dostane na iné miesto. Kmeť ho umiestnil v martinskom múzeu s tým, že si to u Pána Boha odmodlí. Pán farár z Prenčova bol častým hosťom v Pukanci, tu navštevoval svojich priateľov. Ak zostal na noc, spával na katolíckej fare.
Spomedzi flóry zaujala Kupčoka hlavne ruža a ostružiny, po pukansky černice, ktorých zozbieral veľké množstvo. Našiel mnohé nové druhy, ktoré čiastočne sám určil, čiastočne posielal na určenie, prípadne na revíziu odborníkom špecialistom Udržiaval s nimi veľmi čulý písomný styk a tiež vymieňal rastliny pre svoj herbár. Na pukanskej pošte by boli o tom vedeli rozprávať!
Herbár, obsahujúci okolo 27 000 položiek, si založil v roku 1894 z podnetu Andreja Kmeťa, ktorý mu do neho daroval veľa rastlín. Atlas rastlín Kupčok zveľaďoval vlastnými i spoločnými zbermi so synom, s ktorým aj publikoval. Herbár sa v súčasnosti nachádza v zbierkach Národného múzea v Prahe. Na Slovensku sa vtedy nenašla inštitúcia, ktorá by ho kúpila. V našej flóre sú viaceré rastliny pomenované podľa Samuela Kupčoka alebo Kupčokom určené, napr. Rubus, Rosa, Viola, Centaurea, Mentha.
Náš náruživý zberateľ spolupracoval aj s J. Ľ. Holubym, ktorý mal blízky vzťah k Pukancu, K. Dominom, J. Podpěrom, z maďarských botanikov s V.Borbásom, J. Simonkaiom, A. Czereyom, A. Degénom, A. Margittayom, S. Jávorkom a zo zahraničných s W. O. Fockem, W. Beckerom, J. Chrystiansenom, H. Soudrem.
Výsledky svojich bádaní uverejňoval v odborných inojazyčných časopisoch, čím sa stal známym vo svete. Preto nečudo, že s jeho menom sa stretávame v mnohých zahraničných botanických encyklopédiách.
Kupčok sa venoval aj ovocinárstvu. V pivnici jeho domu na Gágri sa udržalo ovocie vždy v dobrom stave až do jari, akoby bolo čerstvé. Tam uchovával aj zbierky rastlín. Podarilo sa mu s pomocou domácich majiteľov ľochov a ich skúseností vybudovať vhodné podmienky suchého a vzdušného prostredia. Okrem iného oceňoval aj známu pukanskú minerálnu vodu Špitáľku, ktorú ľudia vtedy veľmi radi pili. Veril, že je to dobrá prevencia proti chorobám, ktoré Pukančanov až tak netrápili. Škoda, že to nemôžeme vyskúšať aj my!
Popri zbieraní rastlín si všímal aj pukanské chotárne názvy. Snažil sa rozlúštiť ich pôvod. Výsledkom tejto práce bol článok v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti z roku 1900 s názvom Pukanec a jeho chotár. Najskôr písal o pôvode názvu Pukanec, o dejinách, obyvateľoch, názvoch ulíc a nakoniec vymenoval všetky chotárne názvy, z ktorých mnohé poznáme ešte aj dnes.
V tomto časopise v roku 1901 uverejnil aj štúdiu Rodinné mená v Pukanci. Mená sú roztriedené podľa toho, z čoho boli odvodené, napr. z krstných mien, názvov národov, obcí, remesiel, hodnosti, podľa prírody alebo povahy človeka. Nájdu sa tam aj niektoré nevysvetliteľné.
Ocenenie vedeckej činnosti Samuela Kupčoka
V roku 1932 pukanský rodák a učiteľ Samuel Strecha v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti pripomína slovenskej verejnosti Kupčokov prínos v oblasti botaniky s popisom jeho prác. Dovtedy boli tieto články známe viac v zahraničí. Manželia Strechovci sa s rodinou S. T. Kupčoka dobre poznali zo spoločného pôsobiska v Kysáči.
Pri príležitosti 50. výročia jeho smrti píše pukanský rodák a vtedajší pracovník Tekovského múzea J. Kováčik článok Kupčokove práce o rode Rubus a osudy jeho nomenklatúry, podľa ktorého aj po prehodnotení príspevkov Kupčok stále ostáva významným bádateľom rodu Rubus.
Tekovské múzeum v Leviciach usporiadalo na jeho počesť v roku 1993 medzinárodný botanický seminár. V príspevku M. Vozárovej sa dozvedáme o vzťahu S. Kupčoka a A. Kmeťa vo svetle ich korešpondencie, ktorá bola zo začiatku veľmi častá. Neskôr sa dôvera narušila. Bibliografiu botanických prác Samuela Kupčoka zhrnul vo svojom príspevku S. David. Nájdeme tam aj osobné spomienky Ing. Jána Králika na Samuela Teodora Kupčoka. Toho ešte ako penzistu stretol náš rodák a znalec Kupčokovcov v Banskej Štiavnici.
V roku 1932 pukanský rodák a učiteľ Samuel Strecha v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti pripomína slovenskej verejnosti Kupčokov prínos v oblasti botaniky s popisom jeho prác. Dovtedy boli tieto články známe viac v zahraničí. Manželia Strechovci sa s rodinou S. T. Kupčoka dobre poznali zo spoločného pôsobiska v Kysáči.
Pri príležitosti 50. výročia jeho smrti píše pukanský rodák a vtedajší pracovník Tekovského múzea J. Kováčik článok Kupčokove práce o rode Rubus a osudy jeho nomenklatúry, podľa ktorého aj po prehodnotení príspevkov Kupčok stále ostáva významným bádateľom rodu Rubus.
Tekovské múzeum v Leviciach usporiadalo na jeho počesť v roku 1993 medzinárodný botanický seminár. V príspevku M. Vozárovej sa dozvedáme o vzťahu S. Kupčoka a A. Kmeťa vo svetle ich korešpondencie, ktorá bola zo začiatku veľmi častá. Neskôr sa dôvera narušila. Bibliografiu botanických prác Samuela Kupčoka zhrnul vo svojom príspevku S. David. Nájdeme tam aj osobné spomienky Ing. Jána Králika na Samuela Teodora Kupčoka. Toho ešte ako penzistu stretol náš rodák a znalec Kupčokovcov v Banskej Štiavnici.
Oživenie slovenského národného života v Pukanci
V nebývalej miere sa po príchode Kupčoka rozprúdil slovenský život aj v Pukamci. Spolu s učiteľom Š. Lukáčekom založili Spevokol v Pukanci - Dalegyet Bakabányán. V tej dobe to nebolo také jednoduché. Stanovy Spevokolu museli odobriť štátne úrady. To sa s nemalým úsilím podarilo i preto, že boli napísané po maďarsky a účel Spevokolu bol naznačený len všeobecne.
Nacvičili všetky piesne zo Škultétyho Venčoka slovenských piesní, predovšetkým hymnické a národné. Kupčok prispel do tohto Venčoka 24 piesňami, ktoré zozbieral zväčša v Pukanci a okolí. No práve pre toto sa Spevokol stával terčom útokov neprajníkov. Tí sa snažili o jeho zrušenie a Kupčok si od nich vyslúžil titul „wúdca panslávskeho Spevokolu“. V archíve sa zachovala žaloba pukanských mešťanov főispánovi o panslávskom poburovaní.
Spevokol po štyroch rokoch existencie museli zrušiť. Niektorí maďaróni, iste tí, ktorí písali udania, mu ešte aj v deň pohrebu porozbíjali okná na dome.
Po nútenom zániku Spevokolu sa národovcom časom podarilo založiť Evanjelický čítací spolok. Umiestnili ho do bývalého garbiarskeho cechového domu, dnes je to Evanjelický zborový dom. Pre spolok objednávali všetky dostupné slovenské časopisy a pro forma aj maďarský Tolnai Világlapja. Spolok si vybudoval bohatú knižnicu, ktorá dodnes čaká na usporiadanie.
Samuel Kupčok bol vtipný človek, dobrý veršotepec, v spoločnosti veľmi obľúbený. V Pukanci a okolí boli rozšírené jeho svadobné vinše, bez ktorých sa neobišla žiadna svadba. Napísané vinše zozbieral, pridal k nim vianočné, novoročné, meninové, príležitostné a zostavil z nich Nový vinšovník. Bol vytlačený v Martine u J. Gašparíka a vyšiel v troch vydaniach po 2000 výtlačkov v rokoch 1906, 1911 a tretie až po prvej svetovej vojne.
V Pukanci sa pod Kupčokovým vedením organizovali zbierky na podporu revúckeho gymnázia tak, ako si to absolventi počas štúdií sľúbili. Gymnázium sa nedalo udržať, vláda ho zrušila a tak posledná zbierka išla na podporu „učbárov“, ktorí ostali bez práce.
V nebývalej miere sa po príchode Kupčoka rozprúdil slovenský život aj v Pukamci. Spolu s učiteľom Š. Lukáčekom založili Spevokol v Pukanci - Dalegyet Bakabányán. V tej dobe to nebolo také jednoduché. Stanovy Spevokolu museli odobriť štátne úrady. To sa s nemalým úsilím podarilo i preto, že boli napísané po maďarsky a účel Spevokolu bol naznačený len všeobecne.
Nacvičili všetky piesne zo Škultétyho Venčoka slovenských piesní, predovšetkým hymnické a národné. Kupčok prispel do tohto Venčoka 24 piesňami, ktoré zozbieral zväčša v Pukanci a okolí. No práve pre toto sa Spevokol stával terčom útokov neprajníkov. Tí sa snažili o jeho zrušenie a Kupčok si od nich vyslúžil titul „wúdca panslávskeho Spevokolu“. V archíve sa zachovala žaloba pukanských mešťanov főispánovi o panslávskom poburovaní.
Spevokol po štyroch rokoch existencie museli zrušiť. Niektorí maďaróni, iste tí, ktorí písali udania, mu ešte aj v deň pohrebu porozbíjali okná na dome.
Po nútenom zániku Spevokolu sa národovcom časom podarilo založiť Evanjelický čítací spolok. Umiestnili ho do bývalého garbiarskeho cechového domu, dnes je to Evanjelický zborový dom. Pre spolok objednávali všetky dostupné slovenské časopisy a pro forma aj maďarský Tolnai Világlapja. Spolok si vybudoval bohatú knižnicu, ktorá dodnes čaká na usporiadanie.
Samuel Kupčok bol vtipný človek, dobrý veršotepec, v spoločnosti veľmi obľúbený. V Pukanci a okolí boli rozšírené jeho svadobné vinše, bez ktorých sa neobišla žiadna svadba. Napísané vinše zozbieral, pridal k nim vianočné, novoročné, meninové, príležitostné a zostavil z nich Nový vinšovník. Bol vytlačený v Martine u J. Gašparíka a vyšiel v troch vydaniach po 2000 výtlačkov v rokoch 1906, 1911 a tretie až po prvej svetovej vojne.
V Pukanci sa pod Kupčokovým vedením organizovali zbierky na podporu revúckeho gymnázia tak, ako si to absolventi počas štúdií sľúbili. Gymnázium sa nedalo udržať, vláda ho zrušila a tak posledná zbierka išla na podporu „učbárov“, ktorí ostali bez práce.
Ostatná literárna činnosť
Okrem vedeckej a učiteľskej pedagogickej práce sa Kupčok venoval aj literatúre. Svoje články beletristické a vlastenecké uverejňoval temer vo všetkých vtedajších slovenských novinách a časopisoch. Práce nepodpisoval rovnako, raz to boli šifry S. K., inokedy S.K.-k, K.k. alebo pseudonymy ako S. K. Pukanský, Tatiersky, Veternický, ale aj Vajrab a Cesnak, neskôr Starý. Príspevky môžeme nájsť v časopisoch Dennica, Dom a škola, Černokňažník, Slovenské listy v rubrike Správy z domova a aj v prílohe Mydlo, Cirkevné listy, Národnie noviny (1872-1897) v rubrike Dopisy. Spočiatku reagoval vážne na útoky v provládnom časopise Svornosť, prezývanom Srsť. Neskôr zmenil príspevky na satiru v Černokňažníku a v Mydle.
Písal aj o voľbe lekára v Pukanci, na ktorej sa zúčastnil i študent Martin Kukučín. Zachoval sa Kupčokov veršovaný list určený učiteľovi Samuelovi Sekanovi do kúpeľov pri príležitosti promócie Martina Kukučína. Samuel Sekan sa ako jediný Slovák zúčastnil na tejto promócii v Prahe.
Ostrému peru neunikla ani inkvizícia študentov banskoštiavnického lýcea v školskom roku 1896-1897. Slovenskí študenti sa „previnili“ tým, že čítali slovenské knihy, spievali slovenské piesne a na prechádzkach okolo zámku sa rozprávali po slovensky. Za to boli exemplárne potrestaní, niekoľkých vylúčili zo štúdia, iným znížili známku zo správania. Takým šťastlivcom bol aj Kupčokov syn Samuel Teodor.
Okrem vedeckej a učiteľskej pedagogickej práce sa Kupčok venoval aj literatúre. Svoje články beletristické a vlastenecké uverejňoval temer vo všetkých vtedajších slovenských novinách a časopisoch. Práce nepodpisoval rovnako, raz to boli šifry S. K., inokedy S.K.-k, K.k. alebo pseudonymy ako S. K. Pukanský, Tatiersky, Veternický, ale aj Vajrab a Cesnak, neskôr Starý. Príspevky môžeme nájsť v časopisoch Dennica, Dom a škola, Černokňažník, Slovenské listy v rubrike Správy z domova a aj v prílohe Mydlo, Cirkevné listy, Národnie noviny (1872-1897) v rubrike Dopisy. Spočiatku reagoval vážne na útoky v provládnom časopise Svornosť, prezývanom Srsť. Neskôr zmenil príspevky na satiru v Černokňažníku a v Mydle.
Písal aj o voľbe lekára v Pukanci, na ktorej sa zúčastnil i študent Martin Kukučín. Zachoval sa Kupčokov veršovaný list určený učiteľovi Samuelovi Sekanovi do kúpeľov pri príležitosti promócie Martina Kukučína. Samuel Sekan sa ako jediný Slovák zúčastnil na tejto promócii v Prahe.
Ostrému peru neunikla ani inkvizícia študentov banskoštiavnického lýcea v školskom roku 1896-1897. Slovenskí študenti sa „previnili“ tým, že čítali slovenské knihy, spievali slovenské piesne a na prechádzkach okolo zámku sa rozprávali po slovensky. Za to boli exemplárne potrestaní, niekoľkých vylúčili zo štúdia, iným znížili známku zo správania. Takým šťastlivcom bol aj Kupčokov syn Samuel Teodor.
Učiteľské majstrovstvo
Samuel Kupčok maturoval v roku 1870 a bol usilovným a svedomitým žiakom. Jeho túžbou bolo štúdium medicíny, na ktoré nemal ako sirota prostriedky. Preto prijal pozvanie pukanského ev. a. v. zboru za učiteľa. Pozvanie nebolo náhodné. Cirkevníci sa obrátili na riaditeľa gymnázia A. H. Škultétyho a na jeho odporúčanie Samka pozvali.
Kupčok učil v Pukanci 43 rokov! Prijal ho ešte ev. farár Samuel Holuby za ročný plat 200 zlatých ako výpomocného učiteľa. Po absolvovaní štátnej skúšky s platom 300 zlatých ročne učil prvákov a druhákov v evanjelickej škole. Zo začiatku býval v podnájme u pána Leleka, cirkevného dozorcu. Neskôr po sobáši s Pavlínou Gubíkovou sa nasťahoval do domu svokra Pavla Gubíka, pukanského notára. Tu našiel zázemie pre svoju vedeckú činnosť.
Pukanské deti ho mali veľmi rady, lebo ako jediný učiteľ im dovolil odpovedať po slovensky. Tak si pani Zuzana Bázlerová spomína na slová svojej mamy. A malá Anka Šubová, keď videla pána učiteľa, utekala ho rýchlo pozdraviť a pán učiteľ ju vždy odmenil cukríkom. Keď mal pohreb, vyprevádzala svojho suseda len pohľadom z okna, lebo dostala otravu krvi z neošetrenej rany.
Pán učiteľ žiakov nikdy netrestal, lebo najväčším trestom pre nich bolo, keď ich presadil za zlé správanie do poslednej lavice. Zvesť o presadení prišla domov často skôr ako žiak, a to bola hanba!
Pedagogické majstrovstvo Kupčoka zachránilo pred suspendovaním, lebo udania na jeho panslavistickú činnosť sa dostali až na Ministerstvo školstva do Pešti. Kvôli tomu sa nikdy nedočkal odmeny, ktorú mu navrhoval dekan bátovského okresu Juraj Slávik.
Niekdajší študent teda nesklamal svojich revúckych učiteľov. Svedčí o tom jeho 43-ročné účinkovanie v pukanskej škole, rozsiahla práca a aj pamätná doska na dome, kde žil a pracoval. Tú odhalili jeho priatelia, členovia 8. Spolku Slovenskej ligy v Pukanci a žiaci 26. decembra 1928.
Samuel Kupčok maturoval v roku 1870 a bol usilovným a svedomitým žiakom. Jeho túžbou bolo štúdium medicíny, na ktoré nemal ako sirota prostriedky. Preto prijal pozvanie pukanského ev. a. v. zboru za učiteľa. Pozvanie nebolo náhodné. Cirkevníci sa obrátili na riaditeľa gymnázia A. H. Škultétyho a na jeho odporúčanie Samka pozvali.
Kupčok učil v Pukanci 43 rokov! Prijal ho ešte ev. farár Samuel Holuby za ročný plat 200 zlatých ako výpomocného učiteľa. Po absolvovaní štátnej skúšky s platom 300 zlatých ročne učil prvákov a druhákov v evanjelickej škole. Zo začiatku býval v podnájme u pána Leleka, cirkevného dozorcu. Neskôr po sobáši s Pavlínou Gubíkovou sa nasťahoval do domu svokra Pavla Gubíka, pukanského notára. Tu našiel zázemie pre svoju vedeckú činnosť.
Pukanské deti ho mali veľmi rady, lebo ako jediný učiteľ im dovolil odpovedať po slovensky. Tak si pani Zuzana Bázlerová spomína na slová svojej mamy. A malá Anka Šubová, keď videla pána učiteľa, utekala ho rýchlo pozdraviť a pán učiteľ ju vždy odmenil cukríkom. Keď mal pohreb, vyprevádzala svojho suseda len pohľadom z okna, lebo dostala otravu krvi z neošetrenej rany.
Pán učiteľ žiakov nikdy netrestal, lebo najväčším trestom pre nich bolo, keď ich presadil za zlé správanie do poslednej lavice. Zvesť o presadení prišla domov často skôr ako žiak, a to bola hanba!
Pedagogické majstrovstvo Kupčoka zachránilo pred suspendovaním, lebo udania na jeho panslavistickú činnosť sa dostali až na Ministerstvo školstva do Pešti. Kvôli tomu sa nikdy nedočkal odmeny, ktorú mu navrhoval dekan bátovského okresu Juraj Slávik.
Niekdajší študent teda nesklamal svojich revúckych učiteľov. Svedčí o tom jeho 43-ročné účinkovanie v pukanskej škole, rozsiahla práca a aj pamätná doska na dome, kde žil a pracoval. Tú odhalili jeho priatelia, členovia 8. Spolku Slovenskej ligy v Pukanci a žiaci 26. decembra 1928.
Literatúra:
Ján Zamboj a kol.: Pukanec, 1973
Evanjelický posol spod Tatier, 1964, s. 80
Múzeum, 1993, 4, s. 9-16
Literárny týždenník, 2011, 25-26, s. 10,11
Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 1932, 1-2, s. 55-58
Vlastivedný zpravodaj Levického okresu, 1967, 3, s. 5-19
D. Dubovský: Prvé slovenské gymnázium, 2001
Spomienky Bázlerovej, Anny Zambojovej, Ing. J. Králika
Fotografie: LAMS Martin, UK Bratislava, Mgr. M. Slivka
Ján Zamboj a kol.: Pukanec, 1973
Evanjelický posol spod Tatier, 1964, s. 80
Múzeum, 1993, 4, s. 9-16
Literárny týždenník, 2011, 25-26, s. 10,11
Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 1932, 1-2, s. 55-58
Vlastivedný zpravodaj Levického okresu, 1967, 3, s. 5-19
D. Dubovský: Prvé slovenské gymnázium, 2001
Spomienky Bázlerovej, Anny Zambojovej, Ing. J. Králika
Fotografie: LAMS Martin, UK Bratislava, Mgr. M. Slivka
Ďalšie známe či menej známe dokumenty o Samuelovi Kupčokovi budú sprístupnené na prezentácii v Expozícii pukanskej histórie.
Kupčokov herbár v Prahe
Ladislav Maľa
Čítali sme už dávno v pukanskej pamätnici (1975), že herbár, ktorý zozbieral pukanský učiteľ Samuel Kupčok (1850-1914) a jeho syn Samuel Teodor Kupčok (1879-1967) bol v roku 1933 uložený v Národnom múzeu v Prahe. Predstavovali sme si, že v budove Národného múzea na Václavskom námestí niekde v podzemí je uložený atlas so zlisovanými rastlinami na svojich stránkach. V tomto zmysle som začal pátrať najprv na oficiálnej adrese múzea. Môj mail zostal bez odpovede.
Po čase a štúdiu organizačnej štruktúry Národného múzea som sa obrátil na vedúcu archívu, odkiaľ som dostal odpoveď, ktorá znela, že taký herbár sa v archíve nenachádza. Pokrok však bol v tom, že pani vedúca poslala môj mail vedúcemu botanického oddelenia Múzea magistrovi Otovi Šídovi a ten sa mi po krátkom čase ozval, že Kupčokov herbár sa u nich nachádza, bol však už v tridsiatych rokoch „rozpustený“ do „celkového“ herbára. O takejto realite som mal len hmlisté predstavy. Dohodol som si preto schôdzku s tým, že by sme si radi herbár odfotili z dôvodov, ktoré mu poviem na mieste.
Preto sa 10. marca uskutočnila schôdzka v herbáriu Národného múzea, na ktorej sa zúčastnili aj manželia Ciglanovci, obaja s pukanskými koreňmi.
Po čase a štúdiu organizačnej štruktúry Národného múzea som sa obrátil na vedúcu archívu, odkiaľ som dostal odpoveď, ktorá znela, že taký herbár sa v archíve nenachádza. Pokrok však bol v tom, že pani vedúca poslala môj mail vedúcemu botanického oddelenia Múzea magistrovi Otovi Šídovi a ten sa mi po krátkom čase ozval, že Kupčokov herbár sa u nich nachádza, bol však už v tridsiatych rokoch „rozpustený“ do „celkového“ herbára. O takejto realite som mal len hmlisté predstavy. Dohodol som si preto schôdzku s tým, že by sme si radi herbár odfotili z dôvodov, ktoré mu poviem na mieste.
Preto sa 10. marca uskutočnila schôdzka v herbáriu Národného múzea, na ktorej sa zúčastnili aj manželia Ciglanovci, obaja s pukanskými koreňmi.
Herbárium Národného múzea sa nachádza v Dolných Počerniciach, čo je dnes už mestská časť Prahy. Pán Šída nás zaviedol do všeobecného herbária, kde sú posuvné skrine s priečinkami ako v archíve a v nich sa nachádzajú jednotlivé listy so zlisovanými rastlinami, roztriedenými podľa vedeckého systému delenia flóry na jednotlivé taxonomické skupiny od najvyššej po najnižšiu.
Do týchto skupín bol roztriedený aj kupčokovský herbár, ktorý tvorilo až 24 tisíc rastlín, hneď v tridsiatych rokoch, keď ho predal syn Samuela Kupčoka Teodor, ktorý bol aj jeho spoluautorom. Herbár bol predaný údajne za 300 tisíc prvorepublikových československých korún. Príjem bol samozrejme zdanený, ale aj tak by išlo o peknú sumu.
Na mieste som pánu Šídovi prezradil, že pripravujeme v Pukanci spomienku na Samuela Kupčoka pri príležitosti stého výročia jeho smrti a ako krajania žijúci v Prahe pomáhame takto oživiť spomienku na neho. Na moju otázku, či je to tu uložené na večnosť, odpovedal, že áno.
Môže nás tešiť, že dielo oboch Kupčokovcov pretrvá podľa ľudských meradiel veky a možno aj vtedy, keď už mnohé rastliny vymiznú v prírode, kde boli nazbierané, budú žiť na listoch so štítkami s rukopisom Samuela Kupčoka a jeho syna Teodora ešte mnohé stáročia v priečinkoch českého Národného múzea v Prahe.
A možno nejakí takí pražskí Pukančania ako my o ďalších sto rokov objavia niekde v starej knižke o tom zmienku a prídu sa tam na tie listy a Kupčokov rukopis pozrieť a napíšu o tom do Pukanských novín článok. Milí mladí čitatelia, nezabudnite na to, máte šancu vy aj vaše deti a vnuci. Lebo pamäť je lepší pomník ako mramor. Máte ho vždy pri sebe.
Do týchto skupín bol roztriedený aj kupčokovský herbár, ktorý tvorilo až 24 tisíc rastlín, hneď v tridsiatych rokoch, keď ho predal syn Samuela Kupčoka Teodor, ktorý bol aj jeho spoluautorom. Herbár bol predaný údajne za 300 tisíc prvorepublikových československých korún. Príjem bol samozrejme zdanený, ale aj tak by išlo o peknú sumu.
Na mieste som pánu Šídovi prezradil, že pripravujeme v Pukanci spomienku na Samuela Kupčoka pri príležitosti stého výročia jeho smrti a ako krajania žijúci v Prahe pomáhame takto oživiť spomienku na neho. Na moju otázku, či je to tu uložené na večnosť, odpovedal, že áno.
Môže nás tešiť, že dielo oboch Kupčokovcov pretrvá podľa ľudských meradiel veky a možno aj vtedy, keď už mnohé rastliny vymiznú v prírode, kde boli nazbierané, budú žiť na listoch so štítkami s rukopisom Samuela Kupčoka a jeho syna Teodora ešte mnohé stáročia v priečinkoch českého Národného múzea v Prahe.
A možno nejakí takí pražskí Pukančania ako my o ďalších sto rokov objavia niekde v starej knižke o tom zmienku a prídu sa tam na tie listy a Kupčokov rukopis pozrieť a napíšu o tom do Pukanských novín článok. Milí mladí čitatelia, nezabudnite na to, máte šancu vy aj vaše deti a vnuci. Lebo pamäť je lepší pomník ako mramor. Máte ho vždy pri sebe.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
